Kamaráti zo Snehuliakova

Ukážky z knihy

23. rozprávka

Štipľavé kakao

Kuko a Puki sa rozhodli, že predtým, ako budú kresliť kriedami na chodník, pôjdu si do obchodu kúpiť sladké rožky s nálepkami. Ostali však nemilo prekvapení. Chosé mal na dverách vylepenú ceduľku s nápisom Inventúra.

– Čo je to tá inventúra? – opýtal sa Puki kamaráta.

– Inventúra je porátanie všetkých sladkostí, ktoré si Chosému nestihol tento mesiac zjesť, – vtipkoval Kuko.

Keďže predavač mal zatvorené, museli zájsť do najbližšieho supermarketu. Zobrali si nákupný vozík a razom sa stratili medzi regálmi. Dalo im zabrať, kým našli rožky s nálepkami. Rovno si naložili šesť kusov veriac, že v nich budú nálepky, ktoré ešte nemajú v albumoch. Pri pokladni zaplatili, rozlúčili sa s predavačkou a išli zaradiť vozík medzi ostatné. Vtom Kukovi náhodou padol zrak na opustený vozík pri stene.

– Niekto si v ňom niečo zabudol, – povedal Pukimu a podišiel bližšie.

Vo vozíku odpočívala fľaška štipľavého kakaa. Kamaráti ho ešte nikdy nepili. Pijú len kakao z kakaového prášku. „Štipľavé je iba pre dospelých! Aj tí ho pijú v malých množstvách a len raz za čas. Inak by im z neho prišlo zle a robili by všelijaké somariny.“

Po krátkej dohode sa rozhodli fľašku vziať. Rýchlo utekali z predajne, aby ich náhodou niekto nezbadal. Zašili sa pri kopci, kde sa nikto nesánkoval, a čítali vety napísané na etikete.

– Nemali by sme to piť. Načo sme to brali, – začal uvažovať Kuko.

– Čo sa bojíš. Veď si aspoň privoňajme, ako vonia kakao pre dospelých, – nabádal ho Puki.

– No tak dobre, – privolil nerozhodný snehuliačik.

Z hrdla fľaše strhli lesklý papierik a odstránili štupeľ. Pričuchli si a omráčila ich štipľavo-sladká vôňa.

– Fujky, – pokrčil mrkvičkovým nosom Kuko.

– Náhodou, mne to vonia, – pochvaľoval si Puki.

Počas ich prekárania, či nápoj vonia alebo smrdí, fľaška sa začala nebezpečne triasť a syčať. Rýchlo ju položili a odskočili čo najďalej. V tej chvíli z nej vyšiel veľký červený mrak, ktorý sa postupne premenil na peknú, červenú snehuliačičku.

– Ahoj, kamaráti. Ja som víla Izabela. Budeme sa spolu hrať?

Snehuliačikovia sa ňu udivene pozerali.

– Ty žiješ v štipľavom kakau? – čudovali sa.

– Áno. A rada sa zabávam s každým, kto má rád štipľavé kakao.

– Ale my sme malí, teba pijú len dospelí snehuliaci, – oponoval Kuko.

– Veď skúste ochutnať, – nabádala ich a zrazu mala v ruke dva poháre. Chytila fľašku, z ktorej prednedávnom vyliezla, a naliala im červený nápoj. Kamaráti si odpili. Striaslo ich. Ale víla Izabela ich presvedčila, že keď si dajú ešte po poháriku, zavedie ich na miesto, kde sa budú spolu hrať. Dovolili jej, aby im znova naliala, no zase ich striaslo, ale už sa cítili inakšie. Izabela zabávala snehuliačikov všelijakými vtipmi a príhodami a ani si neuvedomili, že vypili celú fľašku.

– Tak a teraz sa ideme hrať, ako si spomínala, – dostal zo seba Kuko. Mal pocit, že má jazyk ako z dreva.

– Chi-chi-chi! Nikam s vami nejdem. Nemám čas. Musím ísť domov, – smiala sa Izabela a zmizla.

Snehuliačikovia darmo nazerali do prázdnej fľašky. Vílu Izabelu tam nenašli. Jednoducho sa vyparila. „Pekne nás oklamala!“ hromžili, ledva sa držiac na nohách. Svet sa s nimi krútil, očká akoby mali naložené vo vode a jeden druhému poriadne nerozumeli, čo hovorí. Napadlo ich, že si začnú spievať. Chytili sa za ramená a kolíšuc sa zľava doprava vybľakovali pesničky, ktoré sa naučili na hudobnej výchove. Potom si zaumienili, že pôjdu kresliť s kriedami, ako si pôvodne naplánovali. Lenže nešli kresliť na chodník, ale rovno na stenu Chosého obchodu!

– Kulko?

– Áno, Pukiki-rikiki?

Plietol sa im jazyk.

– Aj ty vidíš, že mám v ruke tri kriedy?

– Nie, máš štyri, Pukiki-rikiki, – odpovedal mu Kuko.

No v skutočnosti mal v ruke jednu. Potom na plot kreslili všetko možné od výmyslu sveta. Nakreslili aj pani učiteľku Vševedkovú s veľkým nosiskom a Chosého s cumlíkom v ústach.

Snehuliačikovia boli ako v nejakom podivnom sne. Čoraz viac sa im plietol jazyk a ťažko udržiavali rovnováhu. Cítili, že tento stav nie je vôbec dobrý, ale nevedeli, ako sa majú z neho dostať. Našťastie prišla záchrana. Nahnevaný Chosé vybehol s krikom na ulicu. Nemohúci snehuliačikovia sa na neho len sediac pozerali a gúľali očami. Predavač rýchlo pochopil, že akékoľvek výčitky sú teraz zbytočné. Dovliekol kamarátov do predajne, usadil ich a navaril špeciálny čaj, od ktorého sa im uľavilo.

Rozhorčený predavač ich potom zaviezol domov. Rodičia nechápali, ako sa také niečo mohlo stať. Kuko a Puki im na druhý deň všetko vysvetlili. Museli prežrieť veľa výčitiek. Oľutovali, že ochutnali štipľavé kakao. Sľúbili, že už nikdy v živote ho nebudú piť. Ani v dospelosti! Taký nápoj je len na škodu! Ešte pred obedom museli umyť Chosého plot a ospravedlniť sa mu. Ospravedlnili sa aj rodičom, ktorí im prikázali, aby vypili každý deň pohár čerstvého mlieka až do odvolania.