Nezabíjajte vtáčika

Túto knihu som si túžila prečítať odkedy sa pamätám. Bola som veľmi sklamaná, keď som zistila, že u nás na Slovensku táto kniha akosi chýba... totižto o starom vydaní som sa nejako nedozvedela, keďže bolo také staré, že väčšina ľudí ani nevie že existuje, alebo existovalo vrátane mňa. Veľmi, ale skutočne veľmi som sa potešila, keď sa ukázalo, že Ikar plánuje vydať nové vydanie tejto knižky a za to im nesmierne ďakujem. Bola to skvelá správa a pre mňa to bola veľmi očakávaná "novinka". Musím ešte predtým než sa pustím do hodnotenie poznamenať, že obálka je vskutku podarená. Som rada, že ju nakoniec pozmenili, pretože to je zmena k lepšiemu. Páči sa mi oveľa viac ako tá čo mala byť pôvodne.

Ono keď sa na nejakú knihu veľmi tešíte, automaticky začnete mať príliš veľké očakávania a nakoniec ostanete sklamaný. Ja som mala naozaj nadmerné očakávania. No som rada, že po dočítaní som rozčarovaná určite neostala, pretože príbeh sa mi páčil a nesklamal. Aj keď na to, že je to taká uznávaná klasika som čakala, že to bude o niečo lepšie. Ťažko sa mi to vysvetľuje, pretože sama nerozumiem čo ma vlastne na tomto príbehu tak trocha sklamalo, no cítim, že niečo mi tam chýbalo. Akoby mi ušla nejaká veľká pointa a ja som to prečítala iba po povrchu. Neviem. Naozaj netuším čo mi tu chýba, no dúfam, že raz na to prídem. Avšak verím, že som mohla túto knihu čítať aj v zlom období. Plánujem sa k nej ešte niekedy vrátiť. Vlastne si ju neplánujem prečítať len raz, alebo dvakrát, ale určite si ju zaradím na čestné miesto knižnice a budem sa k nej pravidelne vracať. Možno časom objavím to čo som teraz prehliadla a budem sa tomu veľmi tešiť.

Teraz si však nemyslite, že sa mi kniha nepáčila a idem ju skritizovať. To ani nápad. Možno som prehliadla nejakú veľkú vec, no koniec koncov veľa vecí som tam rozhodne neprehliadla. Je až neskutočné akí ľudia boli v tej dobe pokrytci a ako veľmi prevládala v Amerike rasová neznášanlivosť. Napríklad taká situácia. Jedná dáma nadáva na to ako Hitler trýzni Židov, aká je to hlúposť a nezabudne poznamenať, že Židia sú slušní a dobrí ľudia a tak je to nespravodlivé, neospravedlniteľné a podobne. S čím samozrejme súhlasím, ale! Táto žena iba o pár dní dodá ako by sa mali s černochmi narobiť poriadky, atď... Vážne?! Tak veľmi tu smrdí pokrytectvo až to bolí! Nedokážem pochopiť čo mali vtedy ľudia za problém. A čo, že majú černosi tmavšiu pleť? Sú to predovšetkým ľudia, tak ako ostatní. Názory aké vtedy v Amerike prevládali boli absolútne nesprávne a ako som už vravela bolo to čisté pokrytectvo.

Treba však uznať, že Harper Lee má skvelý štýl písania. Je v ňom niečo veľmi osobité čo mám rada. Milujem, keď má autor svojský štýl a nikto iný by ho nedokázal napodobniť. Občas som mala problém, že som čítala, čítala a náhle som sa stratila v deji. Autorka iba zrazu spomenula meno nejakej postavy a ja som listovala dozadu, že kedy sa tam tá dotyčná postava objavila, pretože o nej nič neviem. Ona poniektoré postavy totižto predstavila až časom. Občas ma to miatlo, ale neprekážalo mi to.

"Majú, samozrejme právo si to myslieť a priam tak majú právo, aby ich mienku plne rešpektovali," povedal Atticus, "no ak ja chcem žiť s ostatnými ľuďmi, musím žiť najprv v súlade so svojím srdcom. Jediné, na čo sa nevzťahuje pravidlo väčšiny, je ľudské svedomie."

Akoby som sa mohla hnevať na chvíľku zmätenosti, keď autorka vymyslela tak úžasné postavy? A kniha Nezabíjajte vtáčika má naozaj jednú z najlepších postáv. Kto to je? Atticus! Priam som si užívala, keď Atticus učil deti a rozprával im svoje múdrosti. Atticus je krásny človek. Má dušu. Nedal sa opantať dobou a predsudkami, ale konal podľa vlastného svedomia. Bol neskutočne múdry, láskavý a dobrácky. Aj keď mnohí nesúhlasili s jeho výchovnými metódami, verím, že vychoval z Jema a Scout rovnakých dobrých ľudí ako je on sám.

Knihu určite odporúčam. Je to jedna z kníh, ktoré si za svoj život skrátka musíte prečítať. Chápem, že mnohých ľudí sa veľmi dotkla a chápem, že je to tak uznávaná kniha. Svoje uznanie si zaslúži plným právom. No uvedomujem si, že Američanov táto knižka asi zasiahne viac čo je prirodzené. Ako som už spomínala, tak ma mrzí, že som v tejto knihe nenašla také čaro ako mnoho iných ľudí, ktorý knihu milujú, no verím, že časom ho objavím a taktiež si knižku zamilujem. No páčiť sa mi páčila a tak som rada. Ono táto kniha má aj mierne dlhší rozbeh. Druhá polovica ma bavila viac ako prvá. Ale nič to. Odporúčam knihu všetkými desiatimi :).

Recenzovala: Kristína Dražovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2016/03/nezabijajte-vtacika-harper-lee.html

Thomas Jefferson kedysi povedal, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní. Dnes, roku Pána tisícdeväťstotridsaťpäť, badať u určitých ľudí sklon používať tento výrok v celkom iných súvislostiach. Najsmiešnejší príklad, ktorý mi prichodí na myseľ, je ten, že ľudia, čo majú na starosti verejné školstvo, presadzujú požiadavku, aby usilovní žiaci postupovali do vyšších ročníkov spolu s tými lenivými. Vyhlasujú s vážnou tvárou, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní a že deti, ktoré neprechádzajú, trpia hroznými pocitmi menejcennosti. Vieme, že všetci ľudia nie sú stvorení ako rovní v tom zmysle, ako by nám daktorí chceli nahovoriť – niektorí ľudia sú bystrejší než druhí, niektorí ľudia majú väčšie možnosti, pretože sa s nimi narodili, niektorí zarábajú viac než druhí, niektoré dámy pečú lepšie torty než druhé – niektorí ľudia sa rodia so schopnosťami, ktoré ďaleko presahujú priemer. No jestvuje oblasť v tejto krajine, kde rovnosť všetkých ľudí platí – jestvuje inštitúcia. Tou inštitúciou, páni, je súd.

Citovala som pasáž z knihy, kde pred porotou vystupoval obhajca Atticus Finch, otec malej Scout a jej brata Jeremyho. Slová patrili k jeho záverečnej reči na súde. V porote v tom období mohli zasadať len muži a teda im sa prihováral. Vľúdne a veľmi presvedčivo, pravdivo. Akú váhu jeho slová mali, či s nimi uspel a vyhral, sa dočítate, keď po knižke siahnete. Odporúčam ju hlavne tým čitateľom, ktorých zaujímajú ľudské príbehy, ľudská dôstojnosť, neprávo a právo, spravodlivosť a nespravodlivosť páchaná na nevinných ľuďoch. Špeciálne v tom období – na černochoch.

Spočiatku je čitateľ vtiahnutý do mestečka Maycombu, v štáte Alabama, v ktorom – ako mladá hrdinka opisuje – sa jej otec po ukončení štúdií práva, usadil. Manželka mu umrela, ostali mu dve malé deti – dcéra a o štyri roky starší syn. Mladá Scout čitateľovi opisuje svoj bežný život malého dievčatka, strasti bežných dní, školské začiatky a útrapy so školským systémom – nakoľko už vedela čítať a v škole jej nebolo umožňované tento svoj skvost zdokonaľovať – svoje doťahovanie so starším bratom – nezabudne opomenúť jeho zvláštne správanie počas dospievania – je prosto rozkošná. Svojou zvedavosťou čitateľa zanáša až k prúdu udalostí v meste, kde sa otvára dovtedy najväčší trestný prípad napadnutia, za ktorý hrozí obvinenému trest smrti. Scout nie všetkým veciam rozumie a preto sa pýta mnoho otázok. Ešte nerozumie ako veľmi jej rodine tento prípad zasahuje do života. Dá jej to pocítiť až okolie, ako inak. Otec Atticus je totiž obhajcom obvineného a zrejme aj jediným stojacim na strane obviveného ako nevinného. A za to si vysluhuje od okolia opovrhovanie, osočovanie, nevhodné správanie. Taká bola doba. A čitateľ pomocou Scout postupne prelúska všetky potrebné informácie k nadobudnutiu celkového obrazu diania.

Príbeh je napísaný bravúrnym spôsobom. Čas tej doby je explicitne transformovaný do slov a viet protagonistov. Čitateľ v Maycombe žije, dýcha ich vzduch, cíti ich pocity. Častokrát má chuť nakričať na tých ľudí, aby pochopili akej neprávosti sa dopúšťajú. Je to ale možné, obviňovať dobu? Tiež sa dnes správame určitým spôsobom, prikláňajúc sa k dobe a za 80 rokov na nás budú pozerať ako na bláznov, ako sme mohli dopustiť to a ono.

Spôsob vyjadrovania protagonistov, ich štýl života, je mi veľmi sympatický. Žili akoby jednoduchšie a predsa s obrovskými problémami. Ale ktorá doba tak nežila. Dalo by sa to snáď povedať o každej dobe. Niet, ale, priestoru na polemizovanie. Preto zakončím, kniha ma prinútila zastaviť sa, spomaliť a uvedomiť si hodnotu ľudského života. Život je ako spev Drozda, v jednej chvíli krásne znie, v druhej chvíli už ho niet. A Drozda by sme nemali zabíjať, pretože potešuje nás svojim spevom.

Myslím, že kniha Vás prekvapí, koniec nie je predvídateľný, alebo áno? Každopádne je šokujúci.

Recenzovala: Martina Javorková
https://www.mojeknihy.com/books/harper-leeova-nezabijajte-vtacika/

Príbeh je zasadený do Spojených štátov, ktoré v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia zaznamenávajú neblahý vplyv hospodárskej krízy. V mestečku Maycomb v štáte Alabama žijú dvaja súrodenci Jean Louise, prezývaná i Scout, a Jem, jej starší brat. Spočiatku dej zachytáva ich všedné súrodenecké pestvá, aké stvárajú všetky malé deti. Ich najväčšou starosťou je, zdá sa, vypátrať či odhaliť čudáckeho obyvateľa domu oproti – Bu Radley totiž už niekoľko rokov nevyšiel zo svojho obydlia. Postupom času však deti registrujú rastúci spoločenský nátlak na ich rodinu. Otec Atticus Finch je renomovaný advokát, ktorý však zastáva stranu pravdy bez ohľadu na to, či je priklonená k belochovi alebo černochovi. Vyslúžil si tak nálepku obhajcu negrov a tento fakt sa bytostne dotýka i jeho detí…

„‚Scout,‘ pokračoval Atticus, ‚milovník negrov je jeden z výrazov, ktoré nič neznamenajú – ako usmrkanec. Nedá sa to tak ľahko vysvetliť – používajú ho hlúpi, zaostalí ľudia, keď si o niekom myslia, že žičí černochom na ich úkor. Prevzali ho aj niektorí ľudia, ako sme my, keď chcú voľakoho označiť nehanebným mrzkým výrazom.‘“

Kniha je rozdelená na dve časti, v ktorých možno spozorovať aj istý tematický posun. Zatiaľ čo prvá časť zachytáva bežné starosti i radosti života dvoch súrodencov, druhá časť sa začína súdnym procesom, ktorý Scout a Jem opatrne so zatajeným dychom pozorujú. Ich otec v tomto procese zastupuje stranu Toma Robinsona, černošského robotníka, ktorý je pravdepodobne neprávom obvinený z nehorázneho zločinu. V týchto miestach možno pozorovať, ako vtedajšia spoločnosť vnímala rasové rozdiely, na základe ktorých si v mysli fabulovala nezmyselné predsudky. Druhá časť príbehu má teda oveľa väčšiu výpovednú hodnotu ako prvá, ktorá môže netrpezlivého čitateľa trochu potrápiť pomerne rozvláčnym dejom vyskladaným zo všedných situácií, ktorých význam sa v plnej sile preukáže až na konci príbehu.

Rozprávačkou príbehu je malá Scout, ktorá realitu okolo seba vníma vlastnými očami, ktoré sú občas detské a občas zasa príliš dospelácke. Vďaka tomu však čitateľ pozoruje nielen vonkajšiu spoločenskú situáciu, ale aj spôsob, akým ju formuje, mení jej pohľad na svet a skutočnosti odohrávajúce sa za bránou ich domu.

„‚To som si i ja myslel, keď som bol v tvojom veku,‘ povedal napokon. ,Ak je iba jeden druh ľudí, prečo spolu nevychádzajú? Ak sú všetci rovnakí, prečo si navzájom strpčujú život a nenávidia sa? Scout, zdá sa mi, že začínam niečo chápať. Tuším začínam chápať, prečo Bu Radley zostal po celý čas zavretý doma… to preto, že chce zostať dnu.‘“

Nezabíjajte vtáčika je špecifické dielo, ktoré má vyššiu výpovednú hodnotu, ako sa na prvý ohľad môže zdať. Všetky informácie sú čitateľovi podané nenásilne a nezanechávajú v ňom hlbokú či drastickú stopu, no napriek tomu bez problémov pocíti ich význam a dôležitosť. Práve v tom spočíva najväčšie tajomstvo či krása knihy – nenáročné podanie vskutku náročných skutočností.

Recenzovala: Martina Melišková
https://vrabcenastreche.sk/nezabijajte-vtacika/