Svetlo, ktoré nevidíme

Túto knižku som dočítala pomerne nedávno a doteraz neviem nájsť tie správne slová. Povedala som si, že sa na to vyspím a tak ubehla noc a ja som stále bez slov. Kniha ktorá kradne slová... Áno to je celkom správny výraz. Môj prístup k tejto knižke bol ako na hojdačke. Spočiatku som ju úprimne ani nechcela čítať, ale našťastie som zvedavý človek a tak som sa chcela presvedčiť prečo je o túto knižku taký záujem a utvoriť si na ňu svoj vlastný názor. Keď mi prišla ponuka z Ikaru na nový mesiac, tak som siahla práve po tejto knihe. Potom prišiel čas čakania. Váhala som či som spravila dobre a nebola som si ničím istá. Nevedela som do čoho idem, či sa mi to bude páčiť, skrátka nič. Dostala sa ku mne ponuka prečítať si túto knižku ešte predtým než vyjde a ja som to prijala aj keď stále váhajúc. Teraz však ďakujem Bohu, alebo prozreteľnosti, alebo čomukoľvek, že som cez všetky pochybnosti nezaváhala a pustila sa do čítania, pretože táto kniha si zaslúži svojich čitateľov.

Zrejme ma trocha odrádzal aj počet strán. Kniha má vyše 570 stránok a keď čítate hoc aj sto stranovú knižočku, tak je to veľmi náročne a vaše nervy tým trpia, preto uznajte sami, že to bol risk. No tentoraz sa mi vyplatilo risknúť. Ja som si vlastne pri čítaní ani nejak neuvedomovala aká je kniha hrubá. Totižto čítala sa veľmi dobre a pomerne rýchlo. Prvé stránky sú také rozpačité a nevedela som čo si o tom myslieť. Vôbec sa mi do toho nedarilo začítať a nebavilo ma to. Avšak dej sa začal postupne rozvíjať a ja som si zrazu uvedomila, že už peknú chvíľu nepretržite čítam a nedokážem sa od toho odtrhnúť ani za svet. Pre mňa bolo veľkým plusom, že kniha má naozaj veľmi krátke kapitoly. Čo môže byť aj problém, napríklad v situácií keď chcete ísť spať, no už si aspoň 20 krát hovoríte "ešte jedna kapitola". Nakoniec je plusom aj to, že kniha je taká hrubá. Uvedomila som si, že teraz by som ju neskrátila ani o jedinú stránočku.

 S tvorbou autora som sa samozrejme stretla po prvýkrát. Vlastne celkovo som počula o tejto knihe prvýkrát iba chvíľku pred jej vydaním. Väčšinou knihy poznám od zahraničným bloggerov, alebo z fotiek z instagramu a podobne, no tentoraz mi nehovorila absolútne nič. No to nevadí... Hlavné je to, že autor ma svojim pútavým štýlom písania absolútne ohromil. Písal tak bravúrne až som sa cítila akoby som bola uprostred diania toho celého. Často som sa cítila pri čítaní ako na ihlách a priam som sa bála. Hrôzy a pocity, ktoré pri nich pociťovali postavy opisoval tak dobre až som sa tak pomaly cítila aj ja. Autor ma doslova donútil precítiť to. Príde mi to akoby ma ku knižke priklincoval, alebo vtiahol do nej... Anthony Doerr sa stal v mojich očiach géniom! Príde mi až neuveriteľné aký prepracovaný román dokázal vytvoriť.

Tak ako sa autor pohral s celým príbehom, tak si dal záležať aj na postavách. Hlavná hrdinka Marie-Laure je jedna z najlepších hrdiniek s ktorými sa môžete stretnúť. Ja som si ju veľmi obľúbila... Príbeh je písaný najmä z dvoch pohľadov a to práve Maire-Laure a Wernera. Musím priznať, že občas ma bavilo dokonca viac čítať z pohľadu Marie-Laure, ale samozrejme som si zamilovala oboch. Marie-Laure je iná. V prvom rade je slepá a tak sa už od detstva pasuje so životom a učí sa ho žiť svojským vnímaním. Aj keď v podstate nemá na výber, tak svoj hendikep zvláda neskutočne. Marie- Laurie je silná, odvážna a láskavá. Snaží sa konať predovšetkým dobro a aby ochránila tých čo ľúbi je schopná obetovať hoc aj svoj vlastný život. Je naozaj úžasná hrdinka. Veľmi som si ju obľúbila a som veľmi rada, že príbeh som mohla sledovať cez ňu. Marie-Laure mala aj úžasného otca, ktorý sa pre svoju dcérku snažil urobiť čo najviac a pomáhal jej bojovať či už slepotou, ľuďmi, alebo celkovo životom.

Werner je nemecký chlapec žijúci spolu so svojou sestrou u Frau Eleny, ktorá vychováva aj iné siroty a všetky nadovšetko ľúbi. Je to veľmi inteligentný a šikovný chlapec, ktorý má všetky predpoklady na to aby dokázal niečo veľké, no situácia a doba mu to nedovoluje, pretože jeho osudom by mala byť baňa v ktorej by mal tvrdo pracovať do konca života. Avšak Werner ukáže že má naviac lenže je to tak správne? Pri oboch stranách sa ukazuje aká bola celá tá vec s Hitlerom nezmyselná a môžete vidieť aký mali pohľad na to rozličné strany. Marie-Laure - Francúzka, Werner - Nemec. Dva odlišne pohľady pričom obe vnímajúc pravdu inak. Hoci bol Werner na nesprávnej strane je to dobrý chlapec a aj jeho som si veľmi obľúbila. No nadovšetko som si obľúbila jeho kamaráta Fredericka. Bol krehký akoby sa mal každú chvíľočku roztrieštiť na milión drobných kúsočkov. Bol citlivý a bol predovšetkým dobrý a láskavý. Nenechal sa strhnúť davom, ale vždy konal správne nech to malo mať akékoľvek následky.

Keď som knižku dočítala musela som si všetko premyslieť a urovnať si to v hlave. No samozrejme som si nepotrebovala premyslieť či sa mi kniha páčila, alebo nie. Je viac ako jasné, že som si ju zamilovala. Ja jej asi ani nemám čo vytknúť. Táto kniha je dokonalá celá aká je. Je hrozné čo všetko sa dialo a o to desivejšie je to, že tu je to vykreslené absolútne reálne a ocitáte sa akoby uprostred toho všetkého. Ale aj keď je to hrozné, nemalo by sa na to zabúdať, pretože z minulosti sa môžeme poučiť a vyvarovať sa chybám, ktoré spravili naši predkovia. Myslím, že nikdy neoľutujem čítanie tejto knižky. V mojej knižnici má právom svoje čestné miesto a je to kniha ku ktorej sa ešte veľa krát vrátim, pretože jedno prečítanie nestačí. Inak, ale treba si uvedomiť, že toto nie je oddychovka, no je to ťažká kniha, ktorá nemusí zaujať každého, ale som toho názoru, že skúsiť čítať by ju mal každý do jedného. Moji najdrahší čitatelia s čistým svedomím vám môžem túto knihu len a len odporúčať!

Recenzovala: Kristína Dražovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2016/01/svetlo-ktore-nevidime-anthony-doerr.html

Legendou do príbehu

Téma druhej svetovej vojny bola už spracovaná na veľa spôsobov a množstvom autorov, aj napriek tomu si v nej dokázal Anthony Doerr nájsť vlastnú cestu. Rozhodol sa odvážne narušiť stereotypnú predstavu o zlých nemeckých vojakoch s chronickou poruchou ozveny svedomia a svoju pozornosť orientoval na ľudskosť. Tú sa mu podarilo uchopiť bravúrne. Dynamiku čítania podporuje rozdelenie diela na trinásť kapitol, ktoré tvoria kratšie podkapitoly.

Slepé desaťročné dievča Marie-Laure žije v Paríži so svojím otcom, ktorý pracuje ako zámočník v prírodovednom múzeu. Každé ráno s ním chodí do práce a otec ju učí spoznávať okolie, aby bola samostatná. Spravil jej maketu mesta na zlepšenie orientácie. Súbežne spoznávame aj príbeh nemeckého chlapca Wernera. So sestrou Juttou žije v detskom domove a široko-ďaleko je jediný, kto dokáže opraviť snáď každé rádio.

Werner sníva o kariére vedca, túži po vzdelaní, takže keď príde ponuka, aby išiel študovať na Národný politický vzdelávací inštitút, chlapec je nadšený, hoci inštitút je považovaný za liaheň Hitlerovej mládeže. Autor prostredníctvom Wernera ponúka zaujímavý pohľad do sveta mladíka s hlavou plnou snov, no postupne objavuje krutosť, cíti sa bezmocný a je si vedomý toho, že sa stáva súčasťou systému, kde nie sú inakosť názoru ani snové predstavy povolené.

Okrem historických udalostí a vlastnej fikcie nechal autor v románe vyniknúť mystický motív. Jeho nositeľom je diamant Ohnivé jazero. Legendy o ňom hovoria, že držiteľ tohto kameňa bude navždy živý, no všetci okolo neho budú postupne zomierať. Doerr sa zahral s čitateľovou dôverou a docielil, aby pracovala jeho fantázia. „Ten diamant je vraj ako kúsok svetla z pôvodného sveta, z čias pred pádom ľudstva. Je to vraj záblesk svetla, ktoré na svet posiela Boh,“ hovorí o drahokame hlavná hrdinka Marie-Laure.

Jules Verne aj Debussy

Dej zaznamenáva časové rozpätie osemdesiatich rokov, no sústreďuje sa najmä na dianie v rokoch 1941 až 1944. Werner spoznáva reálnu podobu života v inštitúte, ktorý ho má zoceliť v neľútostného pomocníka Hitlera. Okúsi nespravodlivosť a krutosť vojny, no nedokáže sa z nadobudnutej úlohy vymaniť. V ťažkej situácii sa ocitá aj Marie-Laure. S otcom uteká pred bombardovaním do malebného prímorského mestečka Saint-Malo.

Práve návšteva mesta medzi Bretónskom a Normandiou, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny obsadené nemeckými vojakmi, bola prvotným podnetom pre autora na napísanie knihy. „Čerpal som z prechádzok po meste Saint-Malo a okolo Prírodovedného múzea v Paríži. Ovplyvnila ma Debussyho kompozícia, ale čerpal som najmä z kníh,“ uviedol Antony Doerr v rozhovore pre nationalbook.org. Autor využíva Debussyho skladbu Svit luny a citácie z kníh Julesa Vernea Cesta do stredu zeme či Dvadsaťtisíc míľ pod morom ako únikovú cestu z reality, dodávajúcu silu nepoddať sa ponurým okolnostiam.

Svetlo, ktoré nevidíme je pozoruhodný literárny počin. Autor čitateľovi ponúka filozofické myšlienky, podnety na úvahu, vďaka ktorým sa po dočítaní knihy môže vrátiť na začiatok a sústrediť pozornosť na prehliadnuté detaily.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Foto: SITA/AP, Shauna Doerr

denník Pravda, Martina Šimoňáková | 31.01.2016 12:12

Počas čítania ma neskutočne hnevala. Už od prvej strany bolo cítiť literárnu zručnosť a prísľub dobrého príbehu. Napriek tomu je kompozícia diela taká nudná, že som sa musela často do čítania nútiť.

Ide o príbeh z 2. svetovej vojny o vzácnom diamante Ohnivé jazero, ktoré podľa dávnej legendy prináša nesmrteľnosť, ale tiež nešťastie tomu, kto ho vlastní. To je širší rámec deja, ktorý striedavo rozprávajú dve postavy: Marie-Laure, slepá Parížanka, dcéra otca pracujúceho v múzeu. Na druhej stane máme približne rovnako mladého Nemca Wernera, ktorý sa vďaka svojej technickej šikovnosti dostane do výberového kádru Hitlerjugend a odtiaľ priamo do vojny.

Časovo sa dej všelijako preplieta – začíname bombardovaním mestečka Saint-Malo r. 1944, potom sa prehupneme na začiatok vojny, a postupne skáčeme dopredu i dozadu od hlavného úseku, ktorý je časovo umiestnený na koniec vojny. Napokon sa dostaneme až do povojnových rokov a skončíme v roku 2014.

Problémom pre mňa nebolo ani tak neustále skákanie v čase (hoci niekoho to môže riadne mýliť), ako skôr fakt, že striedajúce sa kapitoly boli veľmi krátke (niekedy len 2-3 strany) a v rámci nich sa často nedialo nič. Veľa ráz išlo len o statické opisy danej situácie, pocitové veci, a tým pádom dej plynul veľmi pomaly (aj preto má kniha 574 strán).

Veľmi sa mi páčili obe postavy, paradoxne, o čosi viac Werner, hoci „zástupca“ zlého hitlerovského Nemecka. Obe deti museli predčasne dospieť, obe boli len akýmisi obeťami svojej doby. V knihe je veľmi silno prítomná myšlienka, že každý človek vo vojne je niečím bratom, synom, dcérou, otcom, strýkom… a veci, ktoré sa okolo nich dejú, sa dejú bez toho, aby mohli robiť vlastné rozhodnutia.

„To, čo chcem ja, nie je dôležité.“

„Jasné, že je to dôležité. Ja chcem byť konštruktér. Ty chceš študovať vtáky. Chceš byť ako ten americký maliar v močiaroch. Načo to všetko vlastne robíme? Nato, aby z nás bolo to, o čom snívame, nie?“

V miestnosti zavládne hrobové ticho.

„Problém je v tom, Werner,“ konštatuje Frederick, „že ty ešte stále pripisuješ priveľkú váhu vlastnému životu.“

Kniha Svetlo, ktoré nevidíme dostala množstvo ocenení: Pulitzerovu cena, Andrew Carnegie Medals for Excellence, New York Times Best Seller či cenu pre najlepšiu historickú knihu na Goodreads. Napriek tomu, že som ju čítala viac ako dva týždne, ju hodnotím nadpriemerne. Odporúčam ju však skôr trpezlivejším čitateľom, ktorí nepotrebujú akčný dej a vedia oceniť dobrú literatúru. Ak vám vyhovuje pomalé čítanie – napríklad si zvyknete prečítať pár stránok pred spaním – bude to pre vás ideálna kniha. Určite to bude aj vhodný darček pre rodičov alebo starých rodičov.

Recenzovala: Monika Zbínová

http://www.monicqa.sk/knihy/anthony-doerr-svetlo-ktore-nevidime/

Ja by som to videl trochu inak. Niekto niekde už raz povedal, že čitateľ by nemal čítať stručné charakteristiky kníh, ktoré napíše vydavateľ. Niekto iný, na inom fóre povedal, že čitateľ je taký, ako kniha, ktorú číta. Aj to môže byť pravda, tak si vyberte. Logicky by z toho vychádzalo aj to, že nie je dobré čítať (čitateľskú) recenziu, ale tomu neverte.

V prípade tejto knihy som nachádzal niekoľko paralel v osudoch postáv s niektorými mojimi životnými peripetiami. Nie že by som zažil hrôzy vojny a ak, tak som bol ešte veľmi malý, aby ma to trápilo. Neskôr moja povinná "vojna" bola len taká virtuálna hra na vojnu. Vďačím Bohu i osudu, že som prežil spolu s vami tých 70 rokov v relatívnom pokoji a mieri. Bol by som rád, keby nám to ešte dlho vydržalo. To je moje želanie, ku ktorému ma vedie aj tento vojnový príbeh na dvoch stranách frontovej línie. 

Príbehy Francúzsky Marie-Laure a na druhej strane Nemca Wernera sú síce dojímavé, ale autor sa nezaoberá emóciami, tie si musí dosadiť sám čitateľ. Akoby nezainteresovaný pohľad na osudy a udalosti rámcované vojnou, tieto nehodnotí, len ich ukazuje vo svojej podstate. Nezaoberá sa podrobnejšie všeobecným politickým, či vojnovým pozadím, píše hlavne o osudoch a konaní ľudí v daných situáciách.

Ľudia konajú, ako musia - na rozkaz bez rozmyslu, či na záchranu holého života. Ľudské charaktery sú opísané tak, že čitateľ ich vníma úplne realisticky a sám musí zvažovať mieru ich zodpovednosti za seba aj za spoločnosť. Bez ohľadu na vojnu, bez ohľadu na pojmy "priateľ" - "nepriateľ", čisto ľudsky, hoci aj v rozpore s cieľmi dobyvačnej vojny.

Na nemeckej strane je to prostý príbeh chlapca z chudobného prostredia, s mimoriadnymi vlohami na elektroniku, ktorý sa dostane do tvrdej predvojnovej prípravy a nakoniec aj na fronty 2. svetovej vojny, aby odhaľoval tajné vysielačky. Slepé francúzske dievča z Paríža uteká so svojim otcom hľadajúc bezpečné miesto na prežitie okupácie. Ich osudy sa na okamih stretnú v záblesku krátkeho šťastia a porozumenia.

V príbehu hrá istú emocionálnu rolu aj hudba, konkrétne skladba C. Debussyho  Svit Luny...

video http://www.youtube.com/embed/4fvo_iOuSck

Zvuková ukážka z knihy (Boris Farkaš): https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-svetlo-ktore-nevidime-anthony-doerrme

Zdena Studenková hovorí o tejto knihe: http://www.youtube.com/embed/r3xbZGfccXw

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/402644/svetlo-ktore-nevidime.html

Vojnu si zväčša spájame s krvou, s bezcitnosťou a drastickými obrazmi, ktoré súčasnej generácii, našťastie, reprodukujú už len učebnice dejepisu. Na tom predsa nie je nič zlé, všetci musíme uznať, že je to pravda a za synonymum vojny môžeme považovať i slovné spojenie ‚zbytočné krviprelievanie‘. No táto dokázala nevídané. Je o vojne, a predsa je ľudská či citlivá. Je v nej opísaných množstvo katastrof, no predsa tak odlišným a krehkým spôsobom.

Nemecko a Francúzsko predstavovali v čase druhej svetovej vojny dva rozdielne svety. Vo francúzsky hovoriacom žila Marie-Laure, dievča, ktorého otec bol zámočníkom v prírodovednom múzeu v Paríži. Keď jeho dcérka v šiestich rokoch prichádza o zrak, trpezlivo jej vyrába maketu ich štvrte, aby sa bez obáv mohla pohybovať aj za múrmi domu. Tie pravé obavy a nebezpečenstvo však prichádzajú o šesť rokov neskôr vo chvíli, keď do Paríža vtrhnú nacisti a Marie-Laure spolu s otcom priam utekajú preč, do bezpečia k prastrýkovi. Neodchádzajú však sami – z Paríža si odnášajú mimoriadne vzácny a nebezpečný predmet z múzea.
V Nemecku zasa žije Werner, malý chlapec a sirota, ktorý ešte v detstve spoznáva svoj talent a opravuje rádiá, ktoré potrápili aj tých najskúsenejších majstrov. Vďaka svojej vytrvalosti sa dostáva na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, ktorá preňho predstavuje vstupenku do špeciálnej jednotky. Keď po čase zisťuje, že to, čo vykonáva, sa dobrom práve nazvať nedá, vydá sa na cestu a skončí na mieste, kde sa stretáva s nevidiacou Marie-Laure. Dva rôzne svety tak našli jeden prienik, ktorý môže veľa vecí ovplyvniť.

„V poslednom čase je duchom neprítomný. Fajčí ako Turek, akoby sa chcel premeniť na kôpku popola, a ponocuje. Pracuje ako včelička, vyrába maketu Saint-Malo, vraj pre Marie, každý deň pribúdajú nové domy, vyrezáva mestské hradby, mapuje ulice, aby sa dievča naučilo orientovať v meste rovnako ako svojho času v ich parížskej štvrti.“

Svetlo, ktoré nevidíme v sebe skrýva svojrázny príbeh. Hoci sa text číta jednoducho (za čo môžu nižšie spomenuté prvky), dej plynie veľmi pomaličky a autor si počas celého príbehu udržiava svoje pozvoľné a ľahučké tempo. Menej trpezlivejších čitateľov, ktorí si potrpia na dynamiku deja a neustále očakávajú nové zvraty či dej meniace udalosti, môže táto rýchlosť, akou sa dej pohýňa vpred, trochu odradiť. Viem si predstaviť, že pár čitateľov knihu odloží nedočítanú a viac sa k nej nevráti, no tí, čo si dokážu vychutnať prítomné okamihy, i keď vskutku banálne, budú nadšení a uvidia v príbehu to povestné skryté čaro, ktoré knižka bezpochyby má.

Dej je vyrozprávaný v dvoch líniách, ktoré sa pravidelne striedajú. V jednej z nich čitateľ sleduje život Marie-Laure a v druhej zasa Wernera. Obe postavy sú zasadené do rozličných prostredí, no v jednom momente sa ich životy pretnú. Tento okamih môže predstavovať akýsi dejový míľnik, ktorý dojem „pomalej knihy“ trochu napráva, no po čase sa tento efekt môže opäť vytratiť.

Knižka má pomerne krátke kapitoly, vďaka čomu sa číta vcelku rýchlo. Niektorým čitateľom môže prekážať, že jednotlivé časti (väčšie zoskupenia kapitol) nie sú zoradené chronologicky, no autor v čase preskakuje vpred a potom sa zasa vracia nazad. Táto skutočnosť však nevyvoláva zmätok, možno i vďaka tomu, že všetky skutočnosti autor dokázal vyrozprávať zrozumiteľne a jasne, čím len minimalizoval riziko, že by sa niektorí čitatelia v deji úplne stratili.

Čo sa týka jazykovej stránky – dalo by sa povedať, že slovná zásoba ani štylistika sa nevymykajú z rámca priemeru. Jedno sa však autorovi uprieť nedá, a to výborný rozprávačský talent, ktorým dokázal konkurovať napríklad i Jeffreymu Archerovi – pre mňa úplnému majstrovi na tomto poli. Jednotlivé situácie autor opisuje dôveryhodne a s citom pre neho príznačným, čoho výsledkom je to, že aj bežné chvíle vedia čitateľom navodiť zimomriavky. V knižke sú dialógy zastúpené len v malej miere, väčšiu časť tvoria práve opisy, ktoré prehlbujú autenticitu všetkých zobrazených skutočností.

„Keď sa Marie-Laure preberie, zmenšeninu domu si pritíska na hruď a zistí, že prastrýkov kabát celkom prepotila. Nebodaj už svitá? Vyšplhá sa po rebríku, ucho pritisne na drevený poklop. Sirény už nezavýjajú. Možno dom vyhorel do tla, kým spala. A možno posledné hodiny vojny prespala a mesto medzitým oslobodili. /…/ Lenže čo ak majú mesto stále v rukách Nemci?“

Takisto sa autorovi podaril nie celkom bežný skutok – knihy s vojnovou tematikou zväčša hýria akciou a na čitateľa doslova vypľúvajú nepekné a drastické scény, aby mu predostreli všetky hrôzy, ktoré vtedy spoločnosť napáchala. Anthony Doerr zvolil pokojné tempo a rozvahu, nestavil na krv, no na pocity a skutky, ku ktorým boli hlavné postavy dohnané vplyvom vonkajších okolností. Aj napriek tomu však dokázal čitateľovi ukázať zlo spáchané počas druhej svetovej vojny, vyvolať v ňom búrku pocitov a zasiať mu do hlavy množstvo otázok.

Svetlo, ktoré nevidíme je knižka, ktorú buď nedočítate celú, alebo sa k nej budete pravidelne vracať a znovu všetko napätie i citlivé okamihy prežívať spolu s postavami. Ak hľadáte príbeh, ktorý „nespotrebujete“ počas jedného či dvoch večerov a ktorý vo vás bude doznievať ešte dlho-predlho, toto je ten správny kúsok. Pripravte sa na pekné myšlienky, ktoré bude treba z textu trošku vyhrabať, na pomalší, no stále pútavý dej a na emócie, ktoré na rozdiel od hlbokých myšlienok vyskakujú z riadkov úplne samy.

Recenzovala: Martina Melišková
http://plutonium.sk/2016/svetlo-ktore-nevidime-2/

Americký autor Anthony Doerr prichádza s knihou, kde sa snúbia všetky spomenuté emócie, a to na podklade dvoch odlišných osôb - technicky nadaného chlapca z Hitlerovej mládeže a slepej dievčiny z okupovaného Francúzska. Spoločenskí a politickí nepriatelia sa prirodzeným riadením osudu stretnú a tá chvíľa sa rozhodujúcim spôsobom podpíše pod ich ďalším životom. Ak nejaký bude... Anthony Doerr za román Svetlo, ktoré nevidíme získal prestížnu Pulitzerovu cenu. Mňa osobne zvyčajne knihy ovešané cenami nelákajú, pretože mám radšej (neukameňujte ma za to) komerciu ako umeleckú stránku veci, ale tento román je povestnou výnimkou. 

"Tristoosemdesiat Francúzov uväznených v ostrovnej pevnosti Fort National, zhruba po kilometra od pláže, sa tlačí na nádvorí zaliatom mesačným svitom a uprene hľadí na oblohu. Okupácia trvá už štyri roky, no čo má tento hukot bombardérov znamenať? Je to hukot oslobodenia? Hukot skazy? Všade počuť rachot príručných strelných zbraní. Protilietadlové flaky hrmotom pripomínajú vírenie pochodových bubnov."

Marie-Laure ako šesťročná prišla o zrak. Jej otec, hlavný zámočník a kľúčiar parížskeho múzea, robí všetko preto, aby dcérke uľahčil jej ťaživú situáciu. S príchodom vojny sa však musia prispôsobiť a podobne ako húfy iných ľudí aj oni hľadajú útočisko mimo mesta. Napokon sa uchýlia k príbuznému Etiennovi, ktorý sa nikdy nespamätal z hrôz prvej svetovej vojny a získal povesť blázna. Otec vyrobí Marie-Laure plaketu mestečka, aby vždy našla cestu domov, a snažia sa prečkať nerovné boje. Vojna si ich však napokon nájde a Marie-Laure odrazu ostáva bez otca, jedinej životnej istoty... Werner žije spolu s mladšou sestrou v detskom domove, no napriek tomu nemajú pocit, že by im niečo chýbalo. Vedúca domova prekypuje láskou k deťom, ktoré nečaká ľahký osud. Sú akýmisi "zásobami" pre pracovníkov v neďalekej bani a len zriedka majú možnosť ovplyvniť svoj údel. Werner je technicky nadaný chlapec a keď opraví rádio vojenskému dôstojníkovi, zabezpečí mu štipendium na prestížnej škole. Tak sa Werner dočká nielen vysneného štúdia, ale aj vstupu do Hitlerjugend. Prísny režim a drezúra predurčujú chlapcov v jeho veku hájiť národnú ideológiu a napokon sa stane členom špeciálnej jednotky. Dostane sa do Francúzska, kde má spolu s ďalšími vojakmi vyhľadávať a ničiť akékoľvek známky odboja. Ako vojna postupuje a Nemci sú čoraz viac v úzkych, prehodnocuje svoje činy. Je len otázkou času, kedy natrafí na slepú dievčinu a bude sa musieť rozhodnúť, čo je skutočne dôležité...

"Marie-Laure načúva, ako Nemec vychádza z toalety a mieri do jej izby. Ten krívavý krok už pozná. Nemec si šomre popod nos ako vyšinutý. Čo znamená Häuschen? Vtom zaškrípu posteľné pružiny. Ten zvuk pozná aj na sto honov. Žeby celý čas spal v jej posteli? Nato sa ozve šesť hlbokých sálv... Bojové lode. Každý granát letiaci okolo necháva vo vzduchu červený oblúk a po chvíli majú nad strechou krvavú spleť. Dosť bolo ticha, paľba sa obnovuje. Žalúdok zíva prázdnotou, v hrdle má ako na púšti, a tak si z kabáta vytiahne konzervu. Tehlu a nožík má na dosah ruky."

Samotný dej nie je veľmi dynamický. Plynie pomerne pomaly, Doerr kladie dôraz na psychologizáciu postáv. Ich životy, prostredie a charaktery sú premyslené do najmenších detailov. Dôkazom je aj to, že príbeh zahŕňa veľké časové obdobie (1934-2014). Primárna je, samozrejme, druhá svetová vojna, no jej dôsledky pociťujú ďalšie generácie aj dnes. Zaujímavým námetom bola pre mňa aj legenda okolo vzácneho kameňa Ohnivé jazero. Keďže ľudia bllízki jeho vlastníkovi podliehali náhlej smrti, bol dôkladne ukrytý v parížskom múzeu. Pri evakuácii dostali niekoľkí zamestnanci do úschovy kameň, ale nikto z nich netušil, či má skutočnú vzácnosť, alebo len bezcenný šuter. Jedným z nich bol aj otec Marie-Laure... Svetlo, ktoré nevidíme je miestami komorné, inokedy zasahuje do širších súvislostí. Prinúti vás zamyslieť sa a zároveň vás očarí Doerrov (niekedy až lyrický) rozprávačský štýl.

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/a-doerr-svetlo-ktore-nevidime/

Kniha vyšla už minulý rok v českom preklade. Veľmi som po nej túžila a už niekoľkokrát som ju mala v nákupnom košíku. Nakoniec som sa dozvedela, že ju vydá aj vydavateľstvo Ikar a to hneď v januári, tak som si povedala, že počkám a zaobstarám si ju v slovenskom preklade.

Vzhľadom na to, že kniha má množstvo ocenení, medzi inými aj Pulitzerovu cenu, som očakávala, že to bude trochu „iná“ kniha. Že bude zvláštna a nevšedná. Že bude obsahovať silné myšlienky skryté len medzi riadkami. Že veľa vecí nebude vyjadrených priamo, ale čitateľ bude mať priestor si ich sám vysvetliť po svojom. Aj koniec som očakávala taký v podstate nijaký. Možno trochu otvorený a taktiež, že zostanú niektoré veci nedopovedané alebo nedovysvetľované. Po dočítaní môžem tieto svoje pocity a odhady knihy len potvrdiť. Všetky spomínané „ŽE“ som v knihe naozaj našla.

Čo som možno nečakala, bola tá príšerne stiesňujúca atmosféra v knihe. Taká pochmúrna, deprimujúca a beznádejná. Áno, ja viem, že je to kniha o vojne a už vojna samotná je presne taká. Bezvýchodisková a smutná. Ale myslela som si, že autor sa zameria na svetlé okamihy a ukáže, že aj keď je vojna, ľudia nestrácajú nádej a žijú ďalej. Tragickosť vojny umocnil ešte faktom, že hlavná hrdinka – mladé dievča Marie-Laure je slepá. O zrak prišla ako 6-ročná a musela sa s tým naučiť žiť. Pre mňa ako milovníčku kníh je to neuveriteľná tragédia a nepredstaviteľné. Veď čo by sme robili, ak by sme nemohli čítať? Ešte aj počas vojny by to mohol byť jediný možný únik od krutej reality, ktorá by nás obklopovala. A Marie-Laure o toto privilégium prišla.

Pre mňa bol príjemnou zvláštnosťou v knihe fakt, že tam autor zakomponoval tak trochu magický prvok. Legendu o ohnivom jazere – nádhernom a veľmi cennom diamante, ktorý raz našiel princ a vďaka nemu bol silný a nesmrteľný. Cenou za večný život bola kliatba, ktorá jeho blízkym privodila veľké nešťastie alebo dokonca smrť. Hovorilo sa, že tento diamant je ukrytý v múzeu, kde pracoval otec Marie-Laure. Počas vojny ho samozrejme majitelia múzea chceli uchrániť pred tým, aby skončil v rukách nacistov. Jeden z Nemcov sa ale nedal odradiť a po diamante neúnavne pátral počas celej vojny, a preto, že mal rakovinu a do konca života mu už nezostávalo veľa dní, hnala ho o to väčšia túžba diamant nájsť. Myslel si totiž, že ho diamant vylieči a zaručí mu nesmrteľnosť.

Taktiež som očakávala, že kniha bude aj o láske a bude trochu romantická. Veď predsa rozpráva príbeh o francúzskom dievčati Marie-Laure a nemeckom chlapcovi Wernerovi. Síce je pravda, že ich životy boli zvláštnym spôsobom prepletené, ale títo dvaja hlavní hrdinovia sa za celých skoro 600 strán, ktoré kniha má, nestretli na dlhšie ako len na pár hodín.

Kniha je to krásna, magická, kúzelná ale aj smutná, deprimujúca a skľučujúca. Príbeh by sa dal zhrnúť v desiatich vetách, autor ho však dokázal veľmi pekne a jemne rozpísať na 600 stránkach. Napriek tomu, že dej mal pomalý priebeh, v podstate žiadna akcia, niekedy ubehlo aj 100 strán a ja som nevedela zopakovať, čo sa vlastne udialo, pretože sa neudialo skoro nič, sa kniha čítala rýchlo a bolo v nej niečo, prečo som ju musela čítať stále ďalej a ďalej. Jediné mínus vidím v tom (a to sa odrazilo aj na mojom hodnotení), že som knihu nečítala v správnom osobnom rozpoložení. Na takúto knihu treba byť správne naladený a až potom ju čitateľ dokáže naplno oceniť. Určite si ju prečítam niekedy znovu, ale dám si poriadne záležať na tom, kedy to bude. 

Recenzie: Alena Kováčová
http://elliesbookverse.blogspot.sk/2016/02/svetlo-ktore-nevidime-recenzia.html

Svetlo, ktoré nevidíme je kniha, ktorá sa Vám pekne pohrá s emóciami. Keď človek číta veľa kníh, už si urobí určitý obraz o tom, aké knihy má rád a aké nie a čo ho dokáže „dostať“.  Donedávna som veľmi rada čítala fantasy knihy, v ktorých boli silné hlavné hrdinky s vlastnosťami, ktoré ja bohužiaľ nemám, ale chcela by som mať. Postupom času ma tieto knihy prestali baviť a preorientovala som sa na knihy, ktorých príbeh je síce vymyslený, ale podáva čitateľovi náhľad do reality. Zistila som totiž, že ak hľadám príbehy, kde vystupujú psychicky silné osoby, nemusím sa vždy vracať k tomu istému žánru.

Ak ma už poznáte dlhšiu dobu a čítate moje články na blogu, tak viete, že sa knihám ako Svetlo, ktoré nevidíme vyhýbam, pretože história v knihách ma naozaj nebaví. No v poslednej dobe prichádzam aj tomuto žánru a tomuto typu kníh na chuť a tieto príbehy ma vždy veľmi chytia.

Tento príbeh hovoria dve postavy. Werner a Marie-Laure. Od malých detí až po dospelých ľudí. Nepoznajú sa, nebývajú v rovnakom meste ani v rovnakom štáte a to donúti čitateľa premýšľať nad tým, či sa stretnú, či majú niečo spoločné a či budú sa deliť o svoj príbeh. Kniha sa vám bude čítať ľahko preto, lebo každá kapitola je rozprávaná buď Wernerovým pohľadom alebo pohľadom Marie-Laure a kapitoly sú veľmi krátke, takže máte naozaj pocit, že to čítate veľmi rýchlo a stále si hovoríte: „Ešte jedna kapitola a končím.“

Kniha zožala veľký úspech aj v zahraničí. Bola predmetom mnohých diskusii na internete a mala skvelú propagáciu na sociálnych sieťach a keď sa niečo dostane na facebook či twitter, tak si to určite všimnete. Trpezlivo som teda čakala, či sa dostane aj na Slovensko a ja budem mať možnosť prečítať si jej preklad. Nečítala som teda ani úryvok v angličtine a nemôžem teda posúdiť kvalitu prekladu, ale poviem vám, že toto je zlato na mojej poličke a cena, ktorú získala táto kniha je zaslúžená. Každý opis, každý rozhovor či stránka vám vyrážajú dych a máte pocit, že knihu nemôžete položiť, že ju musíte dočítať.

Werner spomína na domov od rána do večera. Chýba mu cupot dažďa na zinkovej streche nad arkierovým oknom, nespratné siroty a energia, ktorou oplývajú, aj prenikavý spev frau Eleny, ktorá sa šíril vždy, keď v neveľkej jedálni hojdala decká.

Ocitnete sa priamo v príbehu, kde ľudia utekajú pred hrôzami vojny a máte pocit, že všetko čo sa deje prežívate aj vy. Kniha má teda nádych reálnosti. Hýbe vašimi emóciami a núti vás premýšľať a aj keď knihu na minútku odložíte, premýšľate nad tým, čo sa bude diať ďalej a ako to ovplyvní postavy. Naozaj vám nechce z príbehu vyzrádzať viac, nechcem hovoriť nič viac, čo sa môžete dočítať v anotácii, pretože by to bola škoda. Každý detail knihy je na mieste, a preto nechcem, aby vám niečo ušlo. Každá informácia, ktorú by som vám chcela povedať by vám len pokazila zážitok z knihy.

Má síce veľa strán a niektorí sa do takých kníh púšťajú s hrôzou, ale verte mi, že niekedy si potrebujete prečítať niečo podobné ako túto knihu. Prečítať si o vážnych témach a uvedomiť si, že emócie ľudí v knihe sú reálne, tá vojna sa naozaj stala a ovplyvnila celý svet. Určite tiež viete, že nerada knihy odporúčam. Táto sa nemusí páčiť každému, presne ako ostatné knihy. Napriek tomu ju odporúčam, pretože táto si to zaslúži. Na každej stránke vám ponúka kvalitu a skvelý príbeh, nad ktorým budete premýšľať ešte dlho.

Cítiť niečiu prítomnosť. Počuť niečí dych. Marie-Laure zaostrí všetky zmysli na vstupné dvere o pár poschodí nižšie. Najskôr zarinčí vonkajšia mreža, potom sa zatvoria dvere.

Recenzovala: Martina Kubandová
http://everything-unspoken.blogspot.sk/2016/04/svetlo-ktore-nevidime-pribeh-ktory-ocari.html