Ohniská napätia

Vianočný čas by mal byť časom pokoja. Táto kniha ho príliš nenaruší, aj keď jej závery sú znepokojujúce. Nikto totiž tak presne a zároveň naivne nevie predpovedať budúcnosť, ako sa to podarilo vo "verneovkách". V podstate sa tie Verneho vynálezy a predpovede naplnili, ale predsa trochu inak a v tom je nádej, že nič v budúcnosti nie je prognózami a zámermi presne dané, že budúcnosť nie je len osud, ale záleží aj na vlastnom rozhodovaní.

George Friedman sa pochopiteľne nezaoberá technikou, ale skôr psychológiou veľkých spoločenských zmien. Podstatnú časť jeho knihy by som prirovnal k psychoanalýze ľudskej spoločnosti a to nielen tej Európskej, lebo vo svete smerujúcom ku globalizácii nikoho nemôžeme vynechať, ani psychoanalytika. Jedna vec sa však v jeho hodnotení vymyká zo všeobecnosti - je to "americký" pohľad na svet.

Ohnisko je výstižný výraz pre vojnové a iné konflikty. K založeniu ohňa je potrebná iskra a prívod kyslíka, bez ktorého iskra nevzplanie a oheň zhasne. To len tak na okraj, že žiadne predpovede vojen sa nemusia uskutočniť, ak ich nechceme. 

O tejto knihe sa nedá hovoriť len ako o literárnom diele, ale je nutné zamyslieť sa aj nad jej obsahom, lebo je súčasná a dotýka sa, hlavne nás v Európe. Už v úvode som začal s hodnotením ideového rámca knihy. Forma knihy je čitateľná, písaná zrozumiteľným štýlom, lebo je zrejme určená širokému okruhu čitateľov aj bez odborného zázemia.

Z hľadiska popisu histórie to nie je historické pojednanie, aj keď sa zaoberá našou nedávnou i dávnejšou históriou, ale len v takých rámcoch, ktoré sú dôležité pre hlavnú myšlienku - vznik napätia v jednotlivých obdobiach a daných oblastiach kontinentu. Európu si, asi pre ľahšie naznačenie ideológie, delí na európsky poloostrov a ostatné územie Európy označuje ako európska pevnina (ako by už existovali dve Európy).

Toto delenie mi dlho nebolo jasné, ale nakoniec to vysvetlil a demonštroval na mape zobrazením čiary záujmu: Petrohrad - Rostov na Done. Tak sme sa dostali do súčasnosti a k novému deleniu sfér záujmu. Dáva to tak trocha návod na pochopeniu zamýšľanej reality.

S viacerými myšlienkami možno polemizovať a podobne aj so závermi, lebo náš pohľad na svet je predsa len trochu iný. Friedman sa zaoberá svetom z hľadiska "impéria", teda z pohľadu tých mocných, ktorí vedú svet (a len oni vedia kam). Nezaoberá sa názormi a želaniami ľudí, ktorí tu žijú a historickú kontinuitu odvíja z kontinuity vojen ako spôsobu riešenia konfliktov a napätia. 

V úvodných kapitolách sa Friedman zaoberá svojim pôvodom a rodinnou históriou. Narodil sa v roku 1939 v Maďarsku. Jeho životná cesta viedla Európou od Budapešti cez Bratislavu a Rakúsko až do Ameriky. To je jasným vysvetlením jeho záujmu o tento "poloostrov". Rodinná história Friedmanovcov je v tomto a v mnohých iných ohľadoch podobná rodinnej histórii mnohých z nás, aj keď sme žili len tu.

Oni odišli zo starej "skazenej" Európy do Ameriky. Píše, že on, už ako Američan žije vo svete, kde všetko záleží od rozhodnutí. Európan, podľa neho, žije vo svete, kde rozhodnutia neznamenajú nič, lebo ho aj tak strhne lavína histórie. Tak to vidí Američan, ktorého prístup k životu je absolútne odlišný od európskeho, ako sa sám vyjadril. S trochou nadsádzky by sa však dalo povedať, že Američania sú vlastne Európania bývajúci v Amerike. Aj v tom je kontinuita...

Táto kniha je vo viacerých smeroch podnetná, treba sa nad jej myšlienkami pozastaviť, hoci nie všetko je v súlade s našimi predstavami, lebo sme Európania. Páčil sa mi v knihe citát z Balzaca, lebo má všeobecnú platnosť a nevzťahuje sa len na Európu: "Za každým veľkým bohatstvom je veľký zločin".

Friedman dosť tvrdo odsudzuje bývalý európsky kolonializmus a impériá, ktoré na ňom zbohatli. Niekde, v tých súvislostiach impérií sa vyslovuje o Európe ako o celku, ale myslí tým hlavne pobrežné štáty "poloostrova" s ich bývalými kolóniami. Píše tiež, že po druhej svetovej vojne Európania stratili kontrolu nad svojou budúcnosťou a to sa zdá, že platí dodnes.

Je toho veľa, o čom by bolo možné diskutovať, prípadne aj polemizovať. Nájdu sa však aj perličky, ako keď cestoval z Ukrajiny na Slovensko a na colnici nevedel nájsť WC... Od strategického pohľadu až po ten najmenší detail.

V závere svojej knihy Friedman tvrdí, že ľudstvo vedie vojny preto, lebo musí, lebo ho k tomu dotlačí realita. Nie každý záver musí byť optimistický, ale keď vieme o čo ide, mali by sme vedieť aj to, ako tomu zlému predchádzať (povedal by optimista).

Je dobré, že táto kniha vyšla v slovenskom preklade. Mohla by dopomôcť k tomu, aby sme si uvedomili, že aj my sa rozhodujeme, aby sme sa nenechali unášať "lavínou histórie". 

George Friedman je zakladateľom a šéfom poprednej americkej súkromnej konzultačnej spravodajskej agentúry Stratfor (Strategic Forecasting), ktorú založil v roku 1996.

George Friedman, Ohniská napätia, Na prahu krízy v Európe, Ikar 2015.

Preložila Martina Zrubáková, úvod ku knihe napísal Miroslav Lajčák, podpredseda vlády a minister zahraničných vecí  a európskych záležitostí Slovenskej republiky.

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/394308/europske-napatia-a-krizy.html