Posledný bohém (Karol Duchoň)

V poslednom čase akosi prichádzam na chuť životopisom. Možno je to tým, že vychádza veľa zaujímavých kníh z tohto žánru. "Posledný bohém", kniha spomienok na slovenského Toma Jonesa - Karola Duchoňa ma doslova nadchla. Je napísaná veľmi pútavo a skvelým štýlom. Stránky sa doslova obracajú samé. Rozprávanie jednotlivých rodinných príslušníkov, priateľov a kolegov je tak zaujímavé a krásne spracované, že bola skutočne radosť ho čítať. Po obsahovej stránke sa tam, samozrejme, často vyskytovali pasáže, ktoré boli smutné a čitateľ si pri nich kladie otázku, či takýto hudobný génius naozaj nemal okolo seba ľudí, ktorí by ho nasmerovali na správnu cestu a predišli takému smutnému (a hlavne priskorému) koncu alebo ich mal, lenže on sám im/si stál v ceste. Predstava, koľko toho ešte mohol ponúknuť slovenskej kultúre, keby bol žil dlhšie, je ubíjajúca. No na druhej strane je úžasné, akú rozsiahlu a najmä kvalitnú tvorbu po sebe napriek svojmu skorému odchodu zanechal. Po jeho piesňach siahajú umelci aj v súčasnosti, len si spomeňme na úspech piesne "V dolinách" v podaní Desmodu, no Karol Duchoň je len jeden a jeho podanie a zamatový hlas boli neopakovateľné. Rodinné pomery poznamenané otcovým alkoholizmom, ktoré vyústili do rozchodu rodičov, aj jeho vlastná záľuba v alkohole, žiarlivosť, celkovo nestriedmy životný štýl vedúci k nadváhe boli jeho démonmi. No bol tiež známy svojou večne dobrou náladou, chuťou zabávať sa a prajnosťou - tradujú sa nielen historky o tom, ako neraz zaplatil rundu celému podniku (vrátane úplne cudzích ľudí), ale jeho manželka a dcéra spomínajú napr. na to, ako im po ňom nezostali žiadne platne, lebo všetky jednoducho rozdal. Aj taký bol Karol Duchoň a je skvelé, že táto kniha vyšla a môžeme sa o ňom dozvedieť viac, keďže on tu už nie je, aby nám to mohol povedať a ukázať sám.