Ničoho sa neboj

Ide už o 7. pokračovanie série, ale ja ako neznaboh amerických krimi bestsellerov som na Lisu Gardnerovú naďabila až teraz. Ale sľubujem, že si doplním aj ďalšie diely. Lebo toto bola presne moja šálka kávy.

Dej v knihe je rozprávaný z perspektívy dvoch hlavných postáv. Detektívka D. D. Warrenová je policajtka-kariéristka-feministka, ktorú pri vyšetrovaní zločinu nezastaví nič. Ani potrhané šľachy na ruke, kvôli ktorým sa nemôže ani osprchovať, ani manžel-spolupolicajt, ktorý hrá viac-menej úlohu sparring partnera a v knihe si ho ľahko pomýlime s niektorým z jej ďalších kolegov.

Doktorka Adeline Glenová je psychologička, špecialistka na bolesť. Čo je tak trochu vtipné, keďže kvôli genetickej poruche žiadnu bolesť necíti. How cool is that, poviete si, ale ono je to v podstate dosť veľký prúser, keďže bolesť nás má chrániť od nebezpečenstva. Rovnako ako strach.

Bolesť je veľmi užitočná. Varuje vás pred nebezpečenstvom, učí vás zbytočne neriskovať a znášať dôsledky svojich činov.

To ale nie je na nej najzaujímavejšie. Jej otec bol totiž hanibalolecterovský sériový vrah. A hoci zomrel, keď bola ešte maličká, zopár spomienok jej na neho predsa ostalo. Tie ďalšie jej rada pripomína sestra Shana, ktorá neostala nič dlžná odkazu svojho otca a brutálne vraždila už ako 14-ročná. Skrátka, rodinka na pohľadanie. Teraz je zavretá na doživotie a jedinou jej zábavkou je každomesačná návšteva svojej sestry Adeline.

„Čo sa ti vybaví,“ opýtala som sa jej teraz, „keď si spomenieš na ocka?“
„Láska.“
„Čo počuješ?“
„Výkriky.“
„Akú vôňu cítiš?“
„Pach krvi.“
„Čo cítiš?“
„Bolesť.“
„A to je láska?“
„Áno!“

Tieto tri postavy riešia (každá svojím spôsobom) najnovší prípad tzv. vraha s ružou. Ten sa hrajká tak, že svoje obete zabije a potom ich stiahne z kože. Aby sa nepovedalo, že je taký násilník, pri posteli im nechá fľašu šampanského a červenú ružu. Jeho rukopis pripomína štýl Harryho Daya, otca Adeline a Shany. Lenže ten je už tridsať rokov po smrti.

Polícia teda právom upodozrieva nielen Adeline, ale aj Shanu, hoci je zatvorená na doživotie v nápravnovýchovnom ústave. A ako to v dobrej detektívke býva, podozrivou sa stane postupne takmer každá postava.

Mala som pocit, že so sestrou už roky tancujeme akýsi tanec. Krok dopredu, krok dozadu, bok po boku. Teraz sa hudba menila. Zrýchľovala sa, stávalo sa z nej dunivé crescendo, na ktorého konci z nás zostane stáť iba jedna.

Ničoho sa neboj je nadpriemerná detektívka. Výnimočnou ju robí hlavne prepracovaná psychológia – jednak zaujímavé informácie o zvládaní bolesti, ktorými doktorka Adeline kŕmi vyšetrovateľku D. D., ale hlavne dôraz na psychiku sériových vrahov a to, ako silné zážitky z detstva ovplyvňujú celý život človeka.

Zároveň však musím objektívne dodať, že bolo v knihe pomerne veľa násilia a krvi, čo môže pôsobiť na mnohých čitateľov až nechutne. Odporúčam ju preto hlavne tým, ktorí ocenia spomínané psychologické špecialitky a kvôli nim dokážu vydržať aj nechutné krvavé scény.

Recenzoval: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/lisa-gardnerova-nicoho-sa-neboj/

Hoci vám nedokážem podať skúsený názor milovníka žánru, ani knihu porovnať s ďalšími, pokúsim sa vám ju čo najlepšie priblížiť a podelím sa s vami o svoje dojmy z čítania.

V Bostone niekto zavraždí ženu, po smrti ju zohaví a ako odkaz po sebe zanechá fľašu, putá a ružu. Keď sa detektívka D. D. Warrenová po zotmení vráti na miesto činu, stretne sa s vrahom. Okrem zapraskania podlahy a tichej uspávanky si neskôr na nič z tej noci nespomína. Vystrelila však zo služobnej zbrane a pri páde zo schodov si vážne poranila ľavú ruku.

Zoznamuje sa s psychiatričkou Adeline Glenovou, ktorá je odborníčkou na bolesť - až na to, že ju pre svoju genetickú dispozíciu sama vôbec necíti. Navyše je dcérou mŕtveho sériového vraha Harryho Daya a sestrou smutne preslávenej vrahyne Shany Dayovej, odsúdenej na doživotie.

Vrah čoskoro udrie znova a spojenie s vraždami Harryho Daya je neprehliadnuteľné. D. D. sa síce ešte nevrátila do práce a nevládze vziať na ruky vlastné dieťa, no je rozhodnutá vraha s ružou dostať...

Dej knihy sa začína priamo na mieste činu, na zdĺhavý úvod nezostáva čas. Namiesto toho čitateľa zasiahne pochmúrna, trochu desivá atmosféra, kopa otázok a niekoľko nechutných detailov. Žiaden zo zmienených aspektov nezmizne ani v ďalších častiach knihy.

Lisa Gardnerová je skúsená autorka, ktorá dokáže písať jednoducho, čitateľne a nenudí.  Na vyrozprávanie tohto príbehu si zvolila dva pohľady. V tretej osobe sa zameriava na detektívku D. D. a jej snahu vyrovnať sa so všetkým, čo sa na ňu zosypalo, a zároveň nám pomocou prvej osoby dáva možnosť nahliadnuť do hlavy Adeline Glenovej. Na vystupňovanie zvedavosti a dotvorenie atmosféry slúžia krátke úryvky spojené so samotným vrahom.

Práve postavy boli podľa mňa obrovským kladom knihy. Páčilo sa mi, že boli veľmi prepracované. Všetci mali svoje nedokonalosti a v mnohých prípadoch mali od normálnosti ďaleko, no dokázali sa mi dostať pod kožu a ich osudy ma zaujímali. 

Fascinovala ma Adeline so svojou zvláštnou poruchou a detstvom, ktoré ju navždy poznačilo. Ešte o čosi viac ma fascinovala jej sestra Shana, manipulatívna, unudená a deprimovaná psychopatka, pri ktorej nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Dokázala príbeh poriadne osviežiť a zamotať. Sympatickú detektívku D. D. som si však obľúbila úplne prvú a celý čas som jej držala palce.

Dobre vykreslené charaktery nie sú jediným pozitívom knihy. Ako som už spomínala, Lisa rozhodne vie, čo robí. Zápletka pozostáva z viacerých línií a je veľmi dobre premyslená. Okrem pokojných pasáží plných domnienok a otáznikov zakomponovala autorka do príbehu tiež akčné scény a, samozrejme, všetko vystupňovala vo veľkom finále.

Aj keď sa kniha čítala rýchlo, bola som nadšená postavami a zvedavá na rozuzlenie, priznám sa, že ma inak nechala emocionálne chladnou. Rozhodne som si od napätia netrhala vlasy a od samotného záveru som čakala čosi... iné. Nehovoriac o tom, že som mala chvíľu problém naladiť sa na tú správnu vlnu, a hoci sa autorka - našťastie pre mňa - v nechutných podrobnostiach zbytočne nerýpala, spočiatku mi boli trochu nepríjemné.

Môj výsledný dojem teda nie je natoľko nadšený, aby som pri hodnotení použila štyri hviezdičky, no kniha má rozhodne mnoho silných stránok a bolo to zaujímavé čítanie. Udeľujem jej teda 3,5* a verím, že sa nájdu ľudia, ktorým sa bude páčiť viac než mne.

Recenzoval: Neliss
http://the-bookland.blogspot.sk/2014/12/lisa-gardner-nicoho-sa-neboj.html

Ničoho sa neboj je skôr psychologicky orientované dielo. Dôraz sa dáva aj na akciu, no priorita je vnútorný svet postáv (Rovnako ako v Milujem ťa viac.) a ich myšlienkové pochody. Samozrejme, všetko je podávané zahmlene, všetky postavy sú nanajvýš podozrivé, takže až postupom času si čitateľ vytvorí vlastné tipy na to, kto môže byť vrah. Do príbehu vchádzajú ďalšie a ďalšie postavy a to trošíčku mätie, no na druhej strane, tento maličký príval nových charakterov zvýšil napätie.

Teraz prejdem k tomu, čo sa mi páčilo menej. Viem, že táto kniha je detektívka, no autorka by mohla utlmiť príval nechutných detailov. Bolo toho už veľa. Preto by toto dielo nemali čítať slabé povahy. Prečítala som už nespočetne veľa kníh z tohto žánru, takže asi nechápete, prečo mi to robilo problémy. Problém bol, podľa mňa, v tom, že také detaily nikoho nezaujímajú. Vrah svojim obetiam robil odporné veci a spisovateľka to až veľmi do detailov opisovala. Niekedy sa mi až prevracal žalúdok. Netvrdím, že kniha sa zle čítala, no keby sa vynechali niektoré opisy, čítala by sa ešte lepšie.

Druhé negatívum som videla v tom, že mi v celom príbehu niečo chýbalo. Taký moment prekvapenia. Zistila som, kto je vrah veľmi skoro, takže som iba čakala na to, prečo to robil. Síce mi to vyrazilo dych, no v závere som potrebovala niečo nečakané - niečo také ako v Milujem ťa viac. Myslela som si, že keď to napísala tá istá osoba, bude sa držať svojej nezvyčajnej schémy, ktorú som chválila v inej recenzii. Nestalo sa tak a ja som bola prekvapená, že som skoro všetko postupom času zistila.

Ak si chcete prečítať nejakú knihu od Lisy Gardnerovej, radím vám, aby ste začali práve týmto dielom, pretože je, z môjho pohľadu, trochu slabšie. Ja som mala vysoké nároky preto, lebo som čítala najprv jej lepší príbeh, takže keby som začala touto knihou, odzrkadlilo by sa to (v dobrom) aj na hodnotení. Ak sa radi bojíte, tak Ničoho sa neboj by som vám vrelo odporučila. Zimomriavky budete pociťovať na každej jednej stránke. Kniha je ponurá, temná, tajomná a plná prekvapení (no ak ste recenzent, prekvapenia rýchlo odhalíte, pretože počítate s každou situáciou). No jedno pochváliť predsa len musím: Príbeh je napísaný veľmi zaujímavo, takže aj s tými chybami ho hodnotím ako nadpriemerný.

Recenzoval: Natalie Nathaly
http://nathalys-reading.blogspot.sk/2014/12/lisa-gardnerova-nicoho-sa-neboj.html

Ako to už zvyčajne v takýchto  príbehoch chodí, tak  zlo skončí potrestané a páchatelia vo väzení, alebo v márnici. Zaujímavá je najmä prepracovaná psychológia postáv, ich motivácia a vnútorný svet. Lisa začínala publikovať v dvadsiatke ako v autorka romantických príbehov, ale dnes je známa najmä svojimi thrillermi-bestsellermi, ktoré vyšli v náklade vyše 22 miliónov kníh v tridsiatich krajinách sveta.

            Román „Ničoho sa neboj“ je už tretí thriller v poradí,  z prekladov, vychádzajúcich na Slovensku. V minulosti to boli romány Chyť ma (Ikar 2013) a Milujem ťa viac (Ikar 2014). Je to ďalšia časť série , ktorej hlavnou postavou je bostonská detektívka D.D. Warenová.

            Príbeh začína popisom miesta činu , nájomného bytu, kde vrah zabil mladú ženu. Mŕtvola bola stečená z krvi , ležala horeznačky na posteli a od krku nadol bola stiahnutá z kože. Aj na všetko zvyknutí kriminalisti mali z toho výjavu žalúdok na vode. Ako čerešnička na torte pôsobili na nočnom stolíku vrahove rekvizity: putá zo sexšopu, podšité kožušinou a fľaša šampanského. Na zakrvavenom bruchu obete ešte ležala červená ruža.

Prípad dostala na starosť veliaca detektívka D.D.Warenová s kolegom Philom a svojim vyšetrovacím tímom. Ako nevydarenú schôdzku milencov, sa pokúsil Phil charakterizovať situáciu, no D.D. s týmto náhľadom nesúhlasila. Podľa nej boli rekvizity na mieste, ale vôbec neboli použité. Miesto činu bolo, akoby naaranžované, príliš strojené. Tušila, že to vyzerá, ako práca sériového vraha a je treba prehľadať databázy, či tam nenájdu ďalšie indície. Hoci večer D.D. poslala celý tím domov, aby si oddýchli pred nasledujúcim pracovným dňom, ako správny lovec poslúchla svoj inštinkt a ona sama zostala v ponurom dome páchnucom krvou a potme premýšľala nad vrahovým postupom pri čine a jeho motiváciou. Zrazu začula tiché zvuky a melódiu detskej uspávanky. Keď zbadala tmavú postavu, čo na ňu zaútočila, bolo neskoro. D.D. stála na vrchole schodiska a útočník ju zhodil zo schodov.

            Pri páde si bolestivo poranila ľavú ruku v ramene, šľachy jej vytrhli časť kosti a lekári jej naordinovali rehabilitačné cvičenia, lebo hrozí strata hybnosti a invalidita.  Bolesť je však tak príšerná, že ju nemôže vydržať a ešte horší je pocit bezmocnosti, ktorý ju donúti vyhľadať pomoc odborníka. Psychiatrička Adeline Glenová vie o bolesti skoro všetko, hoci sama má tú nevýhodu, že žiadnu necíti. Zhodou okolností je tiež dcérou neslávne známeho sériového vraha Harryho Daya, ktorého temné sklony ju geneticky poznačili iba zľahka. Iný prípad je ale Adelinina  sestra Shana Dayová, ktorá bola už v štrnástich rokoch odsúdená na doživotie a má na svedomí viacero ľudí. Shana v detstve strávila so svojím  otcom oveľa viac času, ako Adeline a ocko sa jej venoval po svojom. Svoje životné krédo: „krv je láska“ jej pravidelne vrezával do kože na chrbte, kým ho neprebrala aj Shana za svoje.

            Archívy detektívke napovedajú, že vrah s ružou použil  techniku vraždy a rekvizity, ako mal svojho času zaužívané Harry Day. On je však bezpečne mŕtvy, spáchal sebevraždu tesne pred dolapením, jeho žena už tiež nežije. Je teda isté, že niekto napodobňuje Harryho štýl, dokonca  pozná detaily, ktoré polícia nikdy nezverejnila, tak do okruhu podozrivých spadá najmä Harryho zostávajúca rodina: Adeline alebo Shana.

Vrah po čase udrie znova a spojenie na Harryho Daya je neprehliadnuteľné. Hoci sa D.D. ešte nevrátila do práce a nedokáže sa sama ani obliecť, či osprchovať je rozhodnutá vraha za každú cenu dostať.

Výnimočným je tento thriller hlavne svojou prepracovanou psychológiou postáv, zaujímavými informáciami o technikách zvládaní bolesti a zobrazenie psychiky sériových vrahov, ako traumy z detstva môžu negatívne ovplyvniť celý život.

Recenzoval: Iceman
http://iceman-id4.blogspot.sk/2015/01/lisa-gardnerova-nicoho-sa-neboj.html

V knihe „Ničoho sa neboj“ sa opäť stretávame s dobre známou policajnou detektívkou D. D. Warrenovou. V meste sa objaví nový protivník – masový vrah, ktorý svoje obete nielen zabije, ale po smrti im sťahuje prúžky kože. Pri obetiach necháva fľašu šampanského, putá a ružu. Detektívka Warrenová ostane sama na mieste prvej vraždy, začuje za sebou hlasy a následne si pamätá len to, že padá zo schodov. Pri páde si bolestivo natrhne väzy na ľavom boku a následne nedokáže takmer hýbať polovicou svojho tela. Jej podvedomie blokuje spomienky na ten pád, ale postupne vypláva na povrch, že to nebola nehoda, niekto ju z tých schodov zhodil.

V rámci rehabilitácie začne chodiť k psychiatričke Adeline Glenovej, ktorá trpí vzácnou mutáciou, ktorá spôsobuje, že vôbec necíti bolesť. Jej osud je rovnako nezvyčajný ako jej stav. Jej otec bol sériový vrah Harry Day, ktorý zabíjal prostitútky, sťahoval im prúžky kože a uchovával ich v zaváraninových fľašiach. Harry spáchal samovraždu, keď si po neho prišla polícia (Adeline mala vtedy len rok). Jej matka zomrela o pár mesiacov neskôr. Ju a jej staršiu sestru Shanu dali do pestúnskej starostlivosti. Shana bola otcovou posadnutosťou krvou poznačená viac, už v štrnástich rokoch zabila chlapca a tak sa dostala do nápravného zariadenia, kde je dodnes.

Detektívka Warrenová a jej psychiatrička Adeline sú prepojené aj inak ako len rehabilitáciou. D. D. zistí, že podobne ako súčasný vrah (tzv. „vrah s ružou“) zabíjal aj Adelinin otec – Harry Day. Tým sa začína ich spolupráca, pri ktorej sa snažia dolapiť vraha. Je možné, že Adelinina sestra Shana nejako komunikuje z nápravného zariadenia s vrahom? Alebo sa potvrdí pravidlo, že krv nie je voda a vrahom je samotná Adeline? Alebo je všetko inak?

Postavy v knihe sú veľmi zaujímavé. Detektívka Warrenová je posadnutá svojou prácou  a svoje zranenie považuje za prekliatie, ktoré jej bráni nielen v chytaní zločincov, ale aj v starostlivosti o svojho malého syna. Postava Adeline je zaujímavá práve kvôli svojej zvláštnej mutácii, že necíti bolesť. Predtým som nerozmýšľala nad tým, aké ťažké by bolo žiť bez pocitu bolesti, práve naopak. Väčšina ľudí by určite uvítala život bez bolesti… Ale ak by sme nepociťovali bolesť, odkiaľ by sme vedeli napr. že sa nemáme chytiť horúceho hrnca, chytiť ostrú hranu noža, skočiť z veľkej výšky, strčiť ruku do vriacej vody atď. Bolesť nás v živote varuje pred nebezpečenstvom.

V knihe nie sú rušivo dlhé opisné časti. Celkovo sa titul číta ľahko, ja by som to prirovnala k sledovaniu dobrého detektívneho filmu, pričom sa Vám celý príbeh odvíja priamo pred očami.

Autorka má pútavý štýl písania, ktorý čitateľa nenudí. V knihe sa striedajú pasáže písané v 1. osobe j. č. (Adeline) a v 3. osobe j. č. (detektívka Warrenová a jej tím). Jediné, čo mi v knihe prekážalo bolo, že tam bolo priveľa náhod typu: Adeline mala v rodine dvoch masových vrahov – otca a sestru, k tomu má aj vzácnu genetickú mutáciu – necíti bolesť, k tomu niekto po tridsiatich rokoch začne zabíjať ako jej dávno mŕtvy otec a k tomu sa k nej ešte dostane na terapiu detektívka Warrenová (pre mňa je to príliš veľa zhôd okolností, dej mi preto pripadá málo pravdepodobný).

~
Miesto činu upútalo D. D. svojimi výraznými kontrastmi už pri príchode. Obeť, mladá žena, rozvalená horeznačky na posteli, hľadela do stropu už nič nevidiacimi modrými očami. Črty jej peknej tváre, spočívajúcej na vankúši v záplave dlhých hnedých vlasov, pôsobili takmer pokojne.
Až na to, že o krku nadol…
Od krku nadol mala stiahnutú kožu, skrúcajúcu sa v tenkých stužkách. D. D. už o takých prípadoch počula. Dnes o jedenástej dopoludnia to uvidela na vlastné oči. Mladú ženu, stiahnutú z kože vo vlastnej posteli. S fľašou šampanského na nočnom stolíku a s červenou ružou položenou na zakrvavenom bruchu.
Vedľa fľaše so šampanským našiel Phil putá. Išlo o typ, ktorý sa dá kúpiť v sexšopoch pre náročných zákazníkov, kvôli pohodliu podšitý kožušinou. Pripútaná v putách, šumivé víno, červená ruža…
~
Počula som, ako matka vraví: „Harry, dieťa nie. Prosím.“ Potom som sa znovu ponorila do tmy.
Bolesť nie je to, čo vidíte, a ani to, čo cítite. Bolesť je to, čo môžete iba počuť, ukrytí celkom sami v tme.
~
„Čo sa ti vybaví,“ opýtala som sa jej teraz, „keď si spomenieš na ocka?“
„Láska.“
„Čo počuješ?“
„Výkriky.“
„Akú vôňu cítiš?“
„Pach krvi.“
„Čo cítiš?“
„Bolesť.“
„A to je láska?“
„Áno!“
„Takže keď sme boli deti a ty si ma rezala, chcela si mi len dať najavo, ako veľmi ma ľúbiš?“
„Chcela som, aby si pocítila, ako veľmi ťa ľúbim.“
„A tak si porezala svoju malú sestričku.“
„A keby si mala nôž teraz?“
„Krv je láska,“ zanôtila. „Ja viem, že to chápeš, Adeline. Viem, že hlboko v srdci to chápeš.“

Tento titul patrí jednoznačne k tým lepším detektívkam (pozitívom je, že som už na prvých 50 stranách nevedela, kto je vrah). Je určený pre dospelých čitateľov, ktorí si radi prečítajú dobrý detektívny príbeh (a hlavne čitateľom, ktorým sa páčili predošlé knihy autorky).

Recenzoval: Sherylin Lee
http://sherylinlee.sk/lisa-gardnerova-nicoho-sa-neboj/

Taktiež (podobne ako Nesbov Harry Hole) na seba jednotlivé diely nenadväzujú, takže je úplne jedno čím začnete (ale vzhľadom k tomu, že u nás je vydaná tuším len dvojka, päťka a sedmička...) a to, že je to vlastne posledný diel sedemdielnej série som nepociťovala. Nechýbalo mi z minulých dielov nič. Pokiaľ vás kniha zaujala, kľudne sa do nej pustite aj bez čítania minulých častí.

Adeline ma nezaujala ani veľmi svojou osobnosťou ako skôr jej schopnosťou necítiť bolesť. Ono tam bolo vlastne napísané, že to nie je bohviečo, predsa len by ste kvôli tomu nevedeli, že nejaké tie zdravotné ťažkosti máte, kým nebude neskoro. Ale niekedy by som to kľudne brala, pretože by som nemusela zažívať migrény, bolesti žalúdka a podobne. 

Detektívka Warrenová bola typom človeka, ktorého celý svet sa točí okolo práce a keď ju z nejakého dôvodu nemôže vykonávať, tak si konečne oddýchne a pekne pospí. Ako ja. tak hľadá spôsoby, ako ignorovať nariadenia a venovať sa jej aj tak. Niekedy to bolo otravné, ale na druhej strane práve nevzdávanie sa a prekonávanie prekážok z nej spravilo tak dobrého detektíva. 

Táto kniha je... ehm, inak. V tejto knihe nájdete veľa zaujímavého vyšetrovania, brutálnych vrážd a vraha s desivým, brutálnym, ale zaujímavým a originálnym spôsobom vraždenia. Rozhodne to nie je kniha pre slabé povahy, autorka opismi nešetrila a poriadne si vychutnala opisovanie vrážd, teda vlastne mŕtvol a celého miesta činu. Naozaj nepreháňam. Čitateľ potrebuje silný žalúdok, aby zvládal čítať o tom, ako má obeť stiahnutú kožu z tela, po presných pásikoch.... Povedzme, že na tom mieste činu by ste naozaj nechceli byť. Pokiaľ nie ste totálny psychopat. A to nie som ani ja.

Čiže kniha mala byť dobrá. Dosť dobrá. A asi bola. Ale nie pre mňa. Nejde o to, že by som to nevedela oceniť, ale túto knihu som mala rozčítanú mesiac. Mesiac! Nevedela som sa do toho začítať, dokopať sa k tomu. Vždy som si našla radšej inú knihu, ktorej sa budem venovať. Vôbec som na knihu nemala chuť a nebyť toho, že je to recenzák, tak by som to vzdala už pred mesiacom. A možno sa k tomu vrátila inokedy. Alebo nie. Takto som si ju totiž absolútne neužila. 

Táto kniha je jedným z naozaj výnimočných prípadov, kedy si naozaj netrúfam knihu ohviezdičkovať. Teda ohodnotiť TARDIS. Pretože z objektívneho hľadiska tá kniha bola dosť dobrá. Zo subjektívneho... no, veď viete. 

Recenzoval: Maťa Wolf
http://books-mylife.blogspot.sk/2015/02/nicoho-sa-neboj-lisa-gardnerova.html