Krv na snehu

"Priblížil som sa na dosah. Strelil som mu do chrbta. Spadol na latkový plot, nohou som ho prevrátil na chrbát... Chvíľu som si myslel, že je mŕtvy. Potom však pohol perami. Mohol som mu vpáliť guľku do srdca, do zátylku, do hlavy. Prečo som teda strieľal do chrbta? Chcel som sa ho niečo spýtať? Možno áno, no už som zabudol. Alebo sa mi to nezdalo dôležité. Zblízka nevyzeral inak. Hyena. Strelil som mu do tváre. Hyena s krvavou tlamou."

Dej je zasadený do roku 1977, hoci to nemá nejaký veľký význam. Pri čítaní som si to ani neuvedomoval, dané obdobie slúži skôr ako priestor pre rozohratie partie o ovládnutie drogového impéria v Osle. Súperia oň dvaja mocní muži - Daniel Hoffmann a Rybár. Prvý menovaný využíva pre zbavenie sa nepohodlných ľudí a oponentov služby Olava Johansena. Spočiatku pomerne nechopný kriminálnik sa postupne vypracoval na dôsledného nájomného vraha. Dobre si však uvedomuje, že raz príde chvíľa, kedy sa aj on stane pre svojho šéfa nepohodlným. A ako sa zdá, tá práve nastala. Hoffmann si ho najme na vraždu vlastnej nevernej mladej manželky. Olav ju istý čas sleduje a Corinina chladná krása mu napokon prenikne až do vnútra. Očarený jej osobnosťou zabije jej milenca a ju samu ukryje u seba doma. No keď zistí, že jej milenec bol Hoffmannov syn, má prakticky podpísaný rozsudok smrti. Vykľučkovať zo zamotanej situácie rozhodne nebude ľahké, najmä vo svete, kde sa neoplatí nikomu veriť a kde vám ktokoľvek môže vpáliť guľku do chrbta...

"Hoffmann zastal pred bránkou. Jeho psiská vybehli na chodník a skontrolovali všetky smery s rukami ukrytými vo vreckách. Potom kývli Hoffmannovi a vykročili k autu. Skryl som hlavu medzi plecia a vydal sa opačným smerom. V poriadku. Hovoril som, že by to bolo dokonalé. Aspoň som si potvrdil, že vie, ako chcem vyriešiť svoj problém. Zomrieť má on, nie ja. Znamená to, že musíme prejsť na plán A. Prečo som začal s plánom B? Pretože na pláne A sa mi nič nepáčilo."

Krv na snehu sa pohráva s kontrastmi. Farebnými, emocionálnymi i povahovými. Biela - červená, láska - nenávisť, chladnokrvnosť - súcit... Jo Nesbo opäť ponúka pútavé čítanie, hoci trochu kĺže po povrchu. Postavy si sotva stihnete obľúbiť, a už je koniec. No možno je to dobre - väčšia rozvláčnosť by mohla príbehu uškodiť. Takto je to dynamickejšie, hutnejšie. Chladná, mrazivá atmosféra sa podpisuje aj na štylistike, autor je vo výraze menej údernejší ako povedzme v knihách s Harrym Holem. V letnom čase však dobre padne schladenie v podobe tohto druhu kníh, preto neváhajte. O pár mesiacov vyjde druhý diel série (Krv na snehu - Polnočné slnko); podľa všetkého bude spojivom len názov a charakteristický štýl, autor v ňom ponúkne príbeh s novými postavami. 

Recenzoval: Marek Zákopčan

http://www.marekzakopcan.sk/news/j-nesbo-krv-na-snehu/

Keď sa v priebehu prvých štyroch strán objavila veta Čo ja viem?, začalo sa moje znechutenie. Potom som síce na tú vetu už nenarazila, ale nahradili mi to iné aspekty tejto knihy. Menovite Olav, hlavná postava tejto knihy. Tentokrát to nie je detektív, ale nájomný vrah. To je skvelé, nie? Mohlo to byť skvelé, keby... Keby. Keď čítam o nájomnom vrahovi chcela by som psychopata, ktorý sa vyžíva v krvi a zabíjaní. Chcela by som vidieť do jeho zvrátenej mysle, bola by to oveľa väčšia zábava. Tento to robil, pretože vraj nie je na nič iné dobrý, ale hovoril ako keby predával melóny. Vôbec to neladilo s tým, akého nám ho autor ukazoval. Čo som vlastne dostala? Citlivého, neveľmi inteligentného, mäkkého chlapíka, ktorý bol úplným opakom skvelého Harryho Holea. Nemal vlastne žiadny charakter, osobnosť. A bol mi totálne ľahostajný.

A že mu niekto povie, že má dobré srdce po tom, čo má toho niekoho zabiť. WTF?!

Aby som len nekritizovala, Nesbov štýl mám veľmi rada a síce nechápem, ako mohol on napísať niečo takéto, tak sa to čítalo veľmi dobre. Bolo tam napísaných kopu omáčok a nepodstatných zbytočností, bez ktorých by sa čitateľ pokojne zaobišiel (vlastne táto kniha mohla byť iba poviedka), ale tie som rýchlo začala preskakovať, lebo ma nezaujímali.

Najväčším plusom (a povedala by som, že aj jediným) knihy je, že sa číta veľmi rýchlo a že bola tak kratučká. Zaberie vám tak našťastie len jedno popoludnie, stránky sa hýbu samé. Ale aj tak som sa fakt nudila. Keby sa ma niekto spýta, o čom bola táto kniha, odpovedala by som, že o ničom. Keby to neprečítam, absolútne o nič neprídem. Je to smutné, ale je to tak. Nesbo to vie aj oveľa lepšie. Takto som bola akurát sklamaná. Keby to napísal naozaj len ako poviedku, bolo by to o moc lepšie. 

Druhý diel už fakt neplánujem.

Recenzovala: Martina Straková
http://books-mylife.blogspot.sk/2015/09/psychopaticky-najomny-vrah-kdeze-krv-na.html