Kapitál v 21. storočí

Priznám sa, ja osobne netuším, pretože ekonómiu poznám len v podobe starogréckeho oikonomia (vedenie domácnosti), teda mám, ale ak nemusím tak nedám, ušetrím, možno to budem potrebovať, keď náhodou nebudem mať. No ukazuje sa, že mnohokrát sú v koncoch aj tí, čo sa touto vedou seriózne zaoberajú, pretože určité matematické zákonitosti určite fungujú, ale ľudia nie sú konštanty, a tak sa často správajú svojsky, iracionálne alebo úplne v nesúlade s matematikou, takže ďalšie premostenie cez Grékov je na tomto mieste úplne zbytočné.

Tým chcem povedať, že uspokojujúce odpovede na otázky týkajúce sa dlhodobého vývoja nerovnosti, koncentrácie majetku a vyhliadok na hospodársky rast sa hľadajú ťažko. Často sa dokonca opierajú iba o teoretické špekulácie, aj keď moderná politická ekonómia sa snaží pracovať aj s relevantnými dátami a faktami, neraz zabŕdajúc aj do histórie, sociológie a iných vedných disciplín. Takouto fúziou je aj kniha francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho s názvom Kapitál v 21. storočí.

Piketty sa opiera o pätnásť rokov výskumu (1998 – 2013), ktorý zacielil najmä na historickú dynamiku dôchodkov a bohatstva, s cieľom predstaviť čitateľovi, čo skutočne vieme o vývoji rozdelenia bohatstva a dôchodkov (vo význame makroekonomického ukazovateľa) od 18. storočia a aké poučenia môžeme z neho vyvodiť pre 21. storočie.

Kniha Kapitál v 21. storočí analyzuje mimoriadne rozsiahly súbor historických a porovnávacích údajov, zahŕňajúcich tri storočia a dvadsiatku štátov, pričom vychádza najmä z historických skúseností popredných rozvinutých krajín – USA, Japonska, Nemecka, Francúzska a Spojeného kráľovstva.

Autor tvrdí, že jeho cieľom bolo napísať knihu, ktorú by mohli čítať nielen odborníci, ale čitatelia bez odborného vzdelania, pričom čitateľovi ponúka v štyroch častiach a šestnástich kapitolách rozsiahlu štúdiu, začínajúcu dejinami svetového ekonomického rastu od 18. storočia až po výhľady globálneho rozdelenia bohatstva v prvých desaťročiach 21. storočia, či hypotézy týkajúce sa regulácie kapitálu v 21. storočí.

Piketty pritom vychádza z premisy, že ak moderné spoločnosti nie sú schopné pozmeniť štruktúru kapitalizmus prežívajúcu už od 19. storočia, keď je miera výnosu z kapitálu trvalo vyššia než rast výroby a dôchodkov, tak sa bude svojvoľná a neudržateľná nerovnosť generovať aj naďalej automaticky, pričom takáto nerovnosť už v minulosti radikálne rozvracala demokratické hodnoty.

Otázka nerovnosti sa tak vrátila do centra pozornosti ekonómov

Podľa Pikettyho treba zozbierať čo najväčší rozsah historických údajov s cieľom pochopiť minulé aj súčasné trendy, pričom netvrdí, že nerovnosť bola v minulosti sama o sebe iba zlom, keďže pôsobila ako katalyzátor spoločenských zmien, no úlohou dneška je posúdiť, či je opodstatnená a či sú na ňu dôvody aj v súčasnosti.

Piketty napríklad dokazuje, že hospodársky rast a šírenie vzdelanosti v modernej ére nám umožnili vyhnúť sa spoločenskej nerovnosti apokalyptických rozmerov, ktorú predpovedal samotný Karl Marx, no zároveň poukazuje na fakt, že divergencie sa stále vyskytujú aj v krajinách, kde sa dávajú dostatočné investície do vzdelávania a kde sú podľa všetkého splnené všetky podmienky „trhovej efektívnosti“ (tak ako ju chápu ekonómovia).

Tieto divergenčné sily napríklad spôsobujú, že sa rapídne rozšírila hranica medzi najlepšie zarábajúcimi a ostatnými pracovníkmi, pričom realitou býva aj to, že vrcholoví šéfovia majú právomoc si sami určovať odmeny, v niektorých prípadoch bez obmedzenia a v mnohých prípadoch bez akéhokoľvek jasného vzťahu k ich osobnej produktivite, čo v konečnom dôsledku generuje ďalšie divergenčné sily súvisiace s procesom akumulácie a koncentrácie bohatstva, a to paradoxne aj v obdobiach, keď je ekonomický rast nízky. Spomínal som, že v otázkach politickej ekonómie som úplný laik, čo mi však nebráni v domnienke, že popisované javy sa týkajú aj slovenskej reality.

Samozrejme táto nerovnosť dôchodkov má aj svoju globálnu rovinu, pričom netreba pripomínať, že otázka, aká časť produkcie má ísť na mzdy a aká na zisky, inými slovami, ako sa má dôchodok z produkcie rozdeliť medzi prácu a kapitál, bola vždy jadrom konfliktov o distribúciu bohatstva. Nerovnosť má dokonca v mnohých regiónoch stále povahu nerovnosti z čias 18. storočia, keď mnohí nevlastnia nič, iba svoju pracovnú silu, a často žijú v skromných podmienkach a iba ťažko sa zmierujú s tým, že vlastníci kapitálu – z ktorých mnohí získali aspoň časť svojho bohatstva dedičstvom – si môžu privlastňovať taký veľký podiel z bohatstva vyrobeného ich prácou.

Autor tento globálny ekonomický stav demonštruje na kategórií „národný dôchodok“, ktorý je súčtom dôchodku z kapitálu a dôchodku z práce. Priemerný národný dôchodok na obyvateľa jednoducho znamená, že ak by bolo možné celkový dôchodok rovnomerne rozdeliť medzi všetkých ľudí bez toho, aby sa zmenila celková produkcia alebo národný dôchodok, na každého by pripadol dôchodok.

Globálna nerovnosť v číslach

Počet ľudí na našej planéte sa roku 2012 priblížil k siedmim miliardám a globálna produkcia mierne presahovala 70 biliónov eur, čiže na jedného obyvateľa pripadalo takmer presne 10 000 eur. Po odpočítaní desiatich percent na amortizáciu kapitálu a vydelení dvanástimi, dostávame podľa Pikketyho priemerný mesačný dôchodok na obyvateľa 760 eur. Inými slovami, pri rovnomernom rozdelení globálnej produkcie (resp. výkonu), a teda aj dôchodkov, ktoré z nej plynú, by sa dôchodok každého obyvateľa sveta rovnal asi 760 eurám na mesiac.

Skutočnosť je však iná. Európa má zhruba 740 miliónov obyvateľov, z toho 540 miliónov žije v krajinách Európskej únie, kde ročný dôchodok na obyvateľa prevyšuje 27 000 eur. Zvyšných 200 miliónov ľudí býva v Rusku a na Ukrajine, ktorých ročná produkcia na obyvateľa je asi 15 000 eur, teda približne 50 percent nad svetovým priemerom.

Aj sama Európska únia je však pomerne rôznorodá: 410 miliónov jej občanov žije v jej časti, ktorá sa zvykla nazývať západnou Európou, z toho tri štvrtiny v piatich najľudnatejších krajinách Európskej únie, Nemecku, vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Taliansku a Španielsku, ktorých priemerný ročný HDP na obyvateľa dosahuje 31 000 eur. Ostatných 130 miliónov obýva niekdajšiu východnú Európu s priemerným HDP na obyvateľa okolo 16 000 eur, teda nie oveľa viac ako v rusko-ukrajinskom bloku.

Aj americký kontinent sa dá rozčleniť na dva osobitné regióny, ktoré vykazujú ešte väčšiu nerovnosť ako jadro a periféria Európy, na blok USA – Kanada s 350 miliónmi ľudí a produkciou na obyvateľa 40 000 eur a Latinskú Ameriku, ktorá má 600 miliónov obyvateľov a produkciu na obyvateľa 10 000 eur, čiže presne na úrovni svetového priemeru.

Subsaharská Afrika s 900 miliónmi obyvateľov a ročnou produkciou iba 1,8 bilióna eur (teda menej ako HDP Francúzska, ktorý sa pohybuje okolo 2 biliónov eur) je ekonomicky najchudobnejší región sveta s produkciou len 2 000 eur na obyvateľa a rok. India je na tom trochu lepšie, severná Afrika výrazne lepšie a Čína ešte lepšie: produkciou asi 8 000 eur na obyvateľa sa blíži k svetovému priemeru. Japonsko sa svojou produkciou asi 30 000 eur na obyvateľa blíži k úrovni najbohatších európskych krajín, jeho obyvateľstvo však tvorí iba zlomok ázijskej populácie.

Ak to zhrnieme, Pikkety uvádza, že globálna nerovnosť siaha medzi regiónmi s mesačným dôchodkom na obyvateľa 150 – 250 eur (subsaharská Afrika, India) a regiónmi, kde sa tento ukazovateľ pohybuje na úrovni 2 500 až 3 000 eur (západná Európa, Severná Amerika, Japonsko), čiže rádovo desať až dvadsaťkrát vyššej. Celosvetový priemer, ktorý sa zhruba rovná čínskemu, dosahuje 600 – 800 eur.

Bohaté krajiny sú k tomu bohaté ešte dvakrát, pretože jednak viac vyrábajú doma, jednak viac investujú v zahraničí, čiže ich národný dôchodok na obyvateľa je vyšší, než ich produkcia na obyvateľa. Samozrejme zapojenie menej výkonných ekonomík do globálnej ekonomiky nie je samo osebe negatívne. Príkladom sú ázijské štáty, ktoré v súčasnosti dobiehajú vyspelý svet, pričom jednoznačne ťažia zo svojej otvorenosti voči zahraničným vplyvom.

Rast ako faktor zvyšovania nerovnosti

Piketty však uvádza, že oveľa väčší úžitok než voľný pohyb kapitálu, ázijským ekonomikám prináša otvorenosť trhu tovarov a služieb, pričom mnohé ázijské krajiny dodnes uplatňujú opatrenia na kontrolu pohybu kapitálu. Japonsko, Južná Kórea a Taiwan si financovali svoje investície z úspor, z toho vyplýva, že vždy je väčšia nádej na pozitívny výsledok tam, kde sú chudobné krajiny schopné investovať samy do seba.

Mnohé štúdie tiež dokazujú, že veľká väčšina ziskov, ktoré prináša voľný obchod, pochádza z rozširovania poznatkov a z dynamického rastu . Chudobnejší dobiehajú bohatších tým, ako sa im darí dosahovať ich úroveň technického know-how a kvalifikácie. Okrem toho Pikkety uvádza, že 21. storočie bude zrejme obdobím návratu k režimu nízkeho rastu, pretože dynamický rast znemožňuje zosúlaďovať ekonomiku so spoločenskými zmenami.

Podľa ekonóma veľa ľudí aj lídrov žije v predstave, že rast by mal každoročne dosahovať aspoň 3 – 4 percentá. To je však z historického aj logického hľadiska iluzórne. Spoločnosť, ktorá rastie zhruba o 1 percento za rok, čo je prípad väčšiny hospodársky vyspelých spoločností od začiatku 19. storočia, je spoločnosťou, kde dochádza k dôležitým a trvalým zmenám. To má významné dôsledky aj pre štruktúru sociálnych nerovností a dynamiku rozdelenia bohatstva.

Rast totižto môže vytvárať nové formy nerovnosti, napríklad prostredníctvom veľmi rýchleho hromadenia bohatstva v nových odvetviach ekonomickej činnosti. Ako príklad uvádza situáciu Číny, ktorej ročné tempo rastu podľa oficiálnych prekročilo 9 percent, čo bola úroveň v dovtedajšej histórii nevídaná, no zároveň to z Číny urobilo krajinu majetkových kontrastov.

Pár subjektívnych slov o knihe

Kým prvé tri časti mali predovšetkým ustáliť fakty a pochopiť dôvody pozorovaných zmien, v štvrtej časti sa autor venuje rôznym nástrojom, ktoré kompenzujú nerovnosť, no zároveň si vyžadujú aj určitý stupeň solidárnosti. Piketty napríklad načrtáva jasnejšie hranice „sociálneho štátu,“ ktorý by zodpovedal súčasným podmienkam, ďalej predkladá nový pohľad na progresívnu daň z príjmu alebo opisuje, ako by mala vyzerať progresívna daň z kapitálu vo svetle podmienok 21. storočia.

Hoci Pikettyho úprimnou snahou bolo napísať kompaktné a konzistentné dielo o povahe kapitálu a ekonomických otázkach 21. storočia, ktoré by bolo prístupne pre širokú čitateľskú verejnosť, určite sa mu to nepodarilo v celom rozsahu knihy. Samozrejme ide iba o môj subjektívny názor. Niektoré kapitoly skutočne tento jeho zámer napĺňajú, v niektorých som sa naopak strácal.

Samotný rozsah 752 strán (aj s poznámkovým aparátom), štatistické údaje a grafy evokujú nezainteresovanému čitateľovi učebnicový text ekonomickej fakulty, čo teda nie je práve najvhodnejší druh literatúry na voľnočasové čítanie. Som preto toho názoru, že knihu ani nie je nutné prečítať na jeden ťah, skôr sa k nej treba navracať, inšpirovať sa ňou, pretože je možné, že sa jedná o jednu z najzásadnejších kníh o rozhodujúcich ekonomických otázkach našich čias.

Recenzoval: Jozef Kuric