Panenská nevesta

Ukážky z knihy

Linnea prehltla len pár kúskov jedla a aj tie jej ostali ležať v žalúdku ako kamene. Keď jej stará matka poskytla krátky, desivý opis toho, čo ju večer čaká, odišla, sprevádzaná šuchotom kožených topánok a cvakaním paličky podbitej železom. Linnea však nebola schopná vstať. Od hrôzy jej oťaželi nohy. Hrôza jej rozbúrila žalúdok a ochromila mozog.
No aj stuhnutá hrôzou by sa hádam pokúsila utiecť pred strašnou budúcnosťou. Hanba jej to však nedovolila. Keby utiekla, trpela by Beatrix. Keby ušla, potvrdila by všetko zlé, čo sa o nej hovorilo.
Keby ušla, mali by pravdu.
Zatvorila oči, sklonila hlavu a poddala sa triaške. Bude k nej krutý alebo nežný? Bude od nej chcieť, aby plakala od strachu, alebo aby kričala od vášne?
Čo je horšie?
Strach aspoň nebude musieť predstierať. Ale vášeň... Nebude schopná predstierať, že cíti vášeň!
Útrapy jej tak zamestnali myseľ, že si nevšimla hlučný príchod niekoľkých mužov. So zvrašteným čelom rozmýšľala, ku ktorému svätcovi sa má utiekať zúfalými modlitbami. K svätému Sebastiánovi? Nie, ten je patrónom lukostrelcov. K svätej Paule? Tá ochraňuje vdovy. Ani k svätému Bartolomejovi, ani k svätej Lucii.
Svätý Júda. Zrazu jej napadlo toto meno. Svätý Júda, patrón zúfalcov, ktorí stratili nádej. Ak sa niekedy úbohá, zúfalá duša naozaj vrúcne modlila, tak to bola to práve ona so zavretými očami a rukami zopnutými v lone. Prosím, svätý Júda. Vyslyš moju prosbu a zachráň ma. Prosím, modlikala bezhlasne. Zachráň ma.
„Lady Beatrix?“
Linnea zľaknuto vyskočila. Vyslyšal svätý Júda jej modlitbu? Veď jej odpovedal...
Skôr, než sa jej zrak stretol s očami vysokého rytiera, uvedomila si svoj omyl. Hlupaňa, myslela si, že svätec sa s ňou bude rozprávať!
Hlupaňa, sedela sama vo dvorane, kde ju mohol poľahky nájsť sám Axton de la Manse!
Linnea sa ešte nikdy necítila taká zraniteľná ako v tej chvíli. Nikdy nebola taká opustená.
Pozrela nahor na toho hrôzostrašného muža, týčiaceho sa nad ňou, ktorý si ju mienil vziať za ženu, a opustil ju posledný zlomok odvahy. Bol to obor, cítila jeho absolútnu nadvládu nad sebou i nad každým na tomto hrade. Bol nesmierne silný, telesne i svojím postavením, a oni neboli ničím.
Oči sa im stretli a ona od neho nevládala odvrátiť zrak, hoci by radšej pozerala hocikam inam. Takto sa had zahľadí na myš, preletelo jej hlavou. Takto sova zhypnotizuje zajaca.
„Lady Beatrix,“ vyslovil jej meno ešte raz bez akéhokoľvek náznaku emócie. „Ráčte ma sprevádzať k stolu pre panstvo.“
A ponúkol jej rameno, akoby to nebol chladný príkaz, ale zdvorilá požiadavka. Jemu to možno tak znelo, Linneu však rovnako mohol požiadať, aby skočila z cimburia do páchnucej vodnej priekopy. Prijať ponúkané rameno – rameno nepriateľa, ktorý sa mal stať jej manželom –, znamenalo dať všetko do pohybu, práve tu a teraz. Nebolo dôležité, že sľub si vymenia až po večernej omši. Nebolo dôležité, že ona na to ani vtedy nebude pripravená. Teraz bol tu. Neočakávane. A držal ju za ruku a neveril, že nesplní, o čo ju požiadal.
„Odmietate?“
Linnea namáhavo prehltla a v žalúdku znovu pocítila chlad. „Mám... mám iné povinnosti...“
„Povinnosti máte voči mne.“ Jeho pohľad, tvrdý ako múry z kameňa okolo hradu, sa vpil do jej očí. Vyzeralo to, že sa do zdvorilosti núti. „Poďte, lady Beatrix. Neuhryznem vás.“
Zatiaľ.
Vynechal slovíčko zatiaľ, pomyslela si a zaliala ju vlna horkosti. Zatiaľ ju neuhryzol, no ak sa bude dlhšie vzpierať, možno to urobí.
Pozbierala všetku silu vôle a položila svoju chvejúcu sa ruku na jeho. Nie je to navždy, opakovala si ako zaklínadlo proti nemu. Nie je to navždy. Iba na tak dlho, aby sa Beatrix podarilo uniknúť. Na tak dlho, aby jej rodina mohla vzniesť proti tomuto mužovi zákonnú námietku. Musí vydržať, kým nepríde tá chvíľa a ona nebude môcť odhaliť svoju skutočnú totožnosť.
Vtom ju pevne uchopil za ruku a jej chabá nádej sa začala rúcať. Axton de la Manse mal dlhé a mocné ruky a z jeho zovretia vyžarovala nielen fyzická sila.
Sálalo z neho čosi zvláštne, čosi ako teplo, ktoré vnímala každou časťou svojho tela. Dotýkal sa iba jej prstov, no ona tú páľavu cítila v celej ruke, v hrudi, ba dokonca aj v nohách.
„Svätý Júda,“ zašepkala. „Stoj pri mne.“
Axton počul úpenlivú prosbu a okamžite pochopil jej význam. Zmierila sa s osudom, no zároveň zúfalo dúfala, že svätý Júda sa za ňu prihovorí.
Zaplavilo ho kruté uspokojenie. Áno, nech sa len modlí za svoju spásu. Trpká skúsenosť ho naučila, že na vyslyšanie modlitby sa nedá spoliehať. Či sa nemodlil viac ako desať rokov za nápravu krivdy spáchanej na jeho rode? Či sa nemodlil za prinavrátenie majetku a moci jeho rodine? Až keď sa prestal modliť a začal bojovať, šťastena sa priklonila na ich stranu.
Za smrť otca a bratov v boji za Matildu dostala rodina malý majetok pri Caën. A teraz bol tu, vo svojom skutočnom domove, po boku mal nevestu, trasúcu sa, akoby mala zamdlieť – a nijakých svätých, ktorým by za to musel ďakovať. Áno, nech sa len modlí k svojmu svätému Júdovi, aj tak to nič nezmení. Ešte dnes večer sa s ňou ožení a vzápätí si s ňou ľahne – a bude to robiť každý deň, kým si nebude istý, že oťarchavela. Udrží si svoj domov napriek všetkým cudzím nárokom, aj keď to znamená spojenie s dcérou najúhlavnejšieho nepriateľa. A možno takto dosiahne zadosťučinenie, čo mu dlhujú jej otec a brat.
Viedol ju k hrubému stolu na drevených kozách a k lavici na nízkom pódiu, prenikavo si uvedomujúc jej blízkosť. Na ženu bola pomerne vysoká a mala štíhlu postavu. Pod pokrčenými šatami sa črtalo pekne urastené telo. Nebolo z nej cítiť voňavku, iba ľahkú vôňu byliniek, možno pastierskej kapsičky, a jemného domáceho mydla. Nemala napudrovanú tvár, ani šperky, okrem zopár spôn na opasku. Nie je márnivá? Alebo azda de Valcourt neobdarúval svoju dcéru prsteňmi a náramkami, či inými šperkami, bežnými u žien jej postavenia?
„Boli ste už s niekým zasnúbená?“ opýtal sa, odtiahol stoličku pre pani domu a ponúkol ju, aby si sadla.
Nepozrela mu do očí, ale obozretne si sadla, kam jej určil. „Odmietla som ponuku sira Clarencea z Merceru,“ povedala po dlhšej prestávke. Kým sa usádzal, uprene pozoroval jej profil. Črty mala také dokonalé, aké si len muž mohol priať: rovný, úzky nos, plné, zvlnené pery, malú bradu a pleť jemnú ako pokožka dieťaťa. Nečakane ho zachvátila túžba vidieť znovu jej oči. Ale prečo? Aby zistil, či sú naozaj zelené ako vodná hlbočina, ako sa mu zazdalo, keď naňho pozrela. To bolo všetko.
Alebo je v tom možno niečo viac? Žiadostivosť? V duchu len pokrčil plecami. A keby aj? Chcel vidieť nielen jej oči, ale aj rozpustené vlasy, chcel zmerať ich dĺžku a cítiť ich hebkosť.
„Prečo ste ho odmietli? Prečo vám otec dovolil takú ľahkomyseľnosť?“
Videl, ako sa jej plné pery zovreli, stále však od neho odvracala tvár. „Lebo to bolo prasa v ľudskej koži. A ešte stále je.“
Axton sa nahlas zasmial tejto nečakane úprimnej poznámke; za odmenu naňho pozrela ďaleko od seba posadenými očami. Aha, áno. Sú belasozelené a nepokojné ako more v búrke. Zapamätal si tú chvíľku. „Prasa v ľudskej koži? Ráčite mi prezradiť, prečo ste ho tak nazvali? Príliš hlučne jedáva? Alebo nie je obdarený takým bohatstvom, aby si vás získal?“
V jej nepokojných očiach sa odzrkadlil hnev. „Bol dosť bohatý, aby si myslel, že nepotrebuje nič viac, aby uspokojil ženu. Ani čistotnosť, ani spôsoby, ani dobrú náladu.“
A aj ty si taký, zaznelo nevyslovené obvinenie.
Znovu sa zasmial. Zvláštne dievčisko, len čo je pravda. Rozmaznané otcom, ktorý si nakradol majetok, a ona si užíva svoj diel. Axtonovi napadlo, že on je teraz majiteľom všetkého, o čom si dievča myslí, že patrí jej. Vrátane šiat, opasku a závoja.
Dnes po prvý raz pocítil záblesk skutočného uspokojenia z víťazstva. To, čo mu nemohol poskytnúť otec a syn, by mohla dokázať ona. Okrem krásneho zovňajšku mala Beatrix de Valcourt aj odvahu. O tom nebolo pochýb. Nebola zbabelá – napriek očividnému strachu, ktorý nedokázala skryť hrou na statočnú, hoci sa snažila zo všetkých síl. Zlosť, čo sa ešte skrýva v jeho vnútri, môže pri nej odznieť. Koniec koncov, bude jeho ženou. Pôvabná, príjemná na pohľad a predurčená pre mužskú ruku – a aj iné časti.
Zrazu ho pochytila túžba, aby už prišiel večer, a zároveň bol rád, že predošlú noc, ktorá sa len nedávno skončila, nestrávil s niektorým dievčaťom z hradnej čeľade.
„Váš otec už potom nemal v zálohe iných mladíkov, ktorými by vás pokúšal?“ podpichol ju, lebo chcel znovu vyskúšať jej bojovnosť.
Odvrátila pohľad. „Rokoval aj s inými,“ odpovedala chladným, ľahostajným hlasom. „Kým si váš Henrich nezmyslel, že na nás zaútočí. Odvtedy mal môj otec iné záujmy.“
„Áno, nepochybne,“ sucho poznamenal Axton. Lenivo sa uvelebil na stoličke pána domu s vedomím, že okrem otca asi nikdy nevidela na tej stoličke sedieť niekoho iného. Teraz je tu však pánom on a ona veľmi skoro pochopí, čo všetko k tomu patrí. „Oznámili vám, že sa dnes večer zosobášime?“
Brada sa jej zachvela – aspoň jemu sa to zdalo. No zároveň prikývla, takže si nebol istý. Rozhodol sa, že si to overí. „Nepochybujem, že ma vnímate ako prasa v ľudskej koži – alebo niečo horšie,“ naklonil sa k nej a hlas mu klesol do zachrípnutého, dôverného šepotu. „Verím, moja panenská nevesta, že skôr, než príde zajtrajšie ráno, budete mi priaznivejšie naklonená.“
Tentoraz prehltla. S námahou. Nedokázala utajiť strach, to však len podnecovalo jeho túžbu. Chcel ju vidieť bezbrannú a vydanú mu napospas. „Kto ma pochváli, ak sa nepochválim sám? Vravím vám teda, moja čistá Beatrix, že v srdci nosím rytiersky kód. Pravidelne sa umývam, mám pomerne živú povahu a dobrá nálada ma neopúšťa – ak ma niekto nenahnevá tým, že ma nemúdro provokuje.“
Mlčala, tvár mala meravú a stále od neho odvracala oči; natiahol teda ruku a vzal do prstov ozdobný lem jej rukáva. „A som zdatný v umení byť mužom. Nemusíte sa obávať, že si voči vám nesplním manželské povinnosti, Beatrix.“
Viditeľne sa mykla. Keď naňho úchytkom pozrela, chytil ju za bradu a donútil obrátiť sa k nemu.