Postav hliadku

Jean Louise Finchovú, prezývanú Scout, už čitatelia poznajú z predchádzajúceho diela tejto autorky. Roky pokročili vpred a z dievčaťa sa stala mladá žena s vlastným názorom, ktorého sa nemieni vzdať. Po dlhom čase prichádza z New Yorku, kde žije, do rodného mesta Maycomb. Prvé chvíle strávené s blízkymi sú aj napriek jej obavám príjemné… No potom to príde a ona zisťuje, že už nič nie je také, ako bolo predtým. Nepokojná spoločenská situácia má vplyv aj na jej rodinu, dôsledkom čoho Scout zisťuje, že svojim najbližším, počnúc otcom, prestáva rozumieť. „Obhajca negrov“, ako Attica kedysi nepekne prezývali, už zrazu zasadá v Rade občanov, ktorej zásady hraničia s rasizmom. Dokáže sa Scout s týmto faktom vysporiadať? Alebo na Maycomb a jeho obyvateľov úplne zanevrie?

„Porodiť ľudskú bytosť je veľmi nepríjemná vec. Býva to komplikovaný, veľmi bolestivý a niekedy aj riskantný proces. Nezaobíde sa bez krvi. Podobne je to aj s civilizáciou. Juh sa nachádza v posledných mučivých pôrodných bolestiach. Rodí sa niečo nové a nie som si istý, či sa mi to bude páčiť, no zrejme sa už nedožijem, aby som to videl.“

Harper Lee je charakteristická tým, že nestavia na dynamiku deja, no dá si záležať na tom, aby dielo čitateľov zasiahlo, podnietilo v nich búrku emócií i myšlienok. Túto metódu aplikovala v príbehu Nezabíjajte vtáčika a použila ju i tu. Dej plynie pomaličky, no o typickej, pre čitateľa otravnej stagnácii tu hovoriť nemožno, nakoľko sa neustále rozvíja prehľad Jean Louise o okolitom dianí. Zobrazenie tohto progresu je nenáročné, nevtieravé a čitateľa nevyčerpáva.

Postav hliadku sa číta o trochu rýchlejšie ako autorkine predchádzajúce dielo. Hoci má text pomenej dialógov, nemá to veľký dosah na plynulosť čítania. Výrazná zmena, ktorú si ihneď všimne každý, kto čítal Nezabíjajte vtáčika, nastala v pozícii rozprávača. Jean Louise už nie je tá, kto čitateľov sprevádza príbehom, no autorka ponúka špecifický typ on-rozprávania, v ktorom je hlavná ženská postava v centre pozornosti. Mnohokrát sa čitateľ stretne s nevlastnou priamou rečou, ktorá v podobe prvej osoby reprodukuje myšlienky a pocity Jean Louise.

„Prečo sa všetko, čo som na tomto svete milovala, v priebehu dvoch dní rozbilo na márne kúsky? Vari aj Jem by sa obrátil ku mne chrbtom? Cal nás milovala ako vlastná matka. A teraz tam sedí a vníma ma ako belošku. Vychovávala ma, a zrazu som jej ľahostajná.“

Príbeh sa často vyberie do minulosti, ktorá však nepôsobí dojmom spomaľovača deja, no má svoje opodstatnenie. Spomienky na detstvo Jean Louise mnohokrát prinášajú odpovede na otázky, ktoré si čitateľ kládol už v predchádzajúcom diele. Niektorým skutočnostiam, ktoré sú pre čitateľa podstatné, tu však autorka, práve naopak, nekládla veľký dôraz (najvýraznejší príklad je postava brata Jema). V istých chvíľach môže dôslednejší čitateľ pocítiť sklamanie, prípadne rozčarovanie z toho, že dôležitým skutočnostiam autorka nevenovala dostatok priestoru. Miera sklamania je však veľmi subjektívna a závisí od konkrétneho čitateľa a jeho požiadaviek.

Hoci ide o voľné pokračovanie autorkinho debutu, osobne si neviem predstaviť, že by som po tejto knihe siahla bez toho, aby som si prečítala prvú časť. Síce by som nemala neporiadok v postavách, vzťahových väzbách alebo v deji, no myslím, že by som bola ukrátená o nejednu myšlienku či chvíľu plnú rôznorodých pocitov. Postav hliadku teda odporúčam prečítať až po tom, ako sa oboznámite s prvou časťou.

Ak si nepotrpíte na dynamický dej plný pádov a vzostupov, zamotaných zápletiek či mrazivého napätia a dokážete oceniť aj precítiť emotívnu rovinu príbehu, táto kniha je napísaná presne pre vás. Na prvý pohľad totiž vyzerá úplne banálne, no čím viac sa nad ňou zamýšľate, tým viac otázok sa vám začne preháňať hlavou. Harper Lee súčasnému čitateľovi podáva svedectvo o tom, aká spoločenská situácia panovala v dobe vzniku tejto knihy, a najväčšou bizarnosťou je, že posolstvo, ktoré tu možno nájsť, nestráca na hodnote ani v dnešných časoch.

Recenzovala: Martina Melišková
https://vrabcenastreche.sk/postav-hliadku/

Harper Leeovú skutočne nemusím nikomu predstavovať. Jej kultový román Nezabíjajte vtáčika je celosvetovo známy.  V jeho voľnom pokračovaní s názvom Postav hliadku autorka znova rozoberá rasovú neznášanlivosť medzi černochmi a belochmi. Citlivo vykresľuje rozpory medzi rasami a mentalitu občanov Maycombu.

Kniha má jednoduchý dej, no o to viac sa autorka zamerala na hĺbku a myšlienky, ktoré do nej vkladala. Príbeh sa zameriava na mladú Jean Louise, ktorá sa po rokoch vracia do rodného Maycombu, aby zistila, že nič nie je také, ako si pamätá. Čoskoro zisťuje, že už nemôže veriť nikomu a ničomu. Sama som až do poslednej chvíle netušila, na čej strane pravda stojí.

Takmer sa doňho zaľúbila. Nie, to nie je možné, pomyslela si: buď sa človek zaľúbi alebo nezaľúbi. Láska je na tomto svete jediné, čo je jednoznačné. Nepochybne jestvujú rozličné druhy lásky, ale buď jeden  nich prijmeme, alebo odmietneme.

Je to silný príbeh, ktorý rozpráva o životnom úseku mladej ženy. Po jej návrate sa všetko javí normálne, no Jean Louise čoskoro zisťuje, že to je len pretvárka. Akoby sa celý Maycomb obrátil o stoosemdesiat stupňov. Už to nebolo mestečko, v ktorom sa narodila, ale cudzie miesto, kde nevedela, komu môže dôverovať.

V knihe nájdeme naozaj rôzne postavy, čo jej pridáva na hĺbke. Či už je to samotná Jean Louise alebo jej otec. Hlavná hrdinka je svojská, má svoje názory, o ktorých je hlboko presvedčená, že sú pravdivé. Jej svetom otrasie odhalenie, ktoré ju zraní. No nie všetko je iba čierne a biele. Je to postava, ktorá si nenechá od druhých skákať po hlave a rázne povie, čo si myslí. Nie je to utiahnuté dievčatko, ktoré by potrebovalo vodiť za ručičku. Najskôr som nevedela, čo si mám o nej myslieť. Prišla mi trochu zvláštna, ale aj to sa vysvetlilo, ako príbeh napredoval. Stotožnila som sa s jej názorom, no niektoré činy by som na jej mieste prehodnotila. Niečo si myslela, postavila si hlavu a nešla za zúčastnenými, aby si to nechala vysvetliť, aká bola skutočnosť. Občas som mala pocit, že má chuť vyvolávať hádky, hlavne čo sa týka jej tety. Keďže vyrastala bez matky – vychovávaná pestúnkou – nemala k nej vybudovaný poriadny vzťah. Zato názory jej tety boli niekedy dosť cez hranicu. Niekedy som s reakciou Jean Louise súhlasila, inokedy nie. V mojom pomyselnom rebríčku obľúbených hrdiniek sa  zaradila na popredné miesta.

Sklamala ju ľudská bytosť, ktorej plne a úprimne dôverovala. Človek, o ktorom vedela, že môže naňho ukázať a s plným vedomím povedať Hľa, aký ušľachtilý muž, od hlavy po päty pravzor cnosti! Práve taký človek ju verejne, neospravedlniteľne a nehanebne zradil.

Veľmi zaujímavou postavou je Atticus Finch. Právnik, ktorý neodmietne žiaden prípad. Je rád, keď sa mu konečne domov vráti jediná dcéra. Mám dojem, že celá rodina Finchovcov je dosť zvláštna. Polku knihy som sa z nich nevedela vysomáriť. No ani tento fakt nezabránil tomu, aby som si Attica obľúbila. Od prvého okamihu som vedela, že jeho správanie bude mať patričné vysvetlenie. Najskôr som bola – podobne ako Jean Louise – na neho nahnevaná. Avšak, ako príbeh napredoval, rozjasnilo sa mi, a ja som ho chápala. On bol iba malou rybou v obrovskom mori pokrytcov. Sám nezmohol nič. Aj Jean Louise musela nakoniec uznať, že mal pravdu. Za všetkým bolo omnoho viac, ako by si bola niekedy pomyslela.

Ten včera postavil v kostole hliadku. Mal by aj mne zaobstarať nejakú hliadku. Potrebujem hliadku, ktorá by ma všade sprevádzala a každú chvíľu mi oznamovala, čo vidí. Potrebujem hliadku, ktorá by mi povedala, že človek vraví jedno a myslí niečo iné, potrebujem hliadku, ktorá by mi nakreslila čiaru a nabádala ma odlišovať, kde platí jedna spravodlivosť a kde platí druhá. Potrebujem hliadku, aby som mohla vyraziť a dávať všetkým na známosť, že dvadsaťšesť rokov je priveľmi dlhý čas, aby som si z niekoho robila žarty, hoci by sa mi aj zdali zábavné.

Vzťahy v mestečku sa výrazne zhoršili odkedy ho Jean Louise opustila. Sama sa s tým nevie zmieriť. Nedokáže zniesť, že jej otec sa angažuje v rasistickej Rade občanov. On, ktorý obhajoval mladého černocha, sa im teraz obracia chrbtom. No ako som už vyššie písala, nie všetko je iba čierno-biele.

Celkovo je príbeh naozaj skvelo vystavaný. Autorka bravúrne vytvára napätie tým, ako šikovne skladá vety a vie vygradovať dej. Čítala som so zatajeným dychom, pretože aj keď sa v knihe v podstate nič nedialo, spôsob, akým autorka tému rasovej neznášanlivosti spracovala, je citlivý a veľmi zaujímavý.

Človek môže byť súčasťou niečoho, čo má možno škaredú tvár, ale nesúďme ho, kým nevieme, čo ho k tomu priviedlo. Niekedy to v nás azda vrie, ale uvedomujeme si, že mierna reakcia je osožnejšia, než hnev.

Pre mňa je Postav hliadku jedinečná kniha, ktorá vo mne zanechala hlboký dojem. Knihu odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné príbehy, ktoré vás donútia zamyslieť sa. Kniha obsahuje množstvo myšlienok, ktoré stoja za zapamätanie. Nejednu mám zvýraznenú a budem sa k nim občas vracať.

Recenzovala: Zuzana Fabiánová
http://secretworldofdeepsoul.delicate-flower.com/2016/04/03/harper-leeova-postav-hliadku-nezabijajte-vtacika-2/