Cestujem sama

Podobne ako v prípade knihy Cestujem sama. Pre mňa neznámeho meno autora znamenalo, že musím opäť raz zabudnúť na všetky známe postavy z kníh Nesba či Bjordlindovcov (ak zoberieme len produkciu Ikaru), a ponoriť sa do nového prostredia, nových postáv, nových vzťahov a nového štýlu písania.

Ihneď ma však zaujala anotácia s nádychom hororu. Len si to predstavte: malé 6-ročné dievčatko, oblečené ako bábika, vystrojené do školy, ale… obesené na strome s ceduľkou Cestujem sama. Nech sa bude okolo toho diať čokoľvek, vrahovi sa originalita uprieť nedá.

Postupne spoznávame nový vyšetrovateľský tím. Samozrejme, má jasného, uznávaného a charizmatického vodcu, Holgera Muncha (podobnosť s Edvardom čisto náhodná?). Okolo jeho pracovného miesta sa točí zopár nejasností z minulosti. Našťastie dostane šancu opäť zostaviť svoj tím, a to sa deje trochu výnimočne.

Okrem kolegov z radov polície do neho povoláva aj bývalú kolegyňu Miu. Najskôr ju ale musí nájsť a presvedčiť. Mia sa totiž skrýva na opustenom ostrove, kde sa po katastrofách v jej rodine rozhodla ukončiť svoj život. O svojom osude vyzerá byť pevne rozhodnutá, ale predsa – keď jej Holger donesie zložku s novým prípadom, nedokáže odmietnuť.

Mia vlastne nie je policajtkou v pravom zmysle – má za sebou len pár semestrov štúdia a Holger ju stiahol do svojho tímu v podstate z ulice. Jej vyšetrovacie metódy sú tiež trochu zvláštne – na to, aby jej myseľ dobre fungovala a nachádzala odpovede na zamotané otázky, sa potrebuje ponoriť do akéhosi tranzu, ktorý jej najlepšie vyvolá dostatočná hladina alkoholu v krvi.

Ďalšou zaujímavou postavou v príbehu je mladý Gabriel, ktorý sa k policajnému tímu dostal tiež dosť zvláštne – ako šikovného hackera si ho vytipovali a rovno stiahli do svojich radov. Neviem, či to v reálnom svete môže takto fungovať, ale pre ozvláštnenie príbehu určite dobré.

Samotný štýl knihy sa veľmi nelíši od ďalších súčasných detektívok. Prelínajú sa pasáže vyšetrovania s konaním zloduchov, osviežením je pohľad 13-ročného chlapca či fungovanie náboženskej sekty. Knihu som zhltla asi za 2 dni, čo svedčí o tom, že napísaná bola určite nadpriemerne.

Trošku ma mrzí opäť preklad, pretože občas postavy rozprávajú inak, akoby to robili v skutočnom živote. Napríklad ak mladý 6-ročný chalan povie, že Luis Suarez zaznamenal hetrik, namiesto jednoduchšieho strelil hetrik. Našťastie, takýchto pasáží tam nebolo veľa, ale come on, prekladatelia, trošku reálneho života do vašich riadkov ;).

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/samuel-bjork-cestujem-sama/

Pod pseudonymom Samuel Bjørk sa ukrýva nórsky spisovateľ a hudobník Frod Sander Øiena, ktorý pod týmto pseudonymom vydal dielo Cestujem sama. Thriller bol nominovaný na Cenu nórskych kníhkupcov. Táto kniha vyvolala v Nórsku hotovú senzáciu a bola preložená do viac ako dvadsiatich siedmych jazykov. Photo is by Random House Books.

Vyšetrovatelia majú dočinenia s veľmi inteligentným a prefíkaným vrahom, ktorý je zakaždým krok pred nimi. Činy vyzerajú ako dlho plánované a precízne premyslené kroky – určite nie tápanie či zbrklé zabíjanie pre radosť. Daná, psychicky chorá osoba – pretože inak sa ani nedá pomenovať človek, ktorý zabije malé dievčatko, oblečie mu krásne a čisté šaty šité na mieru, na chrbát zavesí školskú aktovku, obesí ho a na krk mu zavesí ceduľku ‘Cestujem sama’ – koná uvážene a policajtom sa vysmieva. Dokonca sa nudí. Podľa modus operandi svoje ďalšie vraždy zamieňa, pridáva detaily a uberá jasnosti,len aby zmiatla, vyplýva z toho však nejasný odkaz, že zvráteným spôsobom chce byť chytená a zastavená.

“Preboha, vy ste oveľa hlúpejší, než som si myslel,” odpovedal chladne. “Veril som vám, ale s tým už teraz nič nenarobíme. Takže plán je takýto. Máte minútu na to, aby ste sa dohodli na jednom mene. Andrea alebo Karoline. Dievča, ktorého meno mi oznámite, dnes večer zomrie. To druhé dievča bude žiť a vráti sa domov v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Ak sa nedohodnete na žiadnom mene, zomrú obidve dievčatá. Mne je to jedno. Jedna bude žiť, druhá zomrie. Vy rozhodnete. Sú vám pravidlá jasné? Tik-tak.”

Samuel Bjørk a jeho skvelý thriller Cestujem sama. Obrázok je z vlastného archívu.

Príbeh je vystavaný kvalitne priam brilantne. Nie je morbídny, nasilu násilnícky či krvavo nechutný. Konštatujem však s miernym úsmevom na tvári , že som zajasala (zvláštne zvráteným spôsobom), keď po prvej vražde dievčatka, našli v lese ďalšie mŕtve dievčatko a takmer vzápätí zmizli ďalšie dve dievčatá – dokonca v jeden a ten istý deň boli unesené z vlastných domovov. Napätie sa na stránkach knihy dalo priam krájať a ja som hltala písmeno za písmenom. Autor nenechal svojho čitateľa unudene sedieť nad siahodlhými riadkami opisujúcimi vyšetrovacie praktiky (stala sa vražda a vyšetrovatelia musia zistiť kto ju vykonal), práve naopak. V deji sme boli v neustálom kolotoči udalostí, strachovali sme sa o každého jedného protagonistu – nakoľko autor ponúka nahliadnuť do “hlavy” takmer každému účinkujúcemu, prostredníctvom ktorého si čitateľ môže vytvárať sám konšpirácie a teórie odhaľujúce samotné jadro pravdy. Dokonca nám ponúka nahliadnuť do hlavy vraha. Pomôže to čitateľovi pochopiť počínanie dotyčného? Možno. Každopádne to, ale, spôsobí vierohodne – čitateľ je súčasťou toho všetkého diania, cíti, nedýcha s napätým tlkotom srdca očakáva vyvrcholenie. Tiež súdi a pomaly rozväzuje uzlíky motívu. A pomaly mu to dôjde – tak to preto to všetko, veď to je smutné, to by sa nemalo prihodiť žiadnemu človeku, navyše by takým ľuďom mala byť poskytnutá odborná pomoc, dohľad a pochopenie. Potom by sa možno podobné udalosti nestávali. Je ale možné dopredu odhadnúť a prekuknúť chorého človeka? ‘Kvalitný’ psychopat sa dokáže tváriť dôveryhodne a zdravo dlho, veľmi dlho – aj celý život.

Ďalšou dejovou líniou je nemenej zaujímavá situácia odohrávajúca sa kdesi na pozadí. Je dôležitá, postupne čoraz viac odhaľuje a chýbajúce dieliky zapadnú na správne miesto práve včas, aby čitateľ pochopil. Čo, však, mne nešlo do hlavy absolútne, boli pochody protagonistov – ako môže niekto niečo také o sebe vyhlasovať, nieto si to aj myslieť?!

“Ja som Boh,” zopakoval pastor. “A ty si môj syn.”

Lukas ostal sedieť s otvorenými ústami.

“Si môj syn, Lukas. Si nový Ježiš.”

Od prekvapenia Lukas skoro odpadol. Pastor bol Boh. Samozrejme, teraz to všetko dávalo zmysel. Preto to všetko. Keď sa rozprával v kancelárii s Bohom, rozprával sa vlastne sám so sebou. Pastor bol Boh a on, Lukas, bol Božím synom.

“Obstál si v skúške,” povedal pastor. “Svoj život si vložil do mojich rúk a ja dúfam, že mi budeš plne dôverovať. Mohol som ťa zabiť, ale neurobil som to, pretože máš pred sebou ešte veľmi dôležité úlohy, kým sa vrátime domov – do neba.”

Zrejme takéto vymývanie mozgov funguje aj v reálnom živote. Ako sú ľudia ochotní, kvôli vymysleným rečiam zaobaleným do viery v Boha a s prísľubom večného života po smrti, venovať celý svoj majetok organizácii hlásajúcej Božské vykúpenie svojimi pozemskými skutkami. Je to neuveriteľné. Ako sme ľudia ochotní žiť pre nejaké hodnoty, ktoré nám niekto nenútene nanúti a neuvedomujeme si, že najväčšia hodnota je ukrytá v nás samotných, našich srdciach a dušiach.

Autor v príbehu dôkladne vyobrazil dôležitosť našich najmenších ratolestí – detí. Dal si na tom skutočne záležať. Okrem postupne umierajúcich dievčat, nás čítanie privedie do životov dvoch malých chlapcov, uväznených v pazúroch neschopných, večne sa hádajúcich, rodičov. Pohľadom malého protagonistu si čitateľ začne uvedomovať, aký dosah majú hádky a neláska na dušu a samotný vývin dieťaťa. Ako rýchlo sú nútení stať sa dospelými a ako rýchlo potom môžu skončiť na nesprávnom chodníčku. Svojim spôsobom dnes veľmi veľa detí na celom svete ‘cestuje samo’. Prišli na svet, aby potešili svojich sploditeľov a namiesto toho sa im dostane nezáujem, nenávisť, zášť a hnev. A to nie je vôbec spravodlivé. Vyrastajú z nich potom noví vrahovia, kriminálnici a lúzri. Neškatuľkujem. Nie je to pravidlom, samozrejme. Je to len smutné.

Tobias Iversen bol ten malý, odvážny a veľmi statočný mládenec, ktorý čitateľovi vohnal slzy do očí. “Cítil hnev. Bol nahnevaný na všetkých dospelých, ktorí zdvihli ruku na svoje deti. Deti by mali byť slobodné. Mali by sa hrať, cítiť sa bezpečne, a nie stáť so sklonenou hlavou v kuchyni. Bolelo ho počúvať, aký je hlúpy. Bolelo, keď ho pevne držali za ruky. Bolelo ho nemôcť niečo odvrknúť, lebo si nebol istý, čo by potom urobili malému bratovi, ak by povedal niečo zlé.”

Viac výborných recenzií a detailov o severskej literatúre nájdete na severskekrimi.sk

Neváhajte siahnuť po tomto titule – je výborný! Žiadne rozvláčne naťahovanie deja. Dej vás prvými stranami vcucne priamo do dejiska a záver vás šikovne prekvapí, že už je koniec – všetko skončilo ako malo, bez zbytočných slov.

Zrazu sa jedny dvere prudko rozleteli a von vybehla postava. Dievča v sivej sukni. Jeho srdce začalo biť silnejšie. Bola to Ráchel. Bežala tak rýchlo, ako vládala, k plotu, na miesto, kde spolu včera hovorili. Utekala, zakopávala o sukňu, spadla a opäť sa postavila. Nadvihla si sukňu, aby sa jej bežalo ľahšie, ale už nevládala utekať tak rýchlo. Náhlivo za ňou z rovnakých dverí vybehli štyria muži, nie, bolo ich päť. Tobias cítil, ako mu srdce v hrudi prudko bije, až takmer neudržal ďalekohľad pokojne pred očami. Ráchel sa otočila, obzrela sa za seba a znova spadla. Muži sa rýchlo približovali, už boli celkom blízko. Ráchel dorazila k plotu a začala liezť. Lenže nebolo to také jednoduché, ako sa zdalo. Medzery v plote boli príliš malé a ťažká sukňa sa zmenila na závažie, ktoré ju ťahalo k zemi. Muži sa blížili bleskovou rýchlosťou, a vtom ju jeden z nich, čo stál tesne za ňou, zdrapol za nohu a stiahol k sebe. Kopala a kričala z plných pľúc, no muži ju odnášali späť do domu. Vzápätí sa v okolí rozhostilo hrobové ticho.

Recenzovala: Martina Javorková

https://www.mojeknihy.com/books/samuel-bjork-cestujem-sama/

Príbeh začína nájdením obeseného dievčatka, ktoré vyzerá ako bábika a drží nápis Cestujem sama. Prípadu sa okamžite začne venovať špeciálna jednotka oddelenia vrážd pod vedením Holgera Muncha. Ten povolá svoj starý tím, vrátane bývalej kolegyni Mie, ktorá ma sama psychické problémy, ale na druhej strane je neuveriteľne inteligentná a jej pomoc, najmä v tomto prípade, je neoceniteľná. Práve ona je tou, ktorá odhalí, že dievčat bude viac.

Kniha je rozdelená na sedem častí a každá z nich obsahuje veľmi krátke kapitoly, ktoré sú takisto dôvodom, prečo knihu prečítate tak rýchlo. Veď to poznáte, už len jedna kapitola a idem spať... Avšak keď každá kapitola prinesie nové postavy, nových podozrivých a nové zvraty, je nemožné knihu odložiť, až kým sa nedozviete, ako to celé skončí. Na začiatku som sa trochu obávala, že ma to  nebude baviť až tak, ako som dúfala, ale to sa veľmi rýchlo zmenilo. Ako som už spomínala vyššie, dávno ma žiadna kniha nechytila tak, ako Cestujem sama.

Autor musel mať celý príbeh neuveriteľne premyslený. Bolo tam množstvo postáv, ktoré zdanlivo nijako nesúviseli s prípadom, ale na konci to všetko do seba zapadlo. Práve severské kriminálky sa vyznačujú touto komplikovanosťou a dokonale prepletenou zápletkou. Niektorým sa to podarí viac, niektorým menej, ale Samuel Bjørk určite patrí do prvej skupiny. Každá postava mala v príbehu svoje miesto a aj keď je na začiatku veľmi ťažké sa v tom množstve ľudí vyznať, uvidíte, že žiadna z nich sa v knihe neobjavila zbytočne.

Ďalšou typickou črtou kníh práve od severských autorov je určitý sklon venovať sa tým najbrutálnejším témam. Téma sériového vraha sem určite patrí. Neviem, ako to napísať, aby som nevyznela zle, ale sérioví vrahovia ma vždy nejakým spôsobom fascinovali. Sledujem množstvo kriminálnych seriálov (momentálne Kosti) a práve časti, v ktorých vystupuje nejaký sériový vrah sú tie najnapínavejšie a zároveň najdesivejšie. Obzvlášť tým, že títo "ľudia" pôsobia úplne normálnym až príťažlivým dojmom a ich zvrátenosť sa navonok prejaví až keď ich chytia. A väčšinou sú to ľudia, ktorých by ste ani zďaleka netipovali.

Aby som to skrátila, Cestujem sama sa mi veľmi páčila (aj keď je trochu divné použiť slovo páčila...) a rozhodne ju odporúčam. Je to skutočne napínavá, mrazivá a dokonale premyslená kniha, ktorá určite stojí za prečítanie. Ak ešte nemáte skúsenosť so severskými autormi, ktoré sú známe svojou drsnosťou a brutalitou, určite je táto kniha tá správna voľba.

Recenzovala: Alena Kováčová
http://elliesbookverse.blogspot.sk/2015/10/cestujem-sama-recenzia.html