Pôvod

Dokážem milovať Boha preto, že mi dáva slobodu ho poprieť.

Tento známy výrok Rabíndranátha Thákura mi napadol niekedy počas čítania a asi neexistuje lepší citát, ktorým by som mohla uviesť jednu z najočakávanejších knižných noviniek roka.

Dan Brown je zlatá baňa pre kníhkupcov, skúsenejší starší brat pre konšpirátorov a nedosiahnuteľný vzor pre autorov turistických sprievodcov. Nikto nevie písať o umení tak, že to trhá rebríčky predaja kníh po celom svete, snáď len ten, kto tomu vie dodať tú správnu emóciu. A čo (okrem dohodovania sa o tom, či je lepší Messi alebo Ronaldo) dokáže vyburcovať tie najsilnejšie emócie?

No predsa náboženstvo, viera a cirkev.

Stvoril ma Boh, dozvedel sa ako dieťa, a jedného dňa budem naveky žiť v Božom kráľovstve. Kirsch vyhlásil pravý opak: Som náhodnou udalosťou vesmíru a onedlho budem mŕtvy.

To sú karty, s ktorými hral Dan Brown doteraz svoje partie. Štyri časti série trilerov s prof. Robertom Langdonom mu priniesli slávu autora bestsellerov, obrovskú základňu fanúšikov aj námety na ďalších 1359 kníh. Štyri časti série mu zároveň stačili na to, aby si uvedomil, že je načase prestať vykrádať samého seba a že ak nezmení recept, na toto menučko mu už nikto nebude chodiť.

Preto do svojej najnovšej knihy pridal poslednú ingredienciu, ktorá v tomto svete vyvoláva obrovské vášne.

Technológie.

Neveríte?

Len si spomeňte, čo vidíte prvé po zobudení a posledné pred spaním. Ak to nie je obrazovka vášho smartfónu, ste výnimka potvrdzujúca pravidlo. Nejde ale len o našu závislosť od mobilov, ktorú všetci vehementne popierame statusmi na Facebooku. Nejde len o tablety, s ktorými sa hrajú už batoľatá, nejde len o hracie konzoly, počítače a ďalšiu osobnú IT techniku. Existuje oveľa viac technológií, na ktoré sa spoliehame vo vede či zdravotníctve, lebo majú obrovský vplyv na kvalitu nášho života.

Barcelona – pohľad z Parc Guell

Pri Brownovi sme si zvykli na prepojenie náboženstva, vedy a umenia. Po Paríži, Washingtone, Ríme či Florencii sa tentoraz vybral do ďalších miest bohatých na umenie: Bilbao je sídlom nezvyčajného múzea moderného umenia (aj keď čo je pri modernom umení zvyčajné, všakáno), Barcelona je zase javiskom šialeného génia Gaudího.

Vo vašom svete klasického umenia sa dielo cení podľa toho, ako zručne ho umelec stvárni – to znamená, ako šikovne narába so štetcom na plátne alebo s dlátom v kameni. V modernom umení však pri majstrovskom diele ide skôr o nápad než o stvárnenie. Každý by mohol napríklad bez problémov zložiť štyridsaťpäťminútovú symfóniu, ktorá sa skladá iba z jedného akordu a z ticha, ale ten nápad mal až Yves Klein.

Guggenheimovo múzeum moderného umenia v Bilbau si pre celosvetovú prezentáciu svojho nového objavu vyberie futuristický miliardár Edmond Kirsch. Výrazná postava, v knihe dominujúca nad Langdonom, je akoby mixom toho najepšieho z Elona Muska, Steva Jobsa a Stephena Hawkinga (aj keď v knihe mu Musk len posiela autá ako bonboniéry).

Obsah Kirschovej prezentácie je taký kontroverzný, že má potenciál ovplyvniť nielen veriacich všetkých náboženstiev vo svete, ale prakticky každého človeka. Kirsch je natoľko zdvorilý, že ju predtým ukáže trom velikánom duchovného sveta – katolíckemu biskupovi, židovskému rabínovi a islamskému učencovi. Kým sa títo traja dohodnú, ako s šokujúcimi informáciami naložia (a 2/3 z nich záhadne zahynú), Edmond nezaháľa a pozve ľudí z celého sveta, aby si prišli naživo pozrieť, čo si pre nich pripravil.

Edmond Kirsch nie je prvý ateista v dejinách, ktorý hlása, že ,Boh je mŕtvy“, a nebude ani posledný. To, čo pán Kirsch objavil, sa bude zaiste rozoberať zo všetkých strán. Od počiatku času sa ľudský intelekt vyvíja a nie je mojou úlohou tomu vývoju brániť. Z môjho pohľadu však ešte nikdy nedošlo k intelektuálnemu posunu, ktorý by nezahŕňal Boha.

Lenže večer sa vôbec nevydarí, a tu už nastupuje na scénu náš kamarát Robert Langdon. Ten už nie je mladé ucho, ktoré sa naháňa za každou senzáciou. Aj do Bilbaa ho, podobne ako stovky ďalších ľudí, priviedla len Kirschova prezentácia, na ktorú dostal špeciálne pozvanie od svojho výnimočne nadaného študenta.

Rozhodne ale neprišiel potvrdiť známy výrok, že žiak neprekoná svojho učiteľa. Hneď pri vstupe do múzea dostane špeciálne slúchadlá, pomocou ktorých prehliadku pripravili každému hosťovi na mieru. Jeho osobný sprievodca Winston, vyjadrujúci sa na nerozoznanie od skutočného človeka (niečo ako Siri z roku 2050) sa tak stane ďalšou z hlavných postáv v príbehu a jeho neprítomnosť v niektorých pasážach vám bude ľúto.

Akčné trio doplní Ambra Vidalová, riaditeľka múzea a Edmondova priateľka. Nie, nie je to tak, ako si myslíte, Ambra je naozaj LEN jeho kamarátka, tá už má totiž onakvejšieho partnera, samého španielskeho princa! Plánovaný sobáš s budúcim kráľom Juliánom pripomína zásnuby princa Harryho s Megan Markle, keby bol Harry miesto šnupania vodky nosom dedičom trónu a Megan miesto hrania Rachel v Suits riaditeľkou jednej z najznámejších galérií na svete.

„Že som toho už odhalila príliš? A to sme ešte len cca na 15 % z 528-stranovej knihy! Nebojte sa, v prípade, že vás moderné umenie až tak nezaujíma a chcete vedieť, ako to dopadne s Kirschovou prezentáciou, onedlho sa dostanete do mojej Barcelony.

Dan Brown ma podplatil, aby som o jeho knihe napísala dobrú recenziu, a preto v nej spomenul aj štadión FC Barcelona. (Skoro) všetko ostatné sa už ale bude týkať Gaudího, veľkého Kirschovho inšpirátora. Hlavnú rolu bude hrať Sagrada Familia, no mrkneme sa aj do slávnej Casa Milá na ulici Passeig de Gràcia.

5 minút od nej sme bývali počas nášho septembrového výletu do Barcelony a práve Casa Milá bol prvý pohľad, ktorý sa nám naskytol po východe z metra. O to intenzívnejšie som prežívala dobrodružstvo v uličkách katalánskej metropoly.

Nejdem vás zdržovať opisom pamiatkoch spomenutých v knihe, aj keď ja som si v tomto prípade prišla na svoje. Na Kirschov objav, spočívajúci v odpovedi na otázku Odkiaľ smerujeme a kam kráčame si ale budete musieť počkať rovnako ako ja.

Už teraz sa teším na recenziu v nejakom normálnom kresťanskom médiu, ktorá zareaguje na ponúknuté vysvetlenie pôvodu sveta a človeka. Pretože hoci ide o románovú fikciu, je založená na reálnych, voľne dostupných a mnohými už načrtnutých faktoch a ponecháva veľký priestor na diskusiu.

Veľkým plusom je, že nejde o žiadne škandalózne konšpirácie typu či mal Ježiš ženu, ktoré moderného kresťana 21. storočia rozhodne nevyvedú z miery. Ale treba povedať aj B: pohľad na veriaceho človeka ako na ťuťka, presvedčeného o tom, že knihu Genezis treba brať doslovne a s nostalgiou spomína na časy, kedy bola Zem plochá a stredom vesmíru, je veľmi prvoplánový.

Ak sú zákony fyziky také mocné, že dokážu stvoriť život… kto stvoril tieto zákony?

Pohľad na vieru a náboženstvo v súvislosti s vedou je v knihe veľmi zaujímavý a verím, že bude predmetom mnohých diskusií. Sú to témy, ku ktorým bude musieť Cirkev zaujať stanovisko skôr či neskôr.

V darvinovskom zmysle náboženstvo, ktoré ignoruje vedecké fakty a odmieta zmeniť vieru, je ako ryba, ktorá uviazne vo vysychajúcom rybníku a odmieta sa prehodiť do hlbšej vody, lebo nechce uveriť, že svet sa zmenil.

Haha, akoby som zrazu písala recenziu na nejaký filozofický román, však? Nebojte sa, ak sa Brown niečo naučil, tak je to vyvážiť akčné vs. náučno-filozofické pasáže. Niekde to síce pôsobí trochu úsmevne – napr. pri vstupe do Sagrady sa v profesorovi automaticky spúšťa vnútorný sprievodca, hoci ich v tom čase po vonku naháňa kráľovská stráž – ale ak je to jediná vec, ktorú mu musíme odpustiť, tak nech.

Robert Landon je v. 5. časti Pôvod oveľa pokornejší, menej zbrklý, nešľahajú s ním hormóny a ani sa nesnaží o senzáciu za každú cenu. Dôležitejšie sú pre neho láska, priateľstvo a hľadanie pravdy pre svoj život.

A o to sa predsa snažíme všetci, nie?

„Je mi jasné,“ vravel Beña cestou, „že kresťanstvo môže prežiť v nadchádzajúcej ére vedy jediným spôsobom. Musíme prestať s odmietaním vedeckých objavov. Musíme prestať s odsudzovaním dokázateľných faktov. Musíme sa stať duchovným partnerom vedy, využívať našu ohromnú skúsenosť – tisícročia filozofie, osobného bádania, meditácie, sebaskúmania – ako pomoc, aby si ľudstvo vytvorilo morálny rámec a zabezpečilo, že prichádzajúce technológie nás zjednotia, osvietia a pozdvihnú… a nie že nás zničia.

Nikdy by som si nebola pomyslela, že dám raz knihe Dana Browna plné hodnotenie. Táto si ho zaslúžila a ak je vám blízke niečo z toho, čo som v tejto recenzii spomenula, Pôvod bude pre vás veľmi príjemný štart do nového čitateľského roku 2018.

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

• milovníkov Browna a španielskej kultúry
• každého, koho zaujíma prepojenie umenia, viery a technológií
• kto vie, čo je Siri

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

• ste zarytí odporcovia Browna
• ste konzervatívni veriaci
• nemáte žiadny vzťah k technológiám

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/dan-brown-povod/

Vždy, keď píšem text o napínavej knihe, mám problém, ako neprezradiť pointu (ledaže by to bola kniha kuchárska, ktorá tiež vie občas nejaké to napínanie vyvolať). Špeciálne u Dana Browna by to bolo voči tu zatúlanému čitateľovi obzvlášť zákerné. Zvolila som preto taktiku zastavenia sa tesne pred vrcholom – mám pred sebou posledných pár kapitol.
Je to chvíľa, keď už vidím vrchol, no stále netuším, aký výhľad ma tam hore čaká. Som si však celkom istá, že nasledujúce hodnotenie nezmením ani po záverečnej ďakovačke – na to je pán Brown príliš veľký profesionál, aby to vo finále nejako zásadne pokazil. Takže… Pôvod (v origináli Origin) je podľa mňa jeho druhá najlepšia kniha vôbec. Hneď po Da Vinciho kóde.
Ak patríte medzi tých, čo sa jej už nevedeli dočkať, nestrácajte čas nejakým článkom a choďte do toho!

Tak a teraz, keď tu už nemáme tých najväčších nedočkavcov, môžem hádam aj pár osobnejších úvah. Múdri ľudia vravia, že Brownovi nehodno veriť, že si často vymýšľa a prekrúca realitu. Okej, beriem, ani ja nevidím na Poslednej večeri vedľa Ježiša Máriu Magdalénu, napriek tomu ma jeho knihy nesmierne bavia.
Bavia ma z cestopisného hľadiska. Každé miesto, ktoré opisuje ako súčasť príbehu, chcem navštíviť. Pravda, vyberá si lukratívne atrakcie, takže pár rokov po publikovaní každej knihy sú tieto lokality plné turistov, čo nikoho dvakrát nepoteší. Vlastne áno, poteší to krajinu, ktorá si k svojmu HDP rada čosi prilepší z cestovného ruchu. Taká Brownova kniha lepšia ako kdejaký euroval, takže ak by to bolo na mne, najbližšie by som autora poslala povedzme do Grécka.
Alebo na Slovensko. Viete si predstaviť, ako profesor Langdon lúska záhadu čičmianskeho vzoru, do ktorého dávni predkovia zakódovali recept na bryndzové halušky?

Baví ma aj príchuť filozofického tajomna, ktoré ponúka.
Už od počiatku Počátku (takto si Origin preložili susedia spoza Moravy) sa čitateľ dozvedá, že istý vizionár a technologický génius Edmond Kirsch objavil odpoveď na základné otázky života, vesmíru a vôbec (hoci dávno všetci dobre vieme, že je to 42). Našťastie, tentoraz poznáme aj otázky, ide o to klasické „odkiaľ sme prišli“ a „kam kráčame“.
Celý príbeh sa točí okolo tohto tajomstva, takže čitateľ v prvých deviatich desatinách knihy netuší, čo si na nás Dan Brown tentoraz vymyslel, a či to bude dostatočne uveriteľné. Pri takejto téme pochopiteľne možno očakávať obligátne pichanie do náboženského hniezda, najmä ak je aj samotný Kirsch neúnavný odporca cirkví ľubovoľného razenia. Na to sme si už ale u nášho spisovateľa zvykli a hádam si raz zvykne aj Vatikán. Možno.

Hlavným hrdinom je opäť náš známy Robert Langdon, bývalý učiteľ a súčasný priateľ spomínaného vizionára Kirscha. Ten ho považuje za človeka, ktorému bezvýhradne dôveruje a preto ho sťaby VIP hosťa pozve do Guggenheimovho múzea v španielskom Bilbau, kde sa chystá v priamom prenose prezentovať svoj bombastický objav.
Nebude ťažké predpovedať, že to kvôli vlastnej nedobrovoľnej smrti tak trochu nestihne, lebo však takéto veci sa ľudstvu a náboženstvám len tak mirnix-dirnix nerobia (najmä, ak svoj objav už predtým naivne prezradil trom cirkevným predstaviteľom). Neznalému čitateľovi sa tu ponúka ľahké riešenie, no to by sme Browna podcenili, keby bolo pravé, však?
Podobne ako k Bondovi, tak aj k Langdonovi zakaždým patrí krásna a zvyčajne aj múdra žena. Zakaždým iná, pochopiteľne. Ešte dobre, že to nekončieva romantickým vzťahom, pretože ten by sme pánovi profesorovi netolerovali (najmä ak ho všetci vizuálne vidíme ako Toma Hanksa sťaby nositeľa všetkých cností).
Konkurz na hlavnú ženskú postavu románu tentoraz „vyhrala“ kurátorka spomínaného múzea a zároveň aj snúbenica následníka španielskeho trónu Ambra Vidalová. Vysoká čiernovlasá kráska sprevádza Langdona najmä preto, že bola blízkou priateľkou Edmonda Kirscha a má tak kľúč k mnohým jeho tajomstvám. Dobrý výber, myslím si, a v duchu už hľadám vhodnú kandidátku na jej postavu vo filme, ktorý bude iste nasledovať.

No, a je tu ešte záhadný Winston, ktorý dostal svoje meno na počesť legendárneho britského ministerského predsedu. Priznám sa, že som si ho obľúbila hádam najviac z celej knihy. Vstupuje na scénu nenápadne, ale zato veľmi účinne. Vždy totiž vie, kde je sever, čím pomáha Langdonovi a Ambre s odhalením Kirschovho tajomstva. Bola by naozaj škoda, keby si ho vzal so sebou do hrobu. Hádam nikoho nesklamem, keď poviem, že sa im to podarí.

Nuž, čaká ma posledných päť či šesť kapitol, v ktorých sa aj ja dozviem, kto a prečo zavraždil Edmonda Kirscha. Už sa neviem dočkať. Zatiaľ vás tu zanechám s malým sprievodcom po miestach, ktoré budú odteraz späté s novým románom Dana Browna.

La Pedrera, Barcelona

Guggenheimovo múzeum, Bilbao

Kláštor v Montserrate

Sagrada familia, Barcelona

PS: Tak som vyliezla až celkom hore. Výhľad na vrchole nesklamal, a aj preto by som minimálne jeden odstavec tohto článku napísala úplne inak. U Browna skrátka nič nie je tak, ako to vyzerá.
Do čítania, priatelia.

Recenzovala: Adriana Jurášková
http://www.sietovka.sk/?p=11830

Nemusela som mať obavy, pretože Brown ma očaril od prvej stránky. Najprv som si prečítala jednu vetu a hneď som dielo zatvorila. Bála som sa, že som stúpila vedľa a aj keď ma príbeh lákal, nemusí sa mi naozaj páčiť. Čítanie som odkladala – polovicu dňa – ale keď som sa už raz začítala, bola som v pasci. Bolo to geniálne.

Premeral si mužov pred sebou. Nevedeli, že už o tri dni plánuje vystúpiť s verejnou prezentáciou ohromujúcej udalosti s dôkladne pripravenou choreografiou. Keď sa tak stane, ľudia na celom svete si uvedomia, že učenia všetkých svetových náboženstiev majú naozaj jedno spoločné.
Všetky sa od základu mýlia.
(str. 15)

Ohúrilo ma viacero vecí: dielo je zložité, ale aj tak sa číta jedným dychom (pred rokmi som to takto nepociťovala, buď som musela dospieť, alebo – ako hovoria skalní fanúšikovia – je Pôvod iný. Neviem. Nemám to s čím porovnať.), v deji sa strieda fikcia s reálnymi faktami, ale čiara medzi nimi je veľmi tenká. Musíte pátrať, aby ste odlíšili autorov výmysel od reality. Z toho vyplýva ďalšie poznanie; núti vás premýšľať a nezbavíte sa ho ani po prečítaní, lebo si budete overovať fakty.

Naozaj netuším, či majú jeho knihy takýto účinok, ale táto je taká napínavá a zaujímavá, že vám nedovolí pokojne spať. Mne sa o nej aj snívalo, pretože som ju čítala do neskorých nočných hodín, potom som zaspala a v sne sa mi plietlo piate cez deviate. Takže áno, nedá vám pokoj. Musíte sa dostať až na koniec, lebo inak vás rozuzlenie bude mátať. Nevedela som, ako to Brown uzavrie, ale záver ma obral o reč. Tlieskala som mu. Aj keď to bolo prosté, toto by mi v živote nenapadlo. Ešte pri jednom zistení som zostala v šoku; prevažná časť diela sa odohráva v jeden deň. Jeden deň a 524 strán? Opis architektúry, náboženstiev, záhadné okolnosti, napätie, akcia a ... jeden jediný deň (dobre, posledných dvadsať strán nového dňa nerátam). Páni! To je spisovateľ.

Zmietalo ním mnohé – prevaľoval sa v ňom smútok, strach, pobúrenie. Jeden z najoslnivejších mozgov na svete – jeho drahého priateľa – práve verejne popravili tým najbrutálnejším spôsobom. Zabili ho iba okamih predtým, ako chcel zverejniť najväčší objav svojho života.
(str. 125)

Pôvod by sa nemusel páčiť silným veriacim a zarytým ateistom. Dan zobral obidve skupiny a postavil ich do nelichotivého svetla. Ak patríte do jednej z nich, dvakrát si rozmyslite, či si chcete prečítať tento príbeh. Možno sa na veci nebudete schopní pozrieť s nadhľadom a s veľkou pravdepodobnosťou sa nahneváte, že vás autor uráža. To však nebolo jeho úmyslom. Podľa mňa chcel len vykresliť najhoršie črty, aby následne ukázal, že všetky spory sú nelogické. Ja som si dielo veľmi vychutnala. Po rokoch som prišla Brownovi na chuť. Uvedomila som si, že je potrebné dávať druhú šancu spisovateľom, ktorí sa vám nepáčili, pretože váš vkus sa časom mení a niekedy vás vaša zlá skúsenosť odradí natoľko, že sa vyhnete úchvatnému počinu. Som rada, že som Pôvod neignorovala. 

Recenzovala: Natália Kapustová
http://nathalys-reading.blogspot.sk/2018/02/dan-brown-povod.html

Najnovšiu knihu Dana Browna "Pôvod" som očakával s istým napätím. Najskôr sa mi dostal do rúk originál s názvom "Origin". Veľmi mi to nepomohlo, nie som v anglickom jazyku tak ďaleko, preto som počkal na preklad.

"Pôvod" v mnohom splnil moje očakávania, hlavne mi priniesol napätie a vcelku zaujímavý dej. Kniha mi vystačila na týždeň dovolenkových večerov. Veľmi ma potešila lokalizácia deja do Španielska, do miest, ktoré som mal šťastie vidieť. Príbeh sa začína stretnutím predstaviteľov troch cirkví s vedcom zaoberajúcim sa vývojom umelej inteligencie v kláštore Montserrat. Langdon sa k príbehu dostal až na konferencii v Bilbao. Bez neho by to nebolo ono, lebo kódy hýbu svetom autorovej fantázie. Popravde, tu Langdon riešil len akési okrajové záhady, ale aj tie pomôžu, keď nastane problém.

Zvláštnosťou písania Dana Browna je, že dej príbehov sa posúva vpred pomerne razantne, ale keď sa zdá, že už sa všetko dobre skončí (a zďaleka nie sme v závere príbehu), príde k zlomu a takmer všetko je stratené, aktéri musia začať od počiatku znova. Tento princíp autor v knihe použil opakovane. Napriek tomu, čitateľa nepripraví o prezentáciu toho najzaujímavejšieho, k čomu kniha smeruje. 

Podstatou námetu sú informačné technológie a umelá inteligencia. Nie že by išlo o nejaké vedecké rozoberanie danej témy, tvorí to však akýsi podklad pre vnútornú diskusiu vnímavého čitateľa. Názory týkajúce sa umelej inteligencie môžu byť predmetom laickej, ale aj odbornej polemiky. Tiež som sa zamyslel nad autorovými závermi a musel som mu v duchu oponovať. Možno aj to bolo cieľom knihy.

Umelá inteligencia je v tejto knihe postavená ako náprotivok svetových náboženstiev a má pre ne znamenať existenčnú hrozbu. O tom sa to vlastne celé točí... O prekvapenie v závere knihy však čitateľ nepríde. Istou nevýhodou Browna je, že jeho štýl je veľmi dobre známy, preto ťažko prekvapí čitateľa niečim prevratným. Výhodou je však to, že keď chceme zažiť trochu napätia a takmer detektívny príbeh, prídeme si určite na svoje.

Namiesto citátov dnes len malá poznámka k jednej pasáži z knihy - jeden z najbohatších ľudí na svete prišiel na schôdzku v obleku za 60 tisíc dolárov... Ktovie ako sa v ňom cítil?

Mimochodom, na umelú inteligenciu v katastrofickom rozsahu príliš neverím...

Dan Brown, Pôvod, Ikar 2018, Preložil Otakar Kořínek

Trochu iný pohľad na Pôvod od Dana Browna...

Niekoľko iných čitateľských postrehov na túto knihu...

Úplne na záver - dve lokality Španielska, o ktorých sa, okrem iných, v knihe píše:

Visutá lanovka ku kláštoru Montserrat neďaleko Barcelony.

Kláštor Montserrat, v ktorom sa uskutočnilo významné stretnutie a tam sa vlastne začínal odvíjať dej.

Monument Údolie padlých, v ktorom sa uskutočnilo dôležité kráľovské stretnutie príbehu.

Údolie padlých je monument postavený na zachovanie pamiatky padlým v španielskej občianskej vojne. Základom  je obrovská bazilika zabudovaná do skaly, na ktorej je gigantický žulový kríž vysoký 150 m. Je tam pochovaných 40 tis obetí občianskej vojny a leží tam aj generál Franco.

Niekoľko kilometrov odtiaľ je španielske kráľovské sídlo a kláštor El Escorial. Jedno z najkrajších miest blízko Madridu. El Escorial je jeden z najvýznamnejších kráľovských palácov v Európe. Bol považovaný za ôsmy div sveta.

Kráľovský palác v Madride (Palacio Real de Madrid) je oficiálnym sídlom španielskeho kráľa. V paláci sú cenné historické a umelecké zbierky.

Recenzoval: Jozef Javurek
https://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/475942/brownov-povod.html