Dôvod dýchať

Dôvod dýchať

Kniha začína hrozne. Možno zveličujem, možno nie, no každý z vás pozná, určite aspoň tí ľudia, ktorí samy píšu, že prvá strana má čitateľa okamžite upútať. Pretože, čo čítame v kníhkupectve najprv?No možno až po anotácii... takže? Uhádli ste? Nie? Veď prvú stranu! 

Lenže tu sa to začala tak nudne, až si viem presne predstaviť seba v kníhkupectve, keby som na toto dielo narazila. Ohrnula by som nad nim nos a šla ďalej. Úvodu nepomohol ani zbytočný opis izby hneď na prvej strane, dokonca v druhom odseku. 

Nakoniec sa mi podarilo dostať ďalej, no moja nechuť v čítaní pokračovala. Klišé za klišé, opis za opisom. Ako vždy, aj tu musela mať hlavná hrdinka najlepšiu kamarátku najpopulárnejšie dievča na škole. Všetko vie, pozná každého chalana, s každým chodí, s každým spí, je bohatá, úžasne sa oblieka. Nepripomína vám to niečo? Och, áno, uhádli ste. Tri-štvrtinu všetkých dievčenských románov. 

Prídem si ako nechutný kritik, no po tom, čo som si prečítala pár článkov o písaní, kvôli mojej tvorbe, mi na knihách začali vadiť rôzne banality. Napríklad nepochopiteľné a ukrutne dlhé opisy. Tu bol môj prvý "facepalm" moment. Hrdinka konečne spoznáva toho miláčika žien a (samozrejme) ho nemá rada. Lenže si (samozrejme) neodpustí premeranie si tohto chlapíka. Evan sedí na KONCI triedy a ona z takej diaľky vidí, že má modré oči. Ja nedokážem rozoznať farbu očí ani na dva metre a ona to dokáže cez celú triedu? Mám taký pocit, že tu ide o nejakú fantasy knihu. 

Práve pri takých veciach mám pocit, že by autorky mali radšej písať knihy v tretej osobe. Takto by mohli opisovať a preopisovávať veci až do bludu. Inak je to veľmi divné, keď hrdinka na niečo ani nepozerá, ale opisuje, ako to vyzerá. 

A už keď som pri Rebeccinom písaní tak určite spomeniem aj neustále sa usmievkanie. Neviem či som si to len prehnane všímala, ale ten Evan sa usmieval a uškŕňal po každej jednej vete a bolo jedno, kto to povedal. Čudujem sa, že nemal svalovku na tvári. Neustále sa hlavnej hrdinke smial aj pri úplných banalitách, ktoré ani v najmenšom neboli vtipné. Jeho úškrn a úsmev je spomínaný najmenej pätnásťkrát na jednej strane. 

Vďaka bohu sa autorka postupne v písaní zlepšovala a podobné veci sa objavovali už pomenej. 

Skôr, než sa presuniem k postavám a pre mňa najiritujúcejším momentom knihy tu predsa len spomeniem aj tie plusy.

Aj napriek všetkému si ma v niektorých pasážach Rebecca tak veľmi získala, že som miestami premýšľala nad fakt vysokým hodnotením. Niekde tesne po polovici knihy som sa do toho tak veľmi zažrala, že som sa nedokázala odtrhnúť. Konečne sa tam objavilo niečo fakticky skvelé a ja som dokonca aj plakala. Nebol to však rev typu koniec Mechanickej princeznej, ale tak či tak ma to dostalo. Hrdinka mi v tú dobu neliezla tak na nervy a okrem nudných návštev školy sa dialo aj kopu strhujúcich udalostí. 

Tiež môžem vyzdvihnúť scény s bitkami a ranami a podobnými vecami, pretože mi to prišlo úplne realistické. Niektoré veci ma boleli aj za ňu, ale tento pocit dlho neostal, pretože hneď na to som si pripomenula, prečo sa to vlastne deje, koho vina to v skutočnosti je, kto so sebou nechá robiť hocičo. 

Hlavné postavy boli tak hrozné, až som neverila vlastným očiam. 

Emily alebo teda Emma mi pripadala ako desaťročné dievčatko bez nejakej sebazáchovy, arogancie a rozumu. Napriek tomu, ako nám autorka všetko poopisovala, vôbec neviem ako Emma vyzerá a neviem si to ani predstaviť. No poznám jej povahu, ktorá ma iritovala každou stranou čoraz viac a viac. 

Ľúto mi jej bolo raz, jediný RAZ! A aj to sa nachádzalo v tej pasáži, pri ktorej som sa rozplakala. To bolo všetko. Zvyšok knihy som len krútila hlavou a opakovala "sama si za to môžeš, ty ťapa," lebo presne tak to bolo.

Ak by mala skutočný dôvod, prečo to neprezradiť verejnosti, prečo všetko tajiť a nechávať za dverami domu, pochopím to. Lenže ona žiaden schopný a rozumný dôvod nemala, preto so sebou nechala zametať ako s metlou! Áno, radšej nechám psychopatickú ženu, aby ďalej bola matkou dvoch malých deti. Kde je v tomto logika? 

Hrdinka ma však najviac začala hnevať ku koncu. Čím viac to tajila, tým viac mi išla na nervy a na konci som to už naozaj nezvládala.

Mala úplne vymenené priority a častokrát som si búchala hlavu o knihu a knihu o hlavu pri jej rozhodnutiach. Keď hrozilo, že svojho milovaného jeden deň neuvidí tak sa neunúvala a v svojej mysli nás oboznámila s myšlienkou aká by bola sklamaná, keby za nim nešla a nedokázala by s tým žiť.

"Akoby som ho videla po prvý raz. No teraz som vedela, že aj on vidí mňa."

Ospravedlňovala kadekoho, niekto jej urobí toto, iný toto a všetkým odpustí, a keď nabehol nejaký dôležitý človek tak ho poslala kadeľahšie. 

No ak toto všetko, čo mi na nej vadilo nevezmeme do úvahy, Emma je typická dokonalá hrdinka, ktorá je absolútne bez chyby. Teda Mary Sue. Najinteligentnejšia (vraj), športovkyňa, všetci chalani sa o ňu idú roztrhať a tak ďalej a tak ďalej. A predsa ju okamžite zaraďujem k najhorším hrdinkám aké poznám.

Evan si ma nezískal vôbec. Za celú knihu, od kedy sa tam objavil mi liezol na nervy svojou... všetkým. Nenadchol ma svojim výzorom. Nenadchol ma svojim (chýbajúcim) šarmom ani neviem čím iným. Najviac mi však vadilo jeho vlez-do-prdelkovstvo. Ak by sa mne takto nejaký chlapec podlizoval, asi by som s ním veľa mať nechcela. Neustále bol pri nej, všetko chcel vedieť, chcel s ňou byť, miloval ju, chcel s ňou ísť na rande, povedal jej to....

A tu sa dostávam ku prvému momentu, pri ktorom mi od nervov navrela žila na čele. Evan Emmu tak veľmi chcel a toľkokrát jej to povedal... A ona o polovicu knihy na to povie: "Aj napriek tvojim domnienkam so mnou vôbec nechce tvoriť pár." Keď toto vidím v knihách mám chuť  knihu spáliť. Toto je vec, ktorú z celej duše neznášam, keď je OČIVIDNÉ, že chalan dotyčnú hrdinku nie len že chce, ale doslova po nej túži ako alkoholik po fľaši alkoholu. A hrdinka na to odpovie toto. Len píšem recenziu a som sa nahnevala. Uf.

A druhý moment? Je celá hrdinka a jej správanie voči tomu, čo sa dialo za zavretými dverami. Ten žiadny dôvod, prečo to tajila bol, ako som už spomínala, úplne nezmyselný. A práve toto ma na tom hnevalo najviac. Ak by kniha mala inteligentnú námietku, prečo Emma tají, čo sa deje, bola by som ticho a trpela s ňou. Lenže takto som to nedokázala, pretože som neustále myslela na to, že by to pokojne mohla všetkým vytárať a nič by sa nestalo. Maximálne by sa zachránila. 

Kniha bola ako horská dráha. Striedali sa nudné pasáže s tými dokonalými, no tie skvelé trvali len zopár strán. Autorka dokázala opísať jednu činnosť na celú kapitolu, a keď hrdinovia išli mimo nudné mesto tak to preskočila jednou vetou, čo ma naozaj sklamalo. Tešila som sa totiž na niečo nové. 

Kniha mala snáď len tri skutočne svetlé body. Prvým bola klišoidná najlepšia kamarátka, Sara, ktorá mi tam zo všetkých postáv najviac ulahodila môjmu srdcu. Druhým bola spomínaná pasáž, ktorá ma dostala. A tretím bodom bola posledná kapitola a epilóg. 

"Cítim sa oveľa lepšie, ďakujem." Na jeho perách sa rozhostil úsmev a zružoveli mu líca. Sara sa za mnou začala dusiť a ja som sa k nej otočila."
"Prepáč," zašepkala s červenou tvárou, "nejaká kravina sa mi zadrhla v krku."

A tu naozaj nechápem, prečo knihy, ktoré by stačilo ukončiť po prvom diely naschvál autorky predlžujú na neviem aké dlhé série. Kniha môže byť neviem aká zlá, no dorobia k tomu nejaký riadny cliffhanger a vám to nedá, musíte pokračovať v čítaní. 

Takže opäť som nenašla to moje vysnívané dielo s touto tematikou a opäť pri ďalšej takejto knihe musím povedať, že to bolo sklamanie. Hlavne preto, lebo autorka aj napriek nedobrému písaniu v úvode začala celkom dobre a téma, ktorá ma na tom pôvodne lákala postupne pokračovala. No od stredu knihy sa tomu prestala venovať a hlavnou dejovou líniou sa stala láska medzi dvomi hlavnými protagonistami. Škoda.

Hodnotenie: ***

Recenzoval: Foxy
http://danybooks.blogspot.sk

Dôvod dýchať

Emma je mladé dievča s ktorým sa život vôbec nemaznal. Všetko čo sa jej v živote mohlo pokaziť sa aj pokazilo – otec jej zomrel príliš skoro, z matky sa stala alkoholičky a preto sa presťahovala k despotickému strýkovi a krutej tete. Jediným svetlo v jej úbohom živote je škola, ktorá tvorí aj nádej pre lepšiu budúcnosť. Preto sa nie je čomu čudovať, že keď sa v jej živote zjaví svetielko nádeje v podobe Evana, ona sa ho všemožne snaží odohnať, aby mu neublížila (aby neublížila sebe samej).

Rebecca Donovan sa pustila do veľmi ťažkej témy – týranie detí na strednej škole – a podľa mňa túto tému zvládla bravúrne. Áno Emma sa veľa krát správala iracionálne a nerozumne. Svoje týranie sa snažila pred každým skryť a uzatvárala sa za tvár snoba. Ale teraz ruku na srdce, rada by som vedela ako by ste sa v skutočnosti tvárili vy, ak by sa vám to stalo. Porozmýšľajte. Som si istá, že by ste sa správali presne ako ona. Rebecca totiž v Emme preste vystihla skutočné správanie dievčat v jej veku. Je síce pekné, že sa kopu mladých ľudí búcha do pŕs a tvrdia, že im sa niečo také nemôže stať. Alebo si nahovárajú, že by sa v danej situácií správali inak. Ale je to naozaj pravda? Nie, nieje. Keby ste boli v Emminej koži, len by ste sa stiahli do vlastnej ulity, zamerali sa na pekný bod v budúcnosti (škola) a snažili sa vytesniť všetko naokolo čo vás rozptyľuje. Aj tu na slovensku je veľa mladých dievčat, čo prežíva rovnaké peklo a rovnako ho skrývajú pred okolím. Preto je ťažké odhaliť týranie a neprávosti konané na mladých ľuďoch.

Ale aby som sa vrátila späť. Dôvod dýchať je kniha, ktorá sa snaží mladým dievčatám ukázať, aké neprávosti môžu byť konané a možno ich takto varovať pred utajovaním a zakrývaním týrania. Možno si vďaka nej nejedno dievča uvedomí svoje chyby a dostane odvahu niečo so svojím životom spraviť.

Na knihe sa mi tiež páčili uštipačné diálogy medzi Emmou a Evanom, ktoré celý dej odľahčovali a nechali ma trošku si oddýchnuť a popremýšľať nad tými ťažšími časťami. Rebecca celý príbeh napísala veľmi sviežim štýlom, ktorý sa mi ľahko čítal. Ako som už písala vyššie zápletka knihy bola trošku ťažšia, ale v konečnom dôsledku to bola práve ona, čo ma nútila obracať stránky a dostávať sa netrpezlivo ďalej, len aby som mohla zistiť ako to s Emmou nakoniec skončí.

Odporučiť, či neodporučiť knihu? Z mojej strany máte rozhodne zelenú. A nie len mladý ľudia. Myslím si, že by sa kniha mohla páčiť aj starším čitateľkám, ktorím sa bude čítať veľmi ľahko a bude tvoriť oddychové a relaxačné čítanie. A ja sa už teraz teším na ďalšie pokračovanie, nakoľko kniha skončila veľmi otvorene. Skrátka som zvedavá, kam až život Emmu dotiahne.

Hodnotenie: ****

Recenzoval: Luc
http://fantaztika.eu

Dôvod dýchať

Emma patrí do klubu najhorších knižných "hrdiniek". Bola prototypom dokonalého dievčaťa - v škole mala priemer 1,0, školu reprezentovala hneď v troch športoch, nepila, nefajčila, bola šéfredaktorkou školských novín, maľovala a mala milión ďalších mimoškolských aktivít. Bola v nejakom druhom ročníku na strednej a už teraz mali o ňu záujem nie jedna či dve, ale hneď niekoľko univerzít! Bola prezentovaná ako mimoriadne inteligentná. Tak mi potom niekto vysvetlite, preto sa niekto tak inteligentný správa tak hlúpo, naivne, obmedzene, iracionálne a štve ma tým skoro 400 strán?! Bola domýšľavá a často som mala pocit, akoby si myslela, že sa celý svet točí len okolo nej. Ja chápem, že mala ťažký život, ale štvala ma tak, že mi ju vlastne ani nebolo ľúto. Pár slabších chvíľ, kedy som ju ľutovala bolo, ale to ma vždy rýchlo prešlo. 

Bola priam ukážkovým príkladom Mary Sue. Z Evana zas autorka spravila romantického princa. Alebo chcela. V skutočnosti jej vyšiel chalan, ktorý za Emmou vkuse doliezal, nedal si povedať, zamiloval sa do nej na prvý pohľad (a keby aj, na jeho mieste by stačilo aby otvorila ústa a hneď by som sa odmilovala). Správal sa strašne umelo a neprirodzene. 

Sara bola ten typ postavy, že megaobľúbená, zaujímala sa len o chalanov, všetkých ich mala omotaných okolo prsta a hľadala si ďalších. Bola však dobrá kamarátka a rozhodne najlepšia postava z knihy. Akurát som nechápala, prečo teda niečo nespraví? Iba pre to, že Emma, ktorej chýbal pud sebazáchovy, to nechcela? 

,,Nie som prekvapený, že si si ma nevšimla. Vyučovanie berieš veľmi vážne. Vidno, že je pre teba škola dôležitá. Nezdá sa, že by si venovala pozornosť čomukoľvek inému.",,Obviňuješ ma z toho, že som sebec?" ,,Čože? Nie." Pobavene sa usmial nad mojou reakciou. Urazene som sa naňho pozrela. Odpudzovalo ma, že bol taký zahľadený do seba.

O čom vlastne táto kniha je? Emme zomrel otec, matka prepadla alkoholizmu a Emma začala žiť u svojho strýka a psychopatickej tety, ktorá ju neznášala a týrala ju. Čo je samozrejme smutné, domáce násilie je strašné, ale žiaľ, to boli tie jediné zaujímavé a dobré scény. Čo je ešte smutnejšie. Emmin osud mi bol proste ukradnutý. Niekedy ma štvala tak, až som si priala, aby ten dôvod dýchať nemala. Aj ostatných postáv

Inak sa to motalo len okolo školy a Evana. A asi takto: Ona chcela, aby jej dal pokoj. On za ňou doliezal. Začala sa s ním baviť, začínal sa jej dostávať pod kožu... tak si zmyslela, že sa ho musí vzdať. A znova odzačiatku. Dokonca tetu Carol som neneznášala tak, ako som mala. Akosi mi vadila menej, než Emma ktorá bola vlastne tá obeť. A to už jasne naznačuje, že tu niečo nie je v poriadku. 

Kniha ma štvala úplne od začiatku. Samozrejme, hlavne za to mohli postavy. Emma. Predovšetkým. Neboli to však jediné veci, kvôli ktorým sa mi kniha nepáčila. V prvom rade bolo hneď od prvých strán cítiť "američno". Bolo to písané typickým americkým štýlom. Typická americká škola, ľudia... V druhom rade opisy. Zas kopa zbytočných opisov o tom, kto má čo na sebe, ako mu to pristane a aké hlboké modré oči má ten a ten. A veľa ďalších aspektov... Pre mňa to bolo celé zlé. 

Táto kniha ma nebavila vlastne vôbec a nejako ma ani nezaujímalo, čo bude ďalej. Žiaľ, aj tak som to zistila ešte predtým, než som sa tam dostala v knihe. Nechápem, ako môže niekto používať v recenzii spoilery. A ešte také, že prezradí kompletne celý dej aj koniec -_-

Úprimne, nikdy nepochopím, ako sa niektoré knihy môžu stať bestsellermi a mať také vysoké hodnotenia na Goodreads. Keď mnoho naozaj dobrých autorov knižku nikdy nevydá. A takéto veci vychádzajú a sú obľúbené... tss. Zas som si celý čas trieskala hlavu o imaginárnu stenu (a potom, že prečo ma stále bolí hlava)

Celé mi to prišlo naivné a hlúpe.  Komu by sa kniha mohla páčiť? Nenáročným čitateľkám, ktorým nevadia vyššie zmienené veci. Táto kniha nebola ani zďaleka moja šálka kávy. A pokračovania už nechcem ani vidieť. 

Hodnotenie: *

Recenzoval: Maťa Wolf
http://books-mylife.blogspot.sk/

Dôvod dýchať

Po smrti otca a maminej alkoholovej depresie, kedy sa o ňu nezvládala postarať, je Emma zverená do opatery strýka a tety. Snaží sa byť nezaujímavá a nedostupná, pretože sa bojí, aby nikto nevidel čo má na tele. Jej jediná kamarátka Sara, ktorá je jej úplným opakom niečo tuší, ale ani zďaleka nevie aké zlé to je. Aký taký kolobeh jej života však nabúra nový študent Evan. A kým ona sa snaží predstierať ako ním opovrhuje, on sa snaží preniknúť cez jej bariéru. Emma pociťuje, že potrebuje zmenu a chce naplno žiť a preto hľadá obkľuky, ako dosiahnuť svoje šťastie. So zmenami vypláva na povrch aj jej tajomstvo a je len na Emme či sa mu postaví zoči voči.

Kniha od Rebeccy Donovanovej vychádza onedlho vo vydavateľstve Noxi a pri príležitosti dozvedieť sa o nej viac, som dostala recenzný výtlačok tejto knihy. Samozrejme som vedela, že existuje, ale nejak som jej neprikladala toľký záujem. Aj napriek výborným hodnoteniam, som bola voči nej dosť skeptická. Možno to bolo obálkou a verte, že tá slovenská je oproti originálnej naozaj pekná, alebo anotáciou, ktorá až príliš vypovedá o nie práve najpríjemnejšej téme. 

Autorka zabrdla do týrania v rodine a mám pocit, že v určitých zlomoch knihy to nezvládla. Neviem čím to je, ale na trh začínajú vo veľkom pribúdať knihy s ťažkou tématikou. Rebecca Donovanová vystavala príbeh, ktorý mal byť silný, mal vypovedať o tom, aké je dôležité neschovávať sa do seba a dôverovať aj iným ľuďom, aj vtedy keď tí najbližší, sú práve tými obávanými. Hlavná myšlienka bola zrejmá už od začiatku knihy a žiaľ ničím iným ma kniha nezaujala. Hlavnú hrdinku totiž vykreslila až príliš dokonalú, aby prežívala z psychologického hľadiska takú traumu. Jednoducho si neviem predstaviť, ako pri tých všetkých aktivitách, ktoré Emma mala, dokázala skrývať týranie. Tak isto aj jej najlepšia kamarátka Sara, ktorá sa na ňu pozerala každý deň a už len z hľadiska toho kamarátstva, ju napriek všetkému mala podržať / nie v zmysle tajenia / a konať. Situácie boli príliš nereálne a nie som si istá, či autorka čerpala z nejakých psychologických štúdií. Neviem si totiž predstaviť, aby sa jedno dievča nedokázalo vzoprieť, hlavne keď nemalo žiaden racionálny dôvod, prečo by sa nemala ozvať. Myslím, že ak už autorka chcela hlavnú hrdinku ťahať do situácie, z ktorej nemôže von, mala tam vtesnať niečo vážnejšie, kedy by naozaj nemala na výber a MUSELA to tajiť.

Je zaujímavé, že som dosť krútila nosom nad viacerými podnetmi v knihe a aj napriek tomu, sa stránky akoby obracali sami. Štýl autorkinho písania je sám o sebe výborný, pretože som knihu prečítala naozaj v rekordnom čase. Skvelé boli aj konverzácie, hlavne tie sarkastické medzi Emmou a Evanom. Keď sa doťahovali mala kniha zrazu šmrnc. Apropo Evan. Je možné, že autorky majú nejakú zázračnú schopnosť, zakryť hlavnú hrdinku mužskou postavou? Pretože jediná postava, ktorá mi v knihe naozaj pasovala bol Evan. Bol drsný, mal ako vždy tie najlepšie proporcie a vždy povedal to, po čom ženské srdce piští. Správne romantické momentky, boli v niektorých situáciách také úžasné a autorka to schladí tým, ako celú tú atmosféru hlavná hrdinka zabije jedným odmietavým gestom za druhým. Chápem, že aj love story chcela nejak zaujímavo do príbehu vtesnať a zamotať ho, avšak vyznelo to zbytočne umelo a príliš rovnako ako iné knihy z tohto žánru. Všetko na tej knihe pritom mohlo byť oveľa lepšie, keby z toho vyťažila viac.

Neviem či majú autorky v osnove pred písaním body, ktoré musia v knihe použiť a ja sa ich naozaj vo veľa knihách snažím prehliadať, alebo sa chcú podobať, či nebodaj sa boja vyjsť s niečím novým. Tu bolo veľa podobností. Dôvod dýchať si určite čitateľov nájde. Ak máte radi knihy typu Beznádejná, Easy či Tahle píseň ti změní život, možno si tú knihu užijete. Nájdete v nej presne podobný osudya povahu hlavnej hrdinky a tak isto aj prostredie, do ktorého je dej zakomponovaný.

KLADY

• téma, pri ktorej budete premýšľať čo by ste robili v koži hlavnej hrdinky
• rýchle čítanie
• skvelá mužská postava v deji
• nečakaný záver na navnadenie k prečítaniu ďalšej časti

ZÁPORY

• príliš krehká a umelá hrdinka
• tajenie týrania, kvôli nezmyslu
• veľa podobností s inými knihami

Hodnotenie: ** a pol

Recenzoval: Luce
http://lucindinblog-luce.blogspot.sk

Ak by ste stretli Emmu na ulici, určite by ste netipovali, že žije v domácnosti, ktorú rozhodne nemôže nazvať domovom. Hoci patrí medzi najúspeš-nejších študentov, vyhráva súťaže a olympiády, nikto z jej spolu-žiakov nevie, čo sa deje za dverami jej izby. No potom príde do triedy Evan, ktorý Emme ukáže, že dôvod dýchať naozaj existuje...

Dôvod dýchať má ťažkú tematiku a knihám o týraní či zneužívaní mladistvých sa poväčšine vyhýbam. Zaujali ma však ohlasy, ktorými táto kniha disponuje, preto som sa do nej s radosťou pustil. A možno práve kvôli pozitívnym reakciám som bol spočiatku trochu sklamaný a knihu som čítal na dvakrát. Nebolo to jej kvalitou, to určite nie. Nesadol mi však štýl, ktorým bola napísaná, a do čítania som sa veľakrát musel nútiť. Na druhý "pokus" boli ale moje pocity o niečo lepšie. Aj keď nie je Dôvod dýchať svetoborné čítanie, nenároční čitatelia by mali knihe určite dať šancu.

"Nemohla som dýchať. Povraz sa mi zarezával do krku a drvil mi priedušnicu. Od tlaku, ktorý sa mi hromadil v hlave, sa mi zahmlilo pred očami."

Zo skúseností viem, že oveľa viac sa mi páčia knihy, od ktorých veľa neočakávam - a potom zostanem príjemne prekvapený. Hoci Dôvod dýchať medzi ne nepatrí, bola to príjemná oddychovka. Od podobnej tematiky by som však očakával o niečo viac, väčší počet emócii a srdcervúcich okamihov, ktoré sú charakteristické pre Johna Greena či Gayle Formanovú. Je však zrejmé, že do tohto bodu Rebecca Donovan ešte nevyzrela. Rovnako aj hlavná hrdinka knihy na mňa veľakrát pôsobila nevyspelo, robila hlúpe rozhodnutia a odhodlanie na boj nebola jej silná stránka. Azda jedinou odpoveďou na jej trápenie bol Evan, nový Edward Cullen.

A prečo mi táto kniha často pripomínala Twilight ságu? Osobne si myslím, že by Dôvod dýchať pred troma-štyrmi rokmi (teda v ére Twilightu) na Slovensku zožal mimoriadny úspech (v origináli vyšiel práve v roku 2011 čo je pravdepodobne hlavný dôvod jeho úspechu). Pretože aj Twilight vo svojej dobe každý miloval a obdivoval. V kalendári však svieti 2014, rok plný fenoménov a sfilmovaných best-sellerov, ktorým Dôvod dýchať nesiaha ani po päty. Tak či tak má istý potenciál a verím, že ho autorka v nasledujúcich dieloch rozvinie. 

"Vedela som, že riskujem, keď do svojho života púšťam ďalšieho človeka. Pri ňom som však znovu mala svoje bezpečné miestečko a to mi pomáhalo, keď som prekročila prah domova, kde som nikdy nevedela, čo ma čaká."

Dôvod dýchať má viacero nedostatkov a nie každému táto kniha sadne. Som však presvedčený o tom, že si autorka nájde svojich fanúšikov, ktorí jej príbeh "zožerú aj s navijakom". Síce som od knihy očakával o kúsok viac, teším sa na pokračovanie, ktoré by mohlo byť o úroveň lepšie. Predsa len, táto kniha patrí medzi úvodné autorkine diela, v ktorých ešte nebola dostatočne vypísaná.

Recenzoval: Dominik Petriska
http://domco-books.blogspot.sk

Teraz je tu pokračovanie, ktoré zatočí s vašimi pocitmi. „Surový, úprimný, naliehavý a nemilosrdný. Taký je román Sotva dýcham,“ tvrdí Tracey Garvis Graves, autorka New York Times bestselleru Na ostrove,

Pred šiestimi mesiacmi som bola mŕtva. Srdce v mojej hrudi nebilo. Z pier mi nevychádzali nádychy ani výdychy. Už nebolo nič a ja som bola mŕtva.
Nie je ľahké myslieť na to, že neexistujete – nezáleží na tom, ako veľmi som po celé tie roky túžila byť neviditeľná. Tak som sa rozhodla, že na nič z toho nebudem myslieť.
Úprimne, nepamätám si, čo sa v tú noc stalo. Jediné, čo mám, sú záblesky a momenty paniky, ktoré sa mi vracajú v nočných morách. Ale detaily zmizli. A ja tie biele miesta nechcem zaplniť...

Začalo sa to knihou Dôvod dýchať. Teraz na vás čaká pokračovanie young adult trilógie Dych. V novinke Sotva dýcham sa opäť stretnete s Emmou Thomasovou, ktorá prežila vlastnú smrť...
Príbeh je plný silných emócií, nečakaných zvratov a okamihov, ktoré hlavnej hrdinke menia život. Začítajte sa do Emminho osudu.

„V duchu som sa pripravovala na jazdu po horskej dráhe emócií a ukázalo sa, že zbytočne. Nikdy sa nebudete vedieť pripraviť na to, čo príde, a to je jeden z miliónov dôvodov, prečo milujem Rebeccu Donovanovú.“
Teen Readers’ Diary

Objednajte si novinku Sotva dýcham hneď teraz.

Emma dostala šancu žiť a podarilo sa jej dostať sa z pekla, ktoré dennodenne zažívala so svojou tetou. Pomaly sa spamätáva zo strašnej traumy a skúša žiť bez strachu. Každú noc ju však prenasledujú strašidelné sny.

Po čase strávenom v Sarinom dome sa rozhodne presťahovať sa k svojej matke. Emmina dobrota a viera v ľudí  jej dlho bráni uvedomiť si pravdu o svojich blízkych. To, že ani život s vlastnou matkou Emme nedodá pocit šťastia a pokoja, po ktorom celý život túži, ju trápi a ponára sa čoraz hlbšie do ponurých zákutí svojej duše. O jej tajomstve už vie celý Weslyn, navyše s matkou po boku ju čakajú ďalšie nepríjemné situácie. Modriny síce zmizli, ale jazvy sa nezahoja.

Budú Evan a Sara stačiť na to, aby si Emma uvedomila, že aj ona si zaslúži ozajstný život? Čo všetko si ešte bude musieť vytrpieť, kým bude naozaj šťastná? A podarí sa jej vôbec niekedy spať pokojne, bez nočných môr?

„Cítila som smútok, nádej, radosť a zúfalstvo...
Na konci som bola absolútne vyčerpaná, ale tiež neskutočne zvedavá, čo sa bude diať ďalej.“
A Dream of Books

Prečítajte si krátky úryvok z novinky Sotva dýcham:
PROLÓG

Pred šiestimi mesiacmi som bola mŕtva. Srdce v mojej hrudi nebilo. Z pier mi nevychádzali nádychy ani výdychy. Už nebolo nič a ja som bola mŕtva.

Nie je ľahké myslieť na to, že neexistujete – nezáleží na tom, ako veľmi som po celé tie roky túžila byť neviditeľná. Tak som sa rozhodla, že na nič z toho nebudem myslieť.

Môj psychológ mi kázal zapísať do tohto denníka všetky myšlienky a pocity. Po mesiacoch, počas ktorých som sa tejto úlohe vyhýbala, som sa rozhodla skúsiť to – možno mi to pomôže konečne zaspať. Pochybujem o tom, ale skúsim všetko.

Úprimne, nepamätám si, čo sa v tú noc stalo. Jediné, čo mám, sú záblesky a momenty paniky, ktoré sa mi vracajú v nočných morách. Ale detaily zmizli. A ja tie biele miesta nechcem zaplniť.

Zobudila som sa v nemocničnej izbe, s tmavou modrinou na krku, neschopná slova. Mala som obväzy na zápästiach, aby chránili odretú kožu. Vykĺbené rameno mi viselo na háku a zlomený členok po operácii som mala v sadre. Neviem, čo sa stalo, že to dopadlo takto. Jediné, na čom mi záleží, je to, že dýcham.

Policajti mi dávali otázky. Doktori mi dávali otázky. Právnici mi dávali otázky. Vždy, keď chceli hovoriť o detailoch, zatvorila som im dvere pred nosom, alebo som odišla z miestnosti. Evan a Sara mi sľúbili, že ani oni predo mnou nebudú hovoriť o podrobnostiach. Síce so mnou v tú noc neboli, ale na súde boli prítomní po celú dobu – bolo to také krátke, ako sa len dalo.

Carol...

I napísať jej meno je pre mňa neuveriteľne ťažké. Prosila o milosť. Nevidela som ju. Nemusela som svedčiť. Nemusela som počúvať výpovede svedkov. Predvolali Saru a Evana, ale ja som to nedokázala – hoci právnici moju prítomnosť vyžadovali.

A George... Z toho mála, čo som zachytila, viem, že tam v tú noc bol. Bol to on, kto zavolal sanitku. Nevzniesli proti nemu obvinenia. Prosila som ich, aby to nerobili. Leyla a Jack predsa potrebujú svojho otca. A teraz... Teraz ani neviem, kde sú. Je mi to tak ľúto. Nemohla som. Bolí ma, keď si na nich pomyslím.

Sara a Evan ma v tú noc takmer opustili. Snažila som sa ich presvedčiť, že som v pohode, ale len čo zbadali moje kruhy pod očami, vedeli, že nie som. Popravde, nechcela som byť sama.

O prípad sa zaujímali aj médiá, ale bol to uzatvorený proces, a pretože som maloletá, záznamy zostali zapečatené (som si istá, že mi pomohol Sarin otec) – takže noviny nemali až tak veľmi o čom písať.

Mesto bolo plné správ o pokuse o vraždu a človek si ani nedokáže predstaviť, aké to bolo vrátiť sa do školy, alebo stretnúť hocikoho z Weslynu. Šepkanie. Ukazovanie. Pohľady, ktoré ma prenasledovali na každom kroku. Stala som sa morbídnou celebritou – dievčaťom, ktoré prežilo svoju smrť.

Dokonca aj učitelia sa ku mne začali správať inak, akoby čakali, kedy sa zrútim. Skupinka učiteľov, ktorá ma v ten deň videla, je neskutočne opatrná. Práve ich správanie dalo celú vec do pohybu. Oni zavolali úradom skôr, ako hovorili so mnou, a zavolali aj Georgovi, keď som odišla zo školy.

Carol musela zistiť, že volali Georgovi, alebo jej kvôli obvineniu zavolal niekto z úradov. Je to však jedno, pretože sa ma nesmierne túžila zbaviť– už naveky. Už nezáleží na tom, prečo to spravila. Už mi nemôže ublížiť.

Ja ubližujem. Nebudem to popierať. Najmä preto, že tento denník nikto nikdy neuvidí. Môj členok už nikdy nebude ako predtým a neustále mi bude pripomínať, čím som prešla. Snažila som sa uzdraviť a napriek očakávaným následkom som sa po štyroch mesiacoch vrátila do futbalového tímu. Zo začiatku som po každom tréningu či zápase plakávala v sprche. Bolesť bola neznesiteľná, ale teraz ju už takmer neregistrujem.

Nič nevyzerá ako predtým. Nič nie je také ako predtým. Neviem si predstaviť, ako to vysvetlím Sare a Evanovi. Neviem, či to pochopia. A nie som si istá, či to vôbec spravím.

Chcela, aby som zomrela.

Neustále si opakujem, že tu už nie je. Je vo väzení, kde môže ostať navždy, presne tak dlho ako sa jej budem báť. Ale necítim sa v bezpečí. Najmä každú noc, keď zatváram oči a ona je tam, čaká na mňa.

Musím vypadnúť z Weslynu. Ďaleko od tých pohľadov. Ďaleko od tieňov, ktoré ma prenasledujú. Ďaleko od bolesti, ktorá ma ničí vtedy, keď to najmenej čakám. Ešte šesť mesiacov a bude po všetkom. Začnem odznovu, s dvomi ľuďmi, ktorých mám zo všetkých najradšej.

Ale čo sa stane v mojom živote, to sa nedá predvídať, a v priebehu šiestich mesiacov sa môže prihodiť ešte veľa vecí.

Milan Buno, 20.2.2015