Papierové mestá, 2. vydanie

Jej spojencom je Kvéčko, no keď stratí kontakt aj s ním a nechá po sebe iba tajné indície, nikto nevie, kam sa Margo vyparila. Podarí sa Kvéčku nájsť svoju bláznivú kamarátku?  

Papierové mestá patria medzi také knihy, o ktoré sa ľudia trhali už pred samotným vydaním. Niet sa čomu čudovať, ich autorom je obľúbený John Green, ktorého Na vine sú hviezdy momentálne zažívajú filmový aj knižný "boom". Avšak na rozdiel od jeho predošlých kníh Green tentokrát nerozpráva o témach podobných rakovine či zomieraniu - Papierové mestá sú komický príbeh, ktorý môže zaujať ešte širšie publikum než predchádzajúce autorove knihy.

"Neviem, kým Margo je alebo kým bola. Ale viem, že ju musím nájsť."

Ak ste čítali Na vine sú hviezdy či Kam zmizla Aljaška, pravde-podobne budete od knihy očakávať niečo úplne iné, než to, čoho sa pri čítaní dočkáte. Podobne som na tom bol ja - no John ma príjemne prekvapil. Papierové mestá totižto boli po každej stránke iné. Nemali bežných hrdinov, ktorých stretnete na ulici. Ich charaktery neboli len dobré a zlé. Margo a Kvéčko boli plní optimizmu a entuziazmu, mali chuť baviť sa a užívať si život najviac, ako to len ide. Taktiež po dejovej stránke sa príbeh neodohrával iba na jednom mieste. Spolu s Kvéčkom podniknete zúfalú cestu za Margo, ktorá sa nečakane vyparila - a nikto nevie, či vôbec žije alebo či je to len ďalší z jej žartíkov. Papierové mestá sú proste jedna šialená kniha, ktorú by si mal prečítať každý, kto má plné zuby falošných kamarátov, má rád dobrodružstvá a nikdy nevie obsedieť na jednom mieste.

"Margo nebola zázrak. Nebola stelesnené dobrodružstvo.
Nebola krehký a vzácny šperk. Bola dievča."

O odlišnosti Papierových miest od iných románov by sa však dalo rozprávať oveľa väčšmi. Rovnako aj Greenov štýl bol svojím spôsobom iný a celý príbeh odľahčoval. Do knihy vnášal vtipné situácie a repliky, nad ktorými sa často pousmejete, a možno aj práve preto sa mi knižka čítala veľmi dobre a ľahko. Treba však povedať, že nie každému sa môže táto zápletka, ktorá je postavená na spontánnosti, zapáčiť. Nejdem sa tváriť, že keď je autorom Papierových miest uznávaný John Green, kniha bola bezchybná a nemal som jej čo vytknúť. Určite mala svoje muchy, no tie k dobrým románom patria. A takisto ich nemožno porovnávať ani s povestnými "hviezdami", keďže ide o úplne odlišnú tematiku a v predošlých knihách autor hral vo väčšej miere na city. Papierové mestá sú naopak oddychovkou.

"Možno predstavy priblížia budúcnosť skutočnosti, možno nie.
Ale určite s nimi nemôžeme prestať."

O úspechu tohto Greenovho počinu hovorí aj záujem o slovenskú obálku, keďže vydavateľstvo Ikar dalo možnosť o výslednom návrhu rozhodovať samotným čitateľom. Do hlasovania sa zapojilo vyše tisíc Slovákov a pretože skončil výber takmer nerozhodne, Papierové mestá vyšli rovno v dvoch edíciách! V špendlíkovej "YOLi verzii" pasujúcej ku filmovému vydaniu knihy Na vine sú hviezdy a v tvrdej väzbe, ktorá ladí zas s prvým vydaním tohto románu. A kedy vlastne Papierové mestá vychádzajú? Práve dnes, siedmeho októbra, a od zajtra by ste túto knižku mali nájsť v každom dobrom kníhkupectve. A či vám toto dielo odporúčam? Určite áno, keďže sám som bol týmto príbehom prekvapený a hoci nepatria Papierové mestá k tým najlepším knihám, určite sa ku nim aj v budúcnosti vrátim.

Recenzoval: Dominik Petriska
http://domco-books.blogspot.sk

Margo Rothová-Spiegelmanová. Dievča. Legenda. Po škole sa o nej šíria tie najbláznivejšie historky a všetky sú pravdivé.

Quentin "Kvéčko" Jacobsen. Obyčajný chalan, ktorý má tú smolu, že je do Margo beznádejne zamilovaný. Keď mu jednej noci vlezie do izby celá v čiernom, rozhodnutá pomstiť sa nevernému frajerovi a bývalým kamarátkam a chce, aby jej pomohol, Quentin síce váha, no nie príliš dlho.

Ibaže po bláznivých nočných zážitkoch príde ďalší deň a on zisťuje, že Margo zmizla. Našťastie nie bez stopy - zanechala po sebe indície určené práve jemu.

Pokiaľ niekoho zaujíma, či sa Papierové mestá podobajú skôr na Kam zmizla Aljaška alebo Na vine sú hviezdy (keďže sú obe knihy veľmi rozdielne), odpoveď je jednoznačná - na Aljašku.

John Green dokázal opäť maximálne realisticky zachytiť vyjadrovanie postáv a prostredie, v ktorom žijú, pričom všetko obohatil o niekoľko bláznivých udalostí a rozhodnutí. Nechýbal ani humor či niekoľko skvelých myšlienok, kniha v sebe niesla také nenásilné posolstvo. Skrátka, Greenovská atmosféra ako vyšitá.

Príbeh sa taktiež veľmi dobre čítal a stránky rýchlo ubúdali. V prvej a poslednej časti nabrali udalosti poriadny spád, no nenudila som sa ani v pokojnejších pasážach, ktorých bolo v knihe dosť. 

Na začiatku som spomenula istú podobnosť s Johnovým debutom, Kam zmizla Aljaška. Zatiaľ čo podobný štýl a atmosféra sa dajú jednoducho prisúdiť autorovi a nijako mi neprekážali, ostala som mierne rozčarovaná úlohou niektorých postáv.

Opäť sa stretávame s odvážnou, uletenou a kvázi nedosiahnuteľnou hrdinkou (Margo) a trochu svojským fajn chalanom, ktorý je do nej zaľúbený a ktorému výrazne zasiahne do života (Quentin). Aj napriek tejto zhode sú Kvéčko a Margo dobre napísané postavy. Osobne som si Margo s jej maniermi veľmi neobľúbila a považujem ju za sebeckú. Rozhodne však bola zaujímavá a koniec koncov, ľudia sú všelijakí. Za to Quentina som aj s jeho chybami mala rada a jeho kamaráti, Ben a Radar, boli skvelí, bez nich by to nebolo ono.

Papierové mestá sú vydarený príbeh, v ktorom John šikovne kombinuje realistickosť, humor, hodnotné myšlienky a správnu dávku bláznivosti. No hoci sa mi kniha páčila, nedokážem sa zbaviť pocitu, že v nej autor tak trochu vykráda sám seba a emocionálne ma nestrhla do takej miery, ako som očakávala.

Recenzoval: Neliss
http://the-bookland.blogspot.sk

Tentokrát nám Green, kráľ YA literatúry a u mládeže populárny autor naservíroval vcelku iný príbeh a rozhodol sa ulahodiť tým, ktorí už mali smutných a trpkých príbehov dosť. Teraz si pre nás pripravil dobrodružný a po väčšine akciou nabitý znova svojský román. 

Tu sa stretávame s dvoma protikladmi menom Quentin a Margo. Quentin známy ako Kvéčko (orig. Q) je odjakživa zakríknutý chlapec. Pre dvojicu psychológov však predstavuje slušného a citlivého syna, ktorý adventúry nachádza len v rozprávkovej knihe a v škole patrí medzi čudákov.Margo - úplný opak Kvé chlapca. Pohŕda idylkou univerzity, založenia rodiny – chce žiť naplno. Do dobrodružstva, a niekedy aj nebezpečenstva skáče jedno za druhým a zo všetkého vyviazne bez odrenín,.. teda väčšinou.

Keďže sa protiklady priťahujú, dvojica Kvéčko a Margo úraduje už od ich deviatich rokov, krížených rôznymi situáciami. Avšak potom, ako keby sa ich vesmíry rozdelili. Z Margo sa zrazu stala kráľovná školy s frajerom a kopou kamarátok. Tá ale v hĺbke duše vie, že sa na priateľov hrajú a v jej okolí sa motajú len kvôli popularite. A tak sa jednej noci (!!) rozhodne vytiahnuť odmala zakríknutého a do nej tajne zamilovaného Quentina Jacobsena, ktorý je, chtiac či nechtiac, nútený zúčastniť sa veľkej pomsty zato, že sa rozhodli ísť proti Margo Rothovej-Spiegelmanovej. 

„Urobila iba prvý krok, keď sa celý dom rozžiaril ako vianočný stromček na námestí a rozhučala sa siréna. Uvažoval som, že Margo zanechám napospas osudu, no namiesto toho som iba zhlboka dýchal a sledoval, ako beží k domu. Šmarila rybu cez okno, ale pre blikajúcu sirénu som nepočul rinčanie skla.“

Aj keď sa ráno musia obaja vrátiť do rovnakých koľají, pre Margo to neplatí. Vyparí sa skôr, než by ste povedali jej celé meno. Po nočnej šialenosti sa Kvéčko spamätáva a predpokladá, že je tojedna z jej množstva výprav, počas ktorých príbuzným a priateľom zanechá indície a sa sklamaná, že ju nik nenašiel, vracia domov. Quentin sa tak zo zvedavosti, ale aj z lásky, ktorú k Margo cíti, rozhodne nájsť ju.

Napriek tomu, že sa Papierové mestá (orig. Paper Towns) z dejového hľadiska radia do dobrodružnej literatúry, nájdu sa tu aj detektívne prvky. Totižto kniha by sa dala rozdeliť na tri časti. Prvá – spoznávanie bláznivej Margo a šialené zážitky s ňou. V druhej, ktorá tvorí vyše 65 % knihy sa Quentin a jeho kamoši Radar a Ben zahrajú na detektívov. Ako prví hľadajú indície či akékoľvek známky úmyslov Margo. Na svoje si tak prídu pohodoví čitatelia, ale myslím, že ani tí nedajú dopustiť na úvodné a záverečné „akčáky“.

Ako v každej knihe Greena, aj tu sa autor pohral a doslova vyžíval v detailoch. Tie vložil do charakterov, ale aj nehmotných objektov ako napríklad do mŕtvoly Roberta Joynera, hry Resurrection a... no, zvyšok si musíte nájsť vy. A prečo je tak obľúbený a žiadaný, keď píše také jednoduché príbehy? No, jednoduché len na pohľad. V skutočnosti sú to story s poriadnou dávkou humoru, ale hlavne písané s autorom dobre vžitým do postáv a s naozaj primeraným a adekvátnym jazykom teenagera, ktorý nebol vôbec otravný. Dobrým ťahom je i osobitý a svižný štýl písania, vďaka ktorému budete stránky otáčať aj vtedy, keď si napätím ešte nechty hrýzť nebudete. 

„/Odskrutkuje zámky z dverí! Vysaďte dvere zo zárubní!/ Zvyšok popoludnia som si s tým úryvkom lámal hlavu a premýšľal, či Margo náhodou nechcela naznačiť, aby som bol väčší frajer alebo čo.“

Oproti Hviezdam však vidím, že autor by mal radšej zostať pri smutných príbehoch, pretože také mu idú emocionálne najlepšie. Takisto by som do druhej časti knihy, ktorú viacerí čitatelia označujú za nudnú vniesla aspoň momenty akcie či pády pri hľadaní Margo.

Papierové mestá je kniha, pri ktorej s hodnotením budem váhať ešte najbližší polrok. Je to totiž jedinečná kniha napísaná starým dobrým Greenom, ale čím ďalej nad ňou rozmýšľate, tým sa vám odkrýva ďalšie množstvo myšlienok, ktoré chcel autor čitateľovi povedať. Aj keď som od nej očakávala pomerne viac, nepociťujem sklamanie a teším sa na ďalšie knihy tohto pána majstra.

Recenzoval: Zuzana Ľudviková
http://infinity-of-books.blogspot.sk/

Kniha nemala u jeho fanúšikov (aspoň tých slovenských a českých) také skvelé hodnotenia, takže tu bola šanca, že mne sa to páčiť bude. Verila som, že toto bude omnoho, omnoho lepšie a že konečne pochopím, v čom sa skrýva čaro jeho písania.
Ehm... nepochopila som.

Po prvom prečítaní anotácie som si myslela, že sa mi Margo bude páčiť a spočiatku sa mi aj naozaj páčila. Keď na začiatku vykonávali "jedenásť bodov neľútostnej pomsty", tak sa mi páčila. Ako však dej pokračoval, tak som ju začala vážne neznášať. Zneužívala každého pre svoje ciele a ešte čakala, že sa jej za to poďakujú. Nevedela sa vpratať do kože, chcela na seba iba pútať pozornosť. Ja by som sa na Quentinovom mieste na jej hľadanie už dávno vykašlala. Ona nestála za to, aby ju hľadali. To už Hazel bola lepšia. A tá sa mi tiež vôbec nepáčila.
Chvalabohu, Quentin bol lepší než Gus a hoci mi tiež často liezol na nervy, tak vedel byť aj inteligentný a fajn a asi to bola najlepšia postava tam.
Najviac som však neznášala Bena, Quentinovho kamaráta, ktorý mal absolútne príšerný slovník a slová ako šťanda, či brate ma tak iritovali, že som mala nutkanie vraždiť. Jeho.

,,Mám starú teóriu, že je niekde v Orlande, chechce sa nám a dáva si záležať, aby ostala stredobodom vesmíru."

Človek by si myslel, že keď dievča ujde z domu a nechá kamarátovi indície, kde ju nájde, tak to bude zaujímavé. Malo to úžasný potenciál, mohlo to byť úplne geniálne a prešpekulované, To by sa toho ale nemohol ujať Green. Okrem začiatku a trochu konca, kde sa postavy trochu rozhýbali sa vôbec nič nedialo. Čakala som skutočne nejaké pátranie, nejaké detektívne prvky a nielen to nič, čo tam bolo. Až sa čudujem, že sa na nich usmialo šťastie.
Teda ako sa to vezme.
Začiatok knihy bol relatívne fajn. Vypadalo to naozaj sľubne a zdalo sa, že sa mi to bude páčiť. Sem-tam vtipné, trochu akčné. Potom to však bola len nuda. Človek by si myslel, že aspoň koniec bude veľkolepý, úžasný a padne z toho na zadok. Ale kdeže. Bola to rovnaká nuda ako väčšina knihy. Úplne o ničom proste. Dúfala som aspoň, že ju nájdu mŕtvu. Napriek tomu, že všetci vraveli, že táto kniha nie je srdcervúce citové vydieranie (ako Hviezdy), takže to nebolo moc pravdepodobné. Škoda.

Nehovorím, že na knihe nebolo absolútne nič pozitívne. Predsa len bola lepšia ako Hviezdy, i keď len o máličko. A sem-tam tam bolo pár vtipných hlášok. Nie veľa, ale hlavne v prvej polke boli. A celkovo sa to dalo čítať. Ale nie znova. Raz bohato stačilo. 

Pri autorových knihách nemáte šancu zabudnúť priezviská. Nielenže sa v Hviezdach neustále hlavné postavy oslovovali Hazel Grace a Augustus Waters (ako u debilov), ale autor od toho neupustil ani teraz. Vkuse tam bola Margo Rothová-Spiegelmanová. Ešte aj jej pes sa volal Myrna Mountweazelová.
Tiež musel vymyslieť ďalšiu postavu menom Gus. Niežeby tam bol často, ale predsa. Green zas nepoužíva príliš veľa postáv v jednej knihe, tak si nemôže vymyslieť iné mená??
Všetci ho ospevujú ako spisovateľského boha. Nechápem. Čo je na ňom také úžasné? Prečítala som dve knihy a ani jedna sa mi vôbec nepáčila. A jeho štýl písania mi vôbec nesedí. Poznám kopu omnoho, omnoho lepších autorov, ktorý by si skôr zaslúžili to ospevovanie.

Minule som v jednej recenzii narazila na vetu, ktorá ma naozaj pobavila. Vraj sa Greenove knihy ani nedajú hodnotiť negatívne. Verte mi, dajú. Ja som to už raz zvládla. A s čistým svedomím to urobím znovu. Od Hviezd som nič nečakala, ale tu áno. A bola som sklamaná.
Naposledy. Nikdy viac od neho nič nečítam.

Recenzoval: Maťa Wolf
http://books-mylife.blogspot.sk

Papierové mestá je príbehom mladého chlapca Quentina, ktorý sa snaží nájsť svoju susedku a dievča svojich snov Margo Rothovú-Spiegelmanovú. Tá totiž z jedného dňa na druhý zmizla a Quentin si myslí, že mu zanechala nejaké stopy, aby ju len on mohol vypátrať.

Príbeh je rozdelený na tri hlavné časti. Prvá je záznamom jednej noci, kedy Margo s Quentinom plnia plán pomsty na svojich spolužiakoch. Druhá je venovaná pátraniu po Margo a tretia už priamo mapuje cestu, ktorú Quentin podnikne a dúfa, že v jej cieli hľadanú  dievčinu skutočne nájde.

Margo je pre mňa vrcholne nesympatickou postavou. Namyslené a sebecké dievča, ktoré si o sebe myslí, že je paňou celého sveta. Nestará sa o pocity iných ľudí, sú jej dobrí len na to, aby ju obdivovali, a keď sa niekto nespráva podľa jej predstáv, tak sa cíti ukrivdene a vymýšľa plán pomsty. Na ten zase využije chlapca, ktorého dovtedy ignorovala. A jej akože filozofické myšlienky sú smiešne a aj keď sú podnetné, neverila som jej ani slovo, pretože je neúprimná.

Quentin je jej presný opak. V podstate milý a hlavne nenápadný chlapec. Tiež má svoje chyby, najväčšou je asi jeho nevšímavosť a ignorácia ostatných (aj priateľov), pretože si myslí, že jeho život a starosti sú najdôležitejšie, no aspoň si tieto svoje nedostatky časom uvedomí. Je aj utiahnutý, akási šedá myš a tak trochu aj outsider. Zároveň bol len akousi bábkou v rukách svojich vlastných vyfantazírovaných predstáv.

Práve myšlienky o tom, ako sa ľudia navzájom vnímajú, sú tým najlepším na tomto príbehu. John Green má schopnosť šikovne zaodieť dôležité postrehy do metafor. Vysvetľuje a opisuje ich prostredníctvom neobvyklých situácií a volí postavy, ktoré niečím vynikajú. Mnohokrát s jeho názormi súhlasím, no myslím si, že toto komplikovanie už niekedy preháňa. Samozrejme, ak ste sa s dielami tohto autora ešte nestretli, tak si to asi nevšimnete. Papierové mestá je treťou knihou, ktorú som od neho prečítala a práve tu mi začala chýbať obyčajnosť a skutočný život. Chcela by som, aby Green napísal niečo o obyčajných ľuďoch/tínedžeroch. O takých, ktorí by mohli žiť aj v mojom susedstve, ktorí sú "normálni", neutekajú z domu, neriešia rozsiahle filozofické úvahy a môžem sa s nimi stotožniť. Uvedomila som si totiž, že postavy Johna Greena pre mňa nie sú živé, zachovávam si k nim určitý odstup a v podstate sa mi zdá, že aj sám autor - hlavne v tejto knihe - ich používa len ako predmety na vyjadrenie nejakej myšlienky. A to robí na úkor samotného príbehu.

Určitú auru normálnosti vnášali do deja aspoň Quentinovi priatelia, ktorých som si ako jediných obľúbila. Pri niektorých rozhovoroch som sa aj schuti zasmiala a pár absurdných situácií má skutočne pobavilo. A záver ma milo prekvapil. Zaváňal síce patetickosťou a prílišnou melodrámou, ale som ochotná prižmúriť obe oči, pretože som s takýmto rozuzlením spokojná.

Papierové mestá hodnotím ako príjemný priemer, ktorý z myšliekového hľadiska ponúka široké možnosti na hlboké uvažovanie a občas aj poteší humornými situáciami. Z hľadiska príbehu to bolo slabé, hlavné postavy nesympatické a nereálne a ja dúfam, že sa John Green v budúcnosti bude držať hesla, že menej je niekedy viac.

Recenzoval: Catty
http://books-parts-of-my-life.blogspot.sk

Definícia papierového mesta hrá dosť podstatnú rolu v knihe z prostredia stredoškolskej mládeže na Floride. Príbeh sa začína odvíjať krátko pred maturitou, ale nie je o školských povinnostiach, skôr o tom, čo sa odohráva v hlavách týchto mladých ľudí. Margo je síce krásavica, ktorej niet páru, ale je nespokojná so svojim postavením v rodine aj medzi spolužiakmi. Jej ambíciou je cestovať a spoznávať svet.

Krátko pred maturitou navedie svojho spolužiaka Quentina, ktorého volali aj "Kvéčko", aby spolu v jednu bláznivú noc vyviedli jedenásť rôznych vylomenín svojim spolužiakom. Malo to byť v rámci akejsi spravodlivosti a pomsty za príkoria, ktoré jej spôsobili. Quentin sa podvolí, lebo tajne Margo obdivuje ako dokonalú bytosť už od detstva. Po tej nočnej udalosti sa Margo stratí a nikto viac už o nej nepočul.

Keďže Margo má osemnásť rokov, je dospelá, polícia ju už nehľadá. Od toho okamihu sa z príbehu stáva detektívka s amatérskymi sliedičmi. Quentin so svojimi najbližšími priateľmi začína po nej pátrať na základe chabých indícií, ktoré mu zanechala. Do maturity ostáva niekoľko dní a oni podnikajú bláznivé dobrodružstvo cestovania v čase, ktorý im ostáva, aby ju našli.

Samozrejmosťou sú neuveriteľné náhody, cesty plné pokusov a omylov, aby nakoniec objavili cieľ svojej  cesty. V tomto sa plne uplatňuje fantázia autora románu. Pripomenulo mi to výrok Niny Protušovej, autorky fantastického príbehu Čierna schránka, že má rada fantastiku ako žáner, lebo tam si môže vymyslieť vlastné pravidlá, vlastnú logiku. Istá vecná logika však musí platiť najmä v detektívke, ale aj vo fantastike. Nelogické zvraty bez nadväznosti čitateľ totiž ľahko odhalí. V tomto príbehu v zmysle detektívnej logiky všetko sedí. Niekedy dokonca záleží na každej sekunde a zdržanie sa nepripúšťa.

Ak ste čítali román Johna Greena Na vine sú hviezdy, nebudete sklamaní ani Papierovými mestami. Trochu si osviežite americké školské reálie, ktoré sa v detailoch odlišujú od našich. A ešte na jednu zvláštnosť by som rád upozornil. V knihe je citovaná báseň, ktorú pátrači podrobne rozoberajú, lebo Margo v nej podčiarkla niekoľko veršov a tie metaforicky naznačujú riešenie. Tu platí to známe: čo chcel básnik povedať...

V Papierových mestách sú viaceré študentské lásky, aj láska Quentina k Margot, ktorá sa mení na silné priateľstvo a potom možno zase na lásku. Koniec príbehu nechávam otvorený, na pointu má právo prvého čítania kniha.

Príjemné prečítanie...

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk

Mne osobne sa omnoho viac páči toto druhé vydanie od Yoli, takže v tomto vydaní som aj knihu čítala. Obálka je naozaj krásna a podľa mňa sa skvele hodí k celému príbehu a atmosfére knihy.

Margo vždy zbožňovala záhady. A po tom všetkom, čo nasledovalo, si občas vravím, že ich možno mala tak rada, až sa sama stala záhadou.

Margo Rothová Spiegelmanová vždy čítajte jej celé meno ! Je naozaj bláznivé dievča. Bála som sa, že bude typ, ktorý v reálnom živote neznášam, no ona bola úplne iná a celkovo kniha bola inšia než som si predstavovala (bola omnoho lepšia!). Margo je doslova za každú srandu a jej mozog pracuje na milión otáčok. V hlave dokáže vytvoriť tie najgeniálnejšie plány a dám vám radu do života.. nikdy si nepohnevajte Margo ! Pomsta by vás bolela. Ja som si Margo naozaj obľúbila a som rada, že v príbehu som mohla spoznať aj takúto zaujímavú osobu. Pekne okorenila príbeh a kniha sa vďaka nej stala zaujímavejšou a dostala šťavu. Niekedy som naozaj len zízala nad jej genialitou a hlavne nad jej indíciami..

Quentin-Kvéčko je v mojich očiach správny chalan. Má skvelých priateľov, keď treba vie žartovať a zabávať, tiež je za každú srandu a ako priateľ je skvelý. Nikdy vás nenechá v štichu. Pomôže vám, stojí pri vás. Je odvážny a inteligentný. Jeho som si takisto obľúbila. Takýto typ chalanov mi vôbec, ale vôbec neprekáža a takisto pekne okorenil príbeh. Páčilo sa mi jeho zmýšľanie a jeho logika. To ako riešil veci a lámal si hlavu nad niečim až kým to nevyriešil..

"...V papierových domoch bývajú papieroví ľudia a kúria si budúcnosťou, aby im bolo teplo. Papierové deti popíjajú pivo, ktoré im kúpil bezdomovec v papierovej večierke. Každý sa ide zblázniť, len aby vlastnil čo najviac vecí. A všetky sú tenké a slabé ako papier. Tak ako ľudia. Som na svete osemnásť rokov a nespoznala som ani jediného človeka, ktorému by záležalo na niečom dôležitom."

John Green rozhodne patrí k mojim najobľúbenejším autorom. Svojim štýlom písania dokáže uchvátiť davy ľudí. Chápe a vie sa vcítiť do mladých ľudí a v jeho knihách mu všetko zožeriete. Dokáže písať veľmi uvoľnene a bez zbytočným prikrášľovaní (bez pozlátok). Páči sa mi, že pri komunikácii dokáže vytvoriť reč mladých, dáva tam správnu dávku slangu, nič nieje prehnané, všetko je tak ako má byť. Dúfam, že sa dočkáme ešte veľa "Greenoviek".

Nechcem preháňať, ale mám tak trocha pocit, že táto kniha sa mi páčila ešte viac než Kam zmizla Aljaška. Celý ten príbeh bol veľmi originálny. Chlapec, ktorý hľadá dievča svojich snov podľa indícii, ktoré mu zanechalo a vydáva sa naprieč Amerikou. Uznávam som z knihy nadšená, uchvátila ma ! Dostala ma ! Hovorte si čo chcete ! Pre mňa je cez všetku nedokonalosť dokonalá a už teraz viem, že som ju nečítala naposledy. Som šťastná, že som ju mohla čítať. Dokonca mám pocit, že je to citová bomba, pretože pri knihe mi aj vbehli slzy do očí, úplne mnou lomcovala a ovládala ma. Môžem len vrelo odporúčať ! Viem, že sa nájde veľa neprajníkov, ktorým sa páčiť nebude, no pre mňa je dokonalá !

PS ten koniec sa mi veľmi páčil. Bol reálny, tak ako život. Reálny bol celý príbeh, reálny bol koniec..

Recenzoval: Kristy Drážovská
http://krystyblog.blogspot.sk

Chlapec od vedľa, nenápadný čudák, Quentin "Kvéčko" Jacobsen, sa do čudáckej Margo tajne zamiloval. Jednu celkom obyčajnú noc mu toto zvláštne dievča vlezie do izby a presvedčí ho, aby jej pomohol vykonať 11 bodov krutej pomsty. Na druhý deň ráno Margo zmizne a po sebe necháva indície, ktoré vie rozlúštiť len Kvéčko, Preto sa vydá na na cestu, na ktorej konci stojí Margo.

John Green je už známy majster slova. V knihe Kam zmizla Aljaška sme hľadali Veľké Azda a v Na vine sú hviezdy nás trápila rakovina. Jeho tretia, v slovenčine vydaná, kniha Papierové mestá nás zobral po ceste, kde sme pátrali po Margo a jej Papierových mestách. Pri tomto autorovi je úplne bežné, že kniha má zvláštny námet a divné postavy. Moja ďalšia Greenova kniha preto mala určite niečo do seba. Ako vždy sa to skvelo čítalo, čo jej pri jeho slovnej zásobe a "čudnom" štýle tvorbe už povinnou výbavou. Od predchádzajúcej jeho tvorby to bolo iné, trošku menej záživné, ale predsa perfektné s dokonalými myšlienkami.

"Ľudské vedomie má špinavé okná."

John Green opäť raz použil aj zvláštne postavy, ktorí nie sú dokonalé, ale majú svoj obyčajný tínedžerský život. Hlavný hrdina Quentin alebo Kvéčko, ak chcete, sa mi veľmi páčil. Neboj ničím výnimočný, ale mal svoju osobnosť. Napríklad jeho odpor ku školským plesom či záľube v internetovej encyklopédii. Margo bola tá čo tomu dala silu. Green ju stvoril ako geniálnu postavu, ktorá keď si niečo vzala do hlavy, splnila to. Jej šialené nápady a zážitky ma neskutočne oslovili a inšpirovali. Veď povedzte, kto z vás by sa nechcel potúlať s cirkusantmi či dostať sa na koncert obľúbenej kapely zadarmo. Ich prepletený osud sa mi zdal veľmi zaujímavý a krásne vyrozprávaný. Z ostatných postáv bol skvelý Radar, Ben, Lacey či Kventinovi rodičia. Bola použitá zvláštna zmes charakterov a vytvorili tak zaujímavý cirkus sledov a osudov.

Papierové mestá sú mimoriadna kniha, ktorá má čo ponúknuť aj skúsenému čitateľovi. Pre mňa to bol dokonalý čitateľský zážitok, pretože som si ju užila a našla mnoho nádherných myšlienok. Je napísaná s obrovským nadhľadom a inteligenciou, ale zároveň citom a rešpektom k mladým ľuďom. Oproti autorovým predchádzajúcim knihám má pár nedostatkov, ktoré mi prosteJ nesadli, či už to bolo pár hluchých miest alebo divných spádov deja. Avšak knihu považujem za perfektnú a preto ju odporúčam tým, ktorí majú radia kvalitné young adult či knihy s dobrou pointou. Ak máte však málo "greenoviek" určite si počkajte na jeho štvrtú preloženú knihu v slovenčine a to Navždy tvoja Katherine, ktorej sa dočkáme v apríli. A tiež nezabudnite na filmovú verziu Papierových miest, ktorej sa dočkáme budúci rok v hlavných úlohách s Carou Delevingne a Natom Wolffom!

Recenzoval: Christine
http://our-universe-of-books.blogspot.sk/

Dva kontrasty a aj tak sa ich cesty skrížia. Quentina stretnutie s Margo vytrhlo z rutiny a hodilo ho to do víru samých záhad. Nebol na to pripravený. Život sa mu od základu zmenil. Robí samé šialené veci. Nikdy by si ani len vo sne nepomyslel, že dokáže byť spontánny. Za všetko môže jeho susedka. To ona ho vytrhla zo stereotypu a indíciami mu ukazuje, že žiť sa dá aj inak. Začína sa hľadanie Margo, ale aj hľadanie seba samého. Je zvláštne, že až iní ľudia vám musia povedať, akí v skutočnosti ste.

John Green je zárukou kvalitných kníh. Ani teraz tomu nie je inak, no radšej by sa mal držať toho, čo mu ide najlepšie - srdcervúcich príbehov, ktoré rozplačú nejedného čitateľa. Mala som pocit, že v Papierových mestách tápal. Možno chcel vyhovieť aj ľuďom, ktorí ťažké témy neobľubujú, alebo nám chcel ukázať, že vie písať aj (celkom) pozitívne. Tento ťah mu nevyšiel. Niežeby bolo dielo zlé, no nebolo to ono. Nebol to náš spisovateľ. Spisovateľ, ktorý nás vždy rozplače a my sme mu zato vďační aj so slzami v očiach. Netvrdím, že kniha vám neponúkne nič, no po jej prečítaní sa nad ňou nebudete zamýšľať a to mi veľmi chýbalo. Pekné myšlienky tam sú, ale všetko iné išlo pomimo mňa. Nevedela som sa vžiť do deja a to ma mrzí. Toto je kniha pre tých, ktorých jeho predošlé počiny veľmi nenadchli alebo nemajú radi smutné príbehy. Určite chcel vyhovieť všetkých čitateľom a to sa cení. Toto veselé dielo vám odporúčam. Veľmi sa nasmejete.

Krok v ústrety čitateľom urobilo aj vydavateľstvo Ikar / Yoli, ktoré sa rozhodlo vydať Papierové mestá v dvoch verziách. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo hlasovanie na facebookovej stránke vydavateľstva, kde si každý mohol napísať, akú obálku chce: či túto, alebo túto. Myslím si, že väčšiu podporu mala obálka, ktorú vidíte v mojej recenzii (paperbacková, za ktorú som aj ja hlasovala), no hlasovalo sa aj aj za tú druhú, takže Ikar sa rozhodol vydať obe. Teraz je na vás, ktorá z obálok je vám milšia a nemusíte sa rozčuľovať nad tým, že grafická podoba knihy sa vám nepáči. Aké jednoduché, však? Toto rozhodnutie bolo milé a vydavateľstvo ukázalo, ako veľmi mu záleží na čitateľoch. Neskutočne si to vážim.

Dielo je úžasne vtipné. Niekedy som pochybovala, či naozaj čítam Greena, no jeho spisovateľský štýl je nezameniteľný. Myslím si, že Papierové mestá sa budú páčiť hlavne ľuďom, ktorí nemajú radi ťažké témy. Mne smutný dej neprekáža, preto som bola trochu sklamaná, že som na konci knihy neronila slzy. Zdá sa mi, že autor urobil chybu, keď chcel napísať pozitívny príbeh. Keď sa povie meno John Green, všetci dobre vedia, že to bude niečo srdcervúce. Teraz tomu tak nie je, no aj tento počin stojí za pozornosť. Tí, ktorí ho máte radi kvôli jeho smutným témam, môžete byť vyvedení z rovnováhy, no aj tak si dielo užijete. Viac ho ale odporúčam tým, ktorí majú v obľube veselé príbehy.

Recenzoval: Natalie Nathaly
http://nathalys-reading.blogspot.sk

Ako deti trávili spolu veľa času, no sú až príliš odlišné povahy, aby im to detské susedské kamarátstvo vydržalo aj na dlhšie. Nič to však nemení na tom, že slušný, nekonfliktný a v pohode chalan Quentin je po celé tie roky stále zaľúbený do nespútanej a obľúbenej dievčiny menom Margo... ehm, Rothová-Spiegelmanová. Raz v noci sa mu zjaví na okne a zatiahne ho do svojho bláznivého plánu s jedenástimi bodmi, ktoré musia do rána stihnúť splniť. Keď však neskôr príde Quentin do školy Margo nikde niet, pretože zmizla. Odišla. Utiekla. A jemu zanechala indície, podľa ktorých sa ju spolu s kamarátmi vydá hľadať. Lenže ťažko je nájsť také papierové mesto...

Príbeh bol po úvode rozdelený na tri časti - prvá predstavuje už spomínanú akčnú noc, druhá zas hľadanie Margo a nakoniec tretia cestu za ňou. Ja osobne som odmala dobrodružná duša, takže záhada, hľadanie, riešenie indícií, tajomné miesta - to bolo moje. Aj tu to bolo tak, že som občas tajila dych a tešila sa z každej novej stopy, ale... Ale. Prvá tretina bola skvelá, spolu s Margo a Quentinom som odpočítavala jednotlivé body z jedenástich a bolo to naozaj... no, nechcela by som byť nepriateľom Margo. Ale ako som postupne zistila, ani byť jej priateľom nebolo ktoviečo.

Možno tým to bolo. Ďalšie dve tretiny tiež začínali úžasne, ale po čase začali ísť v rovnakej rovine... Margovskej rovine. Neobľúbila som si ju, pretože chcela aby každý robil, to čo si zmyslela, nebrala ohľad na nikoho iného okrem seba, nezáležalo jej na ničom a tak je jasné, že sa aj myšlienky Quentina stále točili iba okolo nej. Pri svojom hľadaní ju chcel aj pochopiť, až moc. Chcel cez všetky tie indície zistiť, kým vlastne Margo je. Ale iba strácal čas...

John aj v tomto diele použil v príbehu knihu, nad ktorou Quentin dosť premýšľal, citoval ju a rozoberal jednotlivé verše. Toto sa mi páčilo, až kým to zas až moc neprešlo k Margo. Proste, všetko sa mi na knihe páčilo až kým sa to nepremargovalo. Tým sa príbeh aj niekedy zbytočne naťahoval. Inak je ale autorov štýl písania úžasný, taký svieži a vždy vie správne zvoliť slová. Aj všetky myšlienky, ktoré nám chce povedať dokáže podať zaujímavým spôsobom v niekedy čudných a zdanlivo jednoduchých situáciách. Takisto tu bol aj Johnov typický humor, striedal vážne situácie s takými, nad ktorými som sa aj zasmiala. Tiež tu bol aj závan napätia, veď to ku poriadnej pátracej akcii predsa patrí.

A nakoniec postavy, ktoré vytvára. Niekedy sa chovajú ako normálni mladí ľudia - veselí a plní života - a inokedy zas vedia mať také filozofické úvahy, ktorým som nie vždy ani ja rozumela. Možno to niekomu príde zvláštne, ale ja som ich mala rada (okrem môžete-hádať-koho). Quentina, ale najmä jeho skvelých kamarátov som si veľmi obľúbila a tešilo ma, keď bol s nimi a rozprávali sa. A aby som dokončila, čím sa mi kniha ešte páčila - nápady. Ó, tie John má. Každá z tých troch častí mala niečo do seba, aj keď som cítila že z toho mohol vyťažiť ešte viac. Dať tam menej hluchých miest. A dotiahnuť to. Pretože ten koniec ma asi sklamal. Neviem čo som čakala. Margo je Margo. A možno je dobré, že to tak skončilo, lebo inému záveru by som zrejme neuverila. Na posledných pár stranách mal však Quentin dlhý monológ a ten bol krásny. Vystihol asi všetko, čo chcel autor touto knihou povedať. A mne sa tá myšlienka páčila.

Recenzoval: Aly V.
http://www.ostrov-stratenych-pribehov.blogspot.sk/2014/11/papierove-mesta-recenzia_13.html