Manipulátor

Ukážky z knihy

Dočkala sa. Zazvonil telefón a Jozef jej oznámil, že za desať minút bude na parkovisku pred internátom. Eve sa pri tých slovách na hrudi vyhádzali červené fľaky, ktoré sa objavili vždy, keď bola nervózna. Ten pohľad ju znepokojil. Rýchlo si zobrala zo skrine hrubší sveter a vybehla von.
Jozef zaparkoval svojho malého Forda na poloprázdnom parkovisku. Mal pevný postoj, stál vystretý ako svieca. V ruke niečo držal. Pristúpila bližšie, Jozef mal na sebe svetlé rifle, bielu bundu, rozopnutú, hoci von bolo chladno. Pod ňou mal svetlo modré tričko s fajkou na hrudi. Stretli sa im pohľady.
Jozef bol milo prekvapený. Eva na prvý pohľad zodpovedala jeho predstavám, drobná dievčina, s dlhými, ryšavými vlasmi. Pôsobila milo.
„Ahoj Evuľka, tak si prišla? Ja som Jožko, teší ma. Toto je pre teba,“ priskočil ku nej, dal jej jemnú pusu na líce a do rúk strčil malý balíček. Stále sa usmieval, Evin úsmev pôsobil skôr placho. Necítila sa sama sebou. S trasúcimi rukami rozbalila darček a uvidela gýčovitú sošku, ktorá dokonca vyhrala nad ružovým porcelánovým slonom, ktorého dostala na jedenáste narodeniny od svojej najlepšej kamošky. Zo zdvorilosti poďakovala.
„Poďme sa prejsť niekam do prírody. Nemám chuť na ľudí, mám ich dosť v práci a lepšie sa spoznáme pri vibráciách matičky Zeme,“ navrhol Jozef, ktorý nevedel z Evy spustiť oči. Prepaľoval ju ako röntgenové lúče, jeho pohľad bol silný, až nepríjemný, takže Eva bola nútená odvrátiť tvár.
Dostala možnosť výberu vhodnej lokality. V mysli si prehrala dokumentárny film s prírodnými vychytávkami historického mesta. Zobor, hlavnú atrakciu, zamietla. Často krát tam stretla viac ľudí ako v obchodných centrách. Najmä v nedeľu a štátne sviatky, kedy si rodinky s malými krpcami plnili svoju povinnosť navštíviť prírodu a zanechať za sebou stopy v podobe použitých obalov z paštét, cukríkov a sladkých nápojov, to bolo na nevydržanie. Rozhodla sa pre intimitu vrchu Kalvárie. Väčšinu tam stretla len samú seba a nekonečný vietor.
Na vŕšku boli umiestnené jednotlivé zastavenia krížovej cesty. Neskôr sa to Eve uložilo v spomienkach ako symbolika vzťahu s Jozefom. Utrpenie. Chcela ho zobrať na miesta, ktoré má rada, zdieľať s ním svoje vnútorné pocity. Bola zvedavá, aký dojem v ňom posvätné miesto zanechá. Zvykla sem chodievať najmä s Myškou počas skúškového obdobia, kedy si zvykli nabaliť vodu a desiatu, vyvalili sa na deku a počas opaľovania sa pokúšali čo to naučiť.
Výsledok nebol svetoborný, ale aspoň vypadli z prítmia internátnej izby, kde bývali. Jozef nemal chuť na prechádzku, ktorá viedla na druhý koniec mesta. Zabrala by zhruba pol hodinu rezkou chôdzou, čo je zbytočné a preto, ako prírodný typ, ktorý odmieta všetky výdobytky modernej doby sa rozhodol, že najrýchlejšie sa tam dostanú autom. Eva si povzdychla a pristúpila k strane spolujazdca. Čakala, že jej Jozef otvorí dvere. Keď uvidel, že tam stojí, hneď pochopil, čo od neho očakáva, a vzbúrila sa v ňom krv.
„Nech si nemyslí, že budem okolo nej obskakovať.“
Otvoril dvere vodiča a bez slov naštartoval motor. Mal rád svoje auto, jeho zvuk, dokonalú čistotu. Palubná doska sa leskla, ani zrniečko prachu by sa neodvážilo na ňu spadnúť. Eva prevrátila oči, otvorila si dvere a zavrela za sebou. Jozefove telo sa naplo ako tetiva. Zaškrípal zubami.
„Zlatko, šak nebúchaj tými dverami,“ jedovato vyrazil zo seba.
Evine líca po týchto ostrých slovách chytili červeň dozretých jabĺk. Cítila sa zahanbená a ponížená, ako malé dieťa a takéto správanie naozaj nečakala. Nebola si vedomá toho, že by prisilno zavrela dvere. V mysli už vystupovala z auta a smerovala naspäť na internát. Bola však príliš šokovaná na to, aby konala.
Jozef sa spokojne usmial, najdôležitejšie je predsa vopred si určiť pravidlá a hranice. Eva sa bála čo i len pohnúť, v aute sedela potichu, a čakala, kým sa dostanú cez všetky križovatky na druhú stranu mesta. Jozef bol nervózny šofér, za volantom robil prudké pohyby, striedavo rázne stláčal brzdový a plynový pedál. Poriadne ich nadhadzovalo.
Bola rada, že cesta bude trvať len pár minút, keby mala s Jozefom cestovať dlhšie, asi by zvracala. Jozef ticho nadával na nepríjemných vodičov a neprehľadné križovatky. Jazdu za volantom bral ako nutné zlo, pomocou ktorého sa dá presunúť z bodu A do bodu B. Upokojil sa, až keď sa mu podarilo zaparkovať auto pod mohutnou lipou. Počkal, kým Eva vystúpi a zo sedadla spolujazdca starostlivo pozbieral popadané ryšavé vlasy.
Nahodil nacvičený úsmev profesionálneho maséra s pocitom, že je všetko v poriadku. Pomaly začali vystupovať na kopec. Jozef mal rád rýchle, svieže tempo, veď času a peňazí nikdy nie je dosť. Eva bola oproti nemu naozaj maličká, a nedokázala ísť míľovými krokmi. Vnútorne bola presvedčená, že toto má byť rande, prechádzka, nie šprint. Rada si vychutnávala prírodu a vnímala veci vôkol seba. Naschvál postávala, upozorňovala na jednotlivé zastavenia a tak sa Jozef, i keď nerád, musel prispôsobiť jej tempu. Rozprávali sa o téme, ktorá ich oboch spájala. Alternatívna medicína, rôzne druhy terapie, návrat ľudí k prírode.
Eva spomínala, prečo sa rozhodla študovať práve ekológiu, i to, ako v 21. storočí začal ľudstvo naplno valcovať farmaceutický priemysel. Jozef počúval napol ucha. Skôr potreboval vypočuť, podeliť sa s vlastnými skúsenosťami. Dosť ľudských problémov a názorov si vypočul pri pravidelnom masírovaní. Preto Eve skočil do reči.
Odsúdil antibiotiká, a zdôraznil, že v jeho domácnosti nikdy nechýba cesnak, cibuľa a čerstvý zázvor. Ešte má kladný vzťah k jednej terapii, no tú sa rozhodol Eve priblížiť až neskôr. Potravu volil skôr jednoduchú, slovenskú, kapustu, fazuľu, zemiaky a šošovicu. Mäso len príležitostne, aspoň tak to Eve prezentoval. Počas rozhovoru sa snažila zapojiť a reagovať na jednotlivé témy, ale každý názor, ktorý sa čo i len trochu vymykal predstave o Jozefovom dokonalom živote nebol prijatý, bol znevážený a zakopaný pod čiernu zem. Jozef bol rád, že môže Evu poučiť. Veď je taká mladá a neskúsená.
„Skúšam sa otužovať. Každé ráno si dám studenú sprchu a potom sa do sucha poutieram.“ Pochválila sa Eva. Jozefovi začalo trhať vonkajším kútikom pravého oka. Krútil hlavou, veď sa chváli takou sprostosťou!
„Evuľka, to nie je dobré. Lepšie je bosá do prírody vybehnúť, tam nabrať energiu, to ťa vzpruží ešte viac.“
Eva si to nevedela z praktických dôvodov celkom dobre veľmi dobre predstaviť. Nelákala ju predstava, ako behá bosá po internátnom trávniku, ktorý pravidelne zavlažovala polovica mužského osadenstva. Pri tomto obraze sa zasmiala. Jozef si úsmev vysvetlil ako súhlas s jeho názorom. Bol spokojný. Pokračovali v družnej debate, či skôr v Jozefovej samomluve. Kým vyšli na kopec, Jozef sa vytočil iba raz, a to nad tým, prečo Eva nevarí lipový čaj presne šesť minút ale iba štyri. .
Posadili sa na kameň. Bol široký, pokrytý jemným machom, a určite bol svedkom rôznych stretnutí. Eva si cez ramená prehodila sveter, večery boli ešte dosť chladné. So záujmom sledovala Jozefov profil. Vyzeral ako Adonis. Sedel nepohnute, vystreto, mal absolútnu kontrolu nad tým, ako vyzerá a pôsobí. Otvoril ústa a pokračoval v načatej analýze svojej osobnosti. Pozrel na Evu, určite nemôže ponúknuť toľko, čo on, no bola celkom pekná. Veľké pery, dlhé vlasy, prsia tak akurát, vari bude mať možnosť časom bližšie preskúmať jej postavu. Musel sa sústrediť, aby myšlienky nešli neželaným erotickým smerom, nedobrovoľný celibát držal už pár mesiacov a vzrušenie by sa ťažko zakrývalo.
Eva si spomenula na predstavu, ktorú v sebe nosila už tak dlho, že si nepamätala, kedy sa v nej zrodila. Bola to predstava o Mužovi, ktorý pretne jej životnú cestu a ďalej budú kráčať spolu. Nebola to romantická predstava v pravom zmysle slova, ale Evine srdce po nej pišťalo. Keď zavrela oči, videla sa pri silnom a svalnatom partnerovi, ktorý bude rád rúbať drevo a nosiť vodu zo studne. Bude voňať prácou svojich rúk a živicou. Vykašľali by sa na civilizáciu, smog a klimatizované priestory. Žili by v malom, drevenom zrube, ktorý by naplnili láskou, deťmi a bylinkami. Eva bude vychovávať kŕdeľ ryšavých detí, ktoré by viedla k láske k duchovným princípom, stvoreniu a celej prírode. Potraviny by si dopestovali a dochovali. Jozef nebol navonok úplne vedľa jej predstavy. Alebo sa ho tam ona sama snažila silou – mocou vtesnať? Na to si vedela odpovedať až o pár týždňov od tohto prvého stretnutia, keď jej Jozef dal do rúk plechové vedrá a poslal ju, nech si idete po tú vodu do studne sama.