Tichý výkrik

Mňa zaujala tiež, vyjadruje ťaživú, mrazivú atmosféru a myslím, že celkom verne odráža nádych prostredia, kde sa odohráva dej. Paradoxne, stretol som sa s viacerými negatívnymi ohlasmi od sklamaných ľudí, ktorí sa dali nachytať. O to viac ma Tichý výkrik zaujal. Ak sa predsa o knihe hovorí, je na dobrej ceste. Nedá sa povedať, že by román niečím vyčnieval, opäť tu máme klasickú procedurálku s odhodlanou inšpektorkou a jej tímom, ktorá má zopár vnútorných démonov, no napriek tomu ide neohrozene po krku krutému páchateľovi. 

"Boli si vedomí nevinnosti života, ktorý sa skončil násilným spôsobom, ale pakt bol už uzavretý. Ich tajomstvá pochovajú spolu s telom. Päť hláv sa naklonilo nad hlinu a predstavovalo si telo pod zemou pokryté ligotavou, čerstvou vrstvou ľadu. Na hrob padli prvé snehové vločky a každý zo skupiny pocítil vo svojom vnútri jemné chvenie. Päť postáv sa rozišlo, každá iným smerom, a ich stopy vytvorili v čerstvom krehkom sneh hviezdu. Dielo bolo dokonané."

Keď nájdu vo vani utopenú riaditeľku miestnej školy, začína sa pre policajné oddelenie pátranie, aké ešte nezažili. Vrah sa totiž nemieni zastaviť a má vo výhľade niekoľko ďalších konkrétnych obetí. Šéfka skupiny Kim Stonová berie prípad o niečo osobnejšie, pretože stopy vedú do bývalého domova pre opustené dievčatá. Sama Kim vyrastala bez rodičov a chodila z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Zariadenie skončilo svoju činnosť pre ničivý požiar a detektívi hľadajú odpovede medzi bývalými zamestnancami i obyvateľkami. Práve ľudia, ktorí kedysi pracovali na rôznych postoch, sa postupne stávajú obeťami vraha, ktorý stále mení svoj modus operandi. Na pôde zariadenia sú navyše objavené tri telá mladistvých dievčat. Za jeho múrmi sa očividne odohrávala krvavá dráma a Kim musí odhaliť temné tajomstvá čo najskôr, ak chce zabrániť ďalším vraždám. Problém je, že nikto nechce mať s minulosťou už nič spoločné, a to napriek hroziacemu nebezpečenstvu...

"Rukami som jej znovu oblapil krk. Palce sa zastavili na hrtane, no nechceli zatlačiť. Jej krásna tvár sa stále usmievala v omámení. Znechutený som vyskočil z jamy. Na jej tele pristála prvá lopata naložená zeminou. Stále mala zavreté oči. Pokračoval som v šialenom tempe a zasypal som jamu v priebehu minúty. Tento spôsob likvidácie bol pre mňa nový. Udupal som priestor a potom som ho prikryl trávou. Ostal som s ňou asi polhodinu. Nechcel som, aby bola sama. Sedel som pri jej hrobe a preklínal som ju za to, do čoho ma dohnala."

Príbeh už od začiatku vyznieva pomerne jasne - ktosi vraždí sprisahancov, čo sa kedysi spoločne podieľali na zločine vraždy. Motív je teda hneď odhalený, preto ako čitateľ dúfate, že na to čoskoro prídu aj vyšetrovatelia, inak by to skĺzlo do sféry nudy. Našťastie Kim Stonová rýchlo odhalí, čo je vo veci, a rieši vzťahy a pomery v starom detskom domove. Apropo, Kim. Ako postava je pomerne chladná, citovo neangažovaná, udržuje si odstup, no pritom je zrejmé, že vnútri má pochovaných mnoho emócií. Angela Marsonsová sa zrejme chcela inšpirovať severskými detektívkami, kde často vystupuje odmeraný hrdina s bystrým úsudkom, no nie je celkom jasné, či sa jej to podarilo. Kim niekedy dokáže poriadne liezť na nervy, a nie v dobrom slova zmysle. Ďalším kameňom úrazu sú policajné postupy, napr. pri smrteľnej autonehode, ktorá sa akoby minula s pátraním po páchateľovi či technických stopách. Rovnako je trochu zarážajúce, že keď detektívi vedeli, že vrah ide po zamestnancoch zariadenia, vôbec ich nestrážili ani nijako nesledovali. V podstate iba čakali, kto príde na rad ako ďalšia obeť. Čo je však veľkým plus, je záverečné odhalenie vrahovej identity. Tento zvrat ma zastihol nepripraveného a Tichý výkrik u mňa o niečo stúpol. Hlavným kladom románu však zostáva určite jeho dejisko a isté volanie po sociálnej spravodlivosti.

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/a-marsonsova-tichy-vykrik/

Hneď na úvod musím povedať, že si autorka pre svoju knihu vybrala pomerne zaujímavú a netradičnú tému. Na začiatku príbehu stojí päť ľudí okolo plytkého hrobu a nad telom nevinnej obete uzavrú temnú dohodu – nikto sa nikdy nesmie nič dozvedieť. Lenže o desať rokov je brutálne zavraždená prvá žena z tejto pätice a po nej nasledujú ďalšie úmrtia. Vyšetrovaním je poverená detektívka Kim Stonová, ktorá sleduje a preveruje všetky stopy. Hoci sa tento prípad spočiatku javí ako neriešiteľný, postupne začínajú jednotlivé dieliky skladačky do seba zapadať. 

Síce som spočiatku nevedel, čo mám od knihy očakávať, pretože autorka potrebovala niekoľko desiatok strán na rozpísanie sa, nakoniec sa z nej vykľul naozaj zaujímavý krimi príbeh. Za hlavnú prednosť Tichého výkriku považujem krátke kapitoly, ktoré neustále posúvali príbeh dopredu a ktoré ma nútili čítať ďalej. Takisto je to aj netradičný štýl, ktorý autorka zvolila pri písaní spomínanej knihy. Práve vďaka nemu vo mneTichý výkrik zanechal zvláštny dojem. Neraz som sa totiž pristihol pri rozmýšľaní nad páchateľom chladnokrvných zločinov a snažil som sa nájsť spojitosti medzi jednotlivými obeťami. Musím sa ale priznať, že som sa v dejovej línii niekoľkokrát zamotal a z času na čas sa mi stalo, že som nevedel prepojiť súvislosti, ktoré sa v knihe stali. Musel som sa preto vrátiť späť, čo môže niektorým čitateľom mierne prekážať. 

"Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič."

Aj napriek tomu, že je štýl Angely Marsonovej zaujímavý a jej dielo sa číta pomerne rýchlo a plynulo, musím súhlasiť s niektorými kritikmi, ktorým prišli postupy detektívky Stonovej nezvyčajné. V podobnej problematike sa síce často nepohybujem, no z predošlých kníh viem, že mohla autorka predsa len zvoliť trochu iný prístup, ktorý by na čitateľov pôsobil reálnejším dojmom. Ďalší nedostatok vidím v hlavnej postave, ktorú mohla autorka vykresliť detailnejšie. Niet totiž nad precízne vymyslený román, v ktorom si zamilujete nielen príbeh, ktorý sa v knihe odohráva, ale aj samotného detektíva. Ako príklad môžem uviesť Sebastiana Bergmana z kníh Temné tajomstvá a Učeň, ktorý môže byť vzorom pre všetky ďalšie krimi romány. 

Tichý výkrik je zaujímavým krimi počinom britskej autorky Angely Marsonovej. Ako som už spomínal, kniha má zopár nedostatkov, ktoré budú prekážať najmä náročnejším čitateľom. Pre bežných fanúšikov mrazivých príbehov môže byť kniha veľmi príjemným čítaním, ktoré vám spríjemní voľné letné dni. Na záver by som ešte rád povedal, že druhé pokračovanie tejto krimi série vyjde v slovenskom preklade už v decembri. Ostáva nám len dúfať, že sa autorka zo svojich drobných chýb poučí a že bude druhá časť štvordielnej série o niečo lepšia. Ja sa na ňu už teraz teším... Prajem pekné čítanie! :-)

Recenzoval: Dominik Petriska
https://domco-books.blogspot.sk/2016/07/recenzia-tichy-vykrik-angela-marsonova.html

Pred desiatimi rokmi pätica ľudí nad hrobom obete uzavrela pakt – nikto sa nič nedozvie. Desať rokov sa pravda hlboko ukrývala, ale len do tej chvíle, keď je prvá účastníčka dohody Teresa Wyattová, riaditeľka súkromnej chlapčenskej školy, brutálne zavraždená. Nový násilný čin  nenechal na seba dlho čakať. Na čiernej listine sa ocitol abstinujúci alkoholik Tom Curtis, ktorý pred desiatimi rokmi šéfoval v kuchyni v Creestwoode. Je to náhoda, že na rovnakom mieste pracovala aj prvá obeť? Prípadu sa ujme kriminálna vyšetrovateľka Kim Stonová, pre ktorú je tento prípad viac ako len osobný. Keď na pozemku bývalého detského domova nájdu ľudské kosti, je detektívka rozhodnutá, že sa nezastaví, kým vrah nebude za svoje činy potrestaný. Lenže vraždiaca beštia je vždy o krok pred ňou. Vrah sa snaží likvidovať ľudí zapletených do zločinov, ktoré sa stali pred desiatimi rokmi. Keď priamo pred zrakom westmidlandskej polície zomrie aj tretí člen tajného sprisahania, jednotlivé dieliky skladačky začnú do seba postupne zapadať. Čo všetko boli ochotní urobiť piati ľudia, len aby zakryli svoje vlastné nechutné tajomstvá? Ale čo v takom prípade, ak sú vrahovia dvaja a každý z nich si dláždi svoju cestičku pomsty?

Rukami som jej znovu oblapil krk. Palce sa zastavili na hrtane, no nechceli zatlačiť. Jej krásna tvár sa stále usmievala v omámení. Znechutený som vyskočil z jamy. Na jej tele pristála prvá lopata naložená zeminou. Stále mala zavreté oči. Pokračoval som v šialenom tempe a zasypal som jamu v priebehu minúty. Tento spôsob likvidácie bol pre mňa nový. Udupal som priestor a potom som ho prikryl trávou. Ostal som s ňou asi polhodinu. Nechcel som, aby bola sama.

Angela Marsonsová namixovala strhujúci, mrazivý a nebezpečný krimi triler, v ktorom majú prvenstvo násilné vraždy, nevysvetliteľné zistenia, odstrašujúce okamihy a tiene minulosti, ktoré kričia, no nikto ich nepočuje.

Milovníci kriminálok si určite prídu na svoje. Román od začiatku sľubuje napínavé čítanie. V úvode sa čitateľ stáva tichým spoločníkom piatich ľudí, ktorí stoja nad hrobom, pre čitateľa neznámou mŕtvolou. Postupne sa stávate svedkom prvej vraždy a spoznávate svojráznu detektívku Stonovú. Už po prečítaní prvých strán ponúka autorka čitateľovi priestor na množstvo špekulácií a dohadov. Informácie však dávkuje postupne a s rozvahou,  je skúpa na nové fakty, no čitateľa často zmätie. Príbeh naberá na obrátkach vo chvíli, keď sa nájdu kosti neznámej obete.

Príbeh má všetky aspekty, ktoré apelujú na kvalitnú kriminálku. Aj napriek tomu, že Tichý výkrik je autorkin debut, fabula okrem násilných vrážd zachytáva aj šokujúci dej, permanentné napätie, neobjasnené súvislosti a inteligentné uvažovanie, ktoré dokresľuje britské prostredie. Nenávisť, zloba, temné tajomstvá, ale ani citové rozpoloženie hrdinov nezatienili jadro príbehu. Angela Marsonsová ponúka čitateľovi dokonalý pohľad na priebeh a vyšetrovanie policajného tímu, poukazuje na surovosť činov, no odkrýva aj neľahké detstvo a bolestné spomienky vyšetrovateľky Stonovej. Tichý výkrik je rozdelený do krátkych kapitol a určité pasáže sa odvíjajú v niekoľkých časových rovinách.

„V tejto chvíli však už nie som presvedčený, že ste  tá správna osoba na vedenie vyšetrovania.“ Nahla sa dopredu. „Pane, nemôžete...“ „Och áno, môžem a momentálne aj vážne zvažujem, že vás z toho prípadu stiahnem.“ Kim na sekundu zavrela ústa. Ďalšie slová by nemali význam. Rozhodla sa pre absolútnu úprimnosť. Stíšila hlas. „Pane, videli ste môj spis. Viete o mojej minulosti, takže si uvedomujete, že na túto prácu sa nikto nehodí lepšie.“

Netradičnú tému, ktorú si autorka vybrala a špecifický jazyk, ktorý zvolila, si určite nájde svojich priaznivcov a netrpezlivo budú očakávať pokračovanie príbehov s detektívkou Stonovou. Román je písaný z pohľadu viacerých postáv, a tak má čitateľ možnosť sledovať dianie z viacerých frontov. Kniha sa aj napriek brutálnym činom číta naozaj ľahko a rýchlo, čo má na svedomí dynamika a napätie, ktoré sa viažu celým textom.

Tichý výkrik v sebe ukrýva väčšie množstvo postáv, ktoré autorka vyprofilovala tak, že každá jedna našla spôsob ako čitateľa zaujať. Každá jedna je špecifická a nemilosrdný osud ich viackrát poznačil. Autenticita príbehu je až zarážajúco uveriteľná. Všetky naštudované fakty a informácie, ako i triezvy pohľad, nesúvisiace okolnosti a prekvapivé zistenia dodávajú knihe právom titul bestseller. Jazyk v texte je súčasný, nevtieravý a veľmi živý. Opisy sú dominantou príbehu a striedajú ich časté a vierohodné dialógy.

Tichý výkrik je príbeh so spleťou slepých uličiek, zvrátených činov, varovných zistení, desivých situácií, no predovšetkým vám ponúka výborné herecké obsadenie, premyslený dej a nepredvídateľnú zápletku.

Tichý výkrik je ako trojposchodová lahôdka. Prvá časť je predjedlo, do ktorého sa hneď pustíte, lebo ste hladní. Hlcete informácie a bažíte po vrahovi. Potom príde hlavný chod a vy zisťujete, čo je dôležité. A na koniec to najlepšie, dezert. Celé menu sa spojí a chuť do jedla vás úplne uspokojí.

Tichý výkrik odporúčam aj pre slabšie žalúdky, autorka v diele nepoužila žiadne krvavé scény. Kniha zapasuje každému, kto obľubuje temné tajomstvá, napätie, drámu, ale aj prekvapenia. Pre všetkých nadšencov krimi trilerov, ktorí hľadajú v románe viac ako ale len mrazivú zápletku.

Recenzovala: Simona Rošková
http://literarnalekarenusimony.blogspot.sk/2016/08/angela-marsonsova-tichy-vykrik.html#more

Niečo podobné si asi hovoria aj spisovatelia, ktorí sa neboja púšťať do rozsiahlych sérií románov, fantasy príbehov či detektívok, a taktiež vydavatelia, ktorí s prísľubom dobrého príbehu zas a znova vydávajú debuty nových a často neznámych autorov v nádeji, že objavia nového Nesba.

Mrzia ma dve veci – keď si po prečítaní novej knihy poviem, že som mala radšej siahnuť po niečom overenom, alebo – keď si naopak novú knihu obľúbim, no vydavateľstvo nepokračuje vo vydávaní pokračovaní (napr. už dlhšie čakám na nového Samuela Bjorka alebo Lisu Gardnerovú, o Franckovi Thilliezovi ani nehovorím).

Tento dlhší úvod som si dovolila najmä preto, lebo ešte stále premýšľam o tom, či sa budem na už ďalšie pokračovanie knihy Tichý výkrik (z novej série s detektívkou Kim) tešiť. Skúsim to postupne rozriešiť práve v tejto recenzii.

Témou knihy je vražda v detskom domove. Trochu hardcore, poviete si. O to zaujímavejší hardcore, keď zistíte, že otrasné zločiny sériového vraha má vyšetrovať niekto, kto si tým v detstve sám prešiel. Detektívka Kim je totiž produktom systému pestúnskej starostlivosti, v detstve okrem toho stratila mladšieho brata a keď sa už zdalo, že bude všetko dobré, zase sa to po… viete čo.

Všetko toto dáva základ jej veľmi zvláštnej povahy, ktorú budete buď milovať, alebo neznášať. Kim totiž nič nie je sväté, naopak – je to drzá papuľa, ktorá nemá rešpekt pred autoritami a vlastne len ťažko nájdete osobu, s ktorou by dokázala vychádzať. Snáď jediným človekom naladeným na jej osobitosť je kolega Bryant, ktorý jej sekunduje počas celého riešenia prípadu.

Spomínané zločiny sa stali už pred niekoľkými rokmi, Kim teda pracuje na vykopávkach tiel s tímom forenzných antropológov. Taká múdra pri ich pomenovaní som len preto, lebo je to vlastne to isté, čo poznáte zo seriálu Kosti – s jediným rozdielom, že tu hrajú len vedľajšiu úlohu. Aby to bolo celé zaujímavejšie, zamiešajú sa do toho aj vraždy posledných dní, ktoré samozrejme tiež súvisia so zhoreným detským domovom. Niekto postupne zabíja bývalých zamestnancov domova.

Ku knihe mám dve výhrady. Prvá sa týka Kim – ako som spomínala, pre jej zvláštne správanie ju budete buď milovať alebo neznášať. Povedala by som, že po prvom dieli mám bližšie k tomu druhému pólu. Ja som v reálnom živote tiež dobrá papuľa, ale povedala by som, že Kim toto správanie doťahuje do dokonalosti tak, že tým dokáže naštvať aj mňa. Jasné, chápem, že to nemala v detstve ľahké, ale za to nemusí zhadzovať všetkých a všetko. No uvidím, asi jej dám ešte šancu, aby si ma svojou hajzlíkovitou povahou ešte získala.

Druhá sa týka naozaj veľmi zlej redakcie textu. Pri niektorých pasážach som mala pocit, že tam niektoré frázy vôbec nepasujú, akoby sa jeden pýtal na jednu vec a druhý odpovedal na niečo úplne iné. Dosť mi to narúšalo čítanie, lebo som sa musela často vracať k tomu, čo tým asi chcelo byť povedané. Neviem, či je to problém originálu alebo prekladu, ale kvôli tomu musím dať knihe horšie hodnotenie, lebo mi to ovplyvnilo komplet celý dojem.

Je teda Tichý výkrik sľubný začiatok novej série? S rukou na srdci musím priznať, že žiadna sláva to nebola. Ale na zodpovednejšie hodnotenie si počkám ešte na druhý diel.

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/angela-marsons-tichy-vykrik/

Angela Marsonsová je britská spisovateľka, ktorá svoju literárnu dráhu začínala písaním poviedok a účasťou na rôznych súťažiach. Niektoré z prvotín sa jej podarilo uverejniť, ale skutočným literárnym debutom tejto autorky je kriminálny román Tichý výkrik. Napínavý príbeh mal mimoriadny ohlas u čitateľov a už viac než rok sa drží na medzinárodných rebríčkoch bestsellerov.

Prečítané. Za dva dni. Negatívne recenzie sa ma snažili odradiť od čítania, ale ja som sa nedala. A dobre som urobila. Všetko čo je knihe vyčítané, sa mne naopak páčilo. Jedná sa o autorkin debut a ja jej kvitujem, že sa snažila prísť s niečím novým, originálnym a neopakovala len naučené vzorce.

Policajné postupy, ktoré sú odlišné od tých, na ktoré sme zvyknutí. Zvláštny typ hlavnej protagonistky, ktorá sa ani nesnaží zapáčiť sa čitateľovi. Všetko mi rezonovalo. Kde je napísaný návod, ako má detektívna kniha vyzerať, že policajné postupy musia presne sedieť s realitou (čo sa niektorí snažia knihe vytknúť)? V takom prípade, keby sa autori držali jednotnej šablóny, by sme tu mali všetky detektívne knihy písané ako cez kopirák.

Naopak, obdivujem autorov, ktorí sa snažia prísť s niečím iným, odlišným, než prišli ich predchodcovia. Aj negatívne naladená hlavná hrdinka Kim Stonová, s maskou bojovníčky a neotrasiteľnej ženy, ktorá nechce čitateľa nechať preniknúť do svojho sveta len tak jednoducho, zapasovala do netypického scenára príbehu. Prečo je práve táto skutočnosť predmetom negatívne ladených názorov, nerozumiem. Stačí nazreť na množstvo kníh zo severskej krimi, kde nájdeme outsiderov, alkoholikov, neverníkov, skrachovancov a to v hlavných úlohách (Harry Hole, Sebastian Bergman). Pretože sa jedná o ženu? Sme ochotní negativitu tolerovať mužom, ale žena musí predstavovať ideál? Nesúhlasím, mne hrdinkina neprístupnosť kvitovala, chcela som odhaliť tajomstvá jej temnej duše a pochopiť ju. Zanechala vo mne dobrý dojem, nie je veľa ženských protagonistiek, titulovaných na post vyšetrovateľky.

Autorka prišla s nápaditou ideou, spojiť súčasne odohrávajúce sa vraždy, s vraždami z minulosti. Detský domov a v ňom zronené a opustené mladé dievčatá, plné stratenej nádeje a zloby, chaosu a nenávisti, nič nové, môžete skonštatovať. Ale autorka neprestáva prekvapovať a priplieta nové nitky deja. Dovoľuje bojovnej Kim odhaľovať tajomstvá minulosti a nazerať tak na osudy dievčat z inej perspektívy. A aj keby ste chceli ľutovať hlavnú hrdinku, po tom čo sama prežila, nedovolí vám to! Nie je to úlohou tejto postavy.

Problém je úplne niekde inde, v súčasnosti. Zomierajú totiž ľudia – brutálnym spôsobom. A poviem vám rovno, budete veľmi prekvapení, keď odhalíte vraha, teda keď ho odhalí Kim. Spočiatku som vôbec nechápala… Však uvidíte sami.

Roly postáv sú využité priamo úmerne dejovej línii. Každý má svoje postavenie, kde na jednej strane nitky naväzujú na samotnú Kim a na strane druhej, nitky naväzujú na vraha. Nie je ani tak priestor niekoho z postáv bližšie spoznať, aj napriek tomu, všetko do seba zapadne. Preto vidím priestor na vývin postáv okolo Kim a aj u nej samotnej určite nastane progres a čitateľ bude mať možnosť spoznať hrdinku viac v ďalších knihách. Ako samotná autorka naznačuje:

“Dúfam, že ste si prvý diel Kiminých dobrodružstiev užili a máte z toho rovnako dobrý pocit ako ja. Hoci má Kim svoje chyby, je to niekto, koho by ste si priali mať za svojím chrbtom.”

Štýl písania príbehu je ladený pútavo. Relatívne krátke kapitoly čitateľa podnecujú, aby pokračoval v napätom odkrývaní deja, až zrazu zistí, že je na konci a všetko do seba zapadlo. Dokonca sa autorke podarí do dejových línii zakomponovať silnú dávku empatie. Asi to je pochopiteľné, nakoľko autorka je žena, hlavná hrdinka je žena a detský domov je plný zlomených ženských sŕdc. Prvá obeť vraždy je žena. Jednou z postáv je mladá žena, ktorá je fyzickou chorobou uväznená vo vlastnom tele; ďalšou z postáv je mladá žena uväznená psychickou chorobou vo vlastnom tele – a nie je tam sama. Pocity, ktoré navodzujú tieto skutočnosti, sa nedajú ignorovať. Empatia sa v čitateľovi hlboko zakorení.

Angela Marsonsová a jej debut s názvom Tichý výkrik ma zaujali. Zaujala ma hlavná protagonistka Kim Stonová a jej vyšetrovacie praktiky. Teším sa na ďalší vývin jej samotnej a tiež vývin jej vyšetrovacieho tímu. Som zvedavá do akej roviny sa autorke podarí protagonistov posunúť. Či sa jej podarí priniesť na papieri príbeh, ktorý bude lepší ako bol tento. Dávam jej šancu. Snáď len začína :)

“Stonová, dúfam, že to za to stojí. Bol som uprostred…”
“Pane, prípad Teresy Wyattovej je zložitejší, než sme si pôvodne mysleli.”
“Ako to?”
Kim sa zhlboka nadýchla. “V deň, keď ju zavraždili, zavolala naša obeť profesorovi Miltonovi, ktorý tesne predtým dostal povolenie kopať v oblasti Rowley Regis. Najprv ho prosila, aby ju zapojil do projektu, ale odmietol to. Potom sa začala o daný priestor intenzívnejšie zaujímať.”
"Čím je ten pozemok zaujímavý?”
“Kedysi tam bol detský domov.”
“Vedľa krematória?”
Kim prikývla. “Teresa Wyattová aj Tom Curtis tam pracovali. Niekoľko dní po povolení vykopávok sa profesor ocitol v ohrození života. Zabili mu aj psa. A dvoch bývalých zamestnancov Crestwoodu zavraždili.”
Woody zízal na bod na stene za ňou. Už si predstavoval titulky v novinách.

Recenzovala: Martina Kušnieriková
https://www.mojeknihy.com/books/angela-marsonsova-tichy-vykrik/