Bola som tu

Cora Reynoldsová sa s Meg priatelila prakticky odjakživa, dokonca by povedala, že vyrastala skôr v Meginej rodine, ako v tej vlastnej. Žije v dome s matkou, ktorá nie je práve prototypom vzorného rodiča - pravidelne strieda vzťahy s pochybnými mužmi a málokedy bola Core naozajstnou rodičovskou oporou. Napriek tomu mala destvo šťastné - práve vďaka Meg a jej rodine. Chodievala s nimi na večere, výlety, trávila s nimi prázdniny. Boli pre ňu jednoducho rodina. Po ukončení strednej školy sa Meg podarilo získať štipendium a odísť študovať mimo mesto, zatiaľ čo Cora ostala doma a začala pracovať. Pravidelne boli s Corou v kontakte, dokiaľ jedného dňa neprišla šokujúca správa - Meg spáchala samovraždu. Jej rodina požiada Coru, aby šla do Tacomy a priniesla jej veci, pretože by to oni nezvládli. A tak sa Cora s výčitkami, že netušila o kamarátkiných úmysloch vydáva na cestu.

Meg mala na prvý pohľad dokonalý život - bola na vysnívanej škole, mala milujúcu rodinu a množstvo priateľov. Čo mohlo mladé dievča tak neskutočne trápiť, že sa rozhodlo pre to najradikálnejšie riešenie? Prečo sa s tým Core nezverila? Tú po celú knihu trápia výčitky, či nemohla Meg nejako pomôcť, prípadne ju od samovraždy odhovoriť. A taktiež, že si zrejme neboli tak blízke, ako si Cora myslela. Inak by jej predsa povedala pravdu, nie?
Po príchode do Tacomy sa zoznámi s Meginými spolubývajúcimi a začne sa dozvedať viac o Meginom tamojšom živote s novou partiou ľudí, ktorí boli jej priateľmi. Chce sa dozvedieť pravdu - dôvod, pre ktorý Meg zomrela. Tá si však všetko dokonalo naplánovala, nezanechala žiadne stopy, podľa ktorých by sa Cora mohla spätne riadiť, prípadne skúsiť nejakých podozrivých ľudí vyhľadať. Meg bola veľmi obozretná, no aj tak sa Core predsa len podarí pátrať. A s pátraním neprestane, dokiaľ neodhalí celú pravdu.

Viackrát som sa zamýšľala nad tým, ako by som asi ja reagovala, keby sa niečo podobné stalo niektorej z mojich kamarátok. Neviem si predstaviť, že by sa trápili a ja by som o tom nemala ani tušenia. Chápem preto Corino odhodlanie a úsilie za každú cenu odhaliť, čo sa za jej smrťou skrýva. Celý čas je kniha postavená na zápletke pátrania. Páčili sa mi časti, v ktorých autorka dovolila nakuknúť do Meginho života, prišla mi ako veľmi zaujímavá postava (škoda, že je mŕtva...). Čo ma však v poslednej dobe v YA literatúre pomerne irituje je fakt, že sa tam začína veľmi často vyskytovať smrť sestry/blízkej kamarátky. A naša hrdinka je vždy tá, ktorá žila v tieni dokonalej kamarátky. Tá, ktorá iných priateľov v podstate nemala. Tá, ktorej charakter býva neucelený a nedobre rozvitý. Vlastne, jej charakter je taký nemastný - neslaný. A presne takto mi to prišlo aj v prípade Cody. Neberte to tak, že by som potrebovala, aby hlavná hrdinka bola zakaždým niečím špeciálna, to nie. Ale Cora mi jednoducho vo viacerých častiach prišla nijaká, nezaujala ma a oveľa viac som sa sústredila na opis hry mačiatok na záhrade, ako na samotnú postavu. Viem, bola tak vytvorená ako kontrast oproti Meg, ktorá bola naopak zaujímavá a excentrická až príliš. Aj tak som však od nej čakala trocha viac. A potom tie jej hlúpe rozhodnutia. ACH JAJ, chcela som ju niekoľkokrát prefackať, tak naozaj poriadne. Lebo ona je nezávislá hrdinka, ona má vlastnú hlavu a ona pôjde. Skôr by som povedala, že ona spanikárila a tak spraví prvú hlúposť, ktorá jej napadne.
Ostatné postavy z knihy, teda Megini priatelia z vysokej školy a Ben (ktorého neviem, do akej kategórie mám zaradiť) mi prišli ako úplne vedľajšie postavy a priestor, ktorý by autorka venovala ich rozvitiu bol úplne, úplne minimálny. Boli tam viackrát spomenutí, dokonca by som povedala, že priam kľúčový, ale o chalanovi, ktorý Core pomôže vlastne celú záhadu odhaliť, vieme maximálne jeho pôvod a to, že je veriaci. Fakt? A mne pritom prišiel ako zaujímavá postava, o ktorej by som sa chcela dozvedieť viac.

Zápletka, s akou sa autorka pohráva, sa môže zdať nezaujímavá, no mne sa napriek tomu páčila. Kniha sa číta rýchlo a dej je tiež zaujímavý. Aj keď, ten koniec sa mi teda nepáčil. Nielenže sa to skončilo totálne klišoidne, ale aj celá zápletka ohľadom Meginej smrti... tým som ostala naozaj sklamaná.
Ak máte trocha času popri škole (narozdiel odo mňa ;P), tak táto kniha je ideálnou voľbou k čaju a deke. Nie je na čítanie alebo chápanie náročná, dokonca od čitateľa nevyžaduje ani nejaké extra rozmýšľanie. A nie, nie je to detektívka. Fakt nie.

Recenzovala: Kristína Veselská
http://live-with-books8.webnode.sk/news/bola-som-tu-gayle-formanova/

"Bolesť možno vydržať, kým sa jej nedotkneme, ako modrinu, ktorú nechtiac stlačíš."

Príbeh je smutný a kruto reálny. Hlavná hrdinka Cody sa snaží vysporiadať so smrťou svojej najlepšej priateľky, Meg. Tá nečakane spáchala samovraždu a za sebou zanechala zronenú rodinu, najlepšiu priateľku no aj spolubývajúcich. Cody sa z toho len ťažko spamätáva a všetko sa zhorší, keď ju rodičia Meg požiadajú, aby zašla po veci ich dcéry do Tacomy. Tam Cody zistí, že Meg možno až tak dobre nepoznala a začne odhaľovať úplne iný život svojej najlepšej kamarátky.
Práve kvôli téme o samovražde som sa to rozhodla prečítať. Tento problém je riešený len veľmi málo v knihách pre mladých, to sa už viac dočítame o znásilnení a šikanovaní. Samovražda je tabu téma, o ktorej takmer nikto nepíše, takže keď som si prečítala obsah tohto príbehu, fakt ma to donútilo si ju prečítať.
Námet bol zvládnutý skvelo. Po dočítaní som nemala slov. Necítila som nič a okolo mňa sa vznášala depresívna atmosféra. Jednoducho som mala pocit, že sa nemôžem smiať po niečom takom smutnom, hlavne keď som si prečítala poznámku autorky. Príbeh ma naozaj dostal a mala som k nemu len pár výhrad. Napríklad to, že sa mi veľmi ťažko začítavalo a musela som sa dostať cez niekoľko kapitol kým ma to úplne pohltilo. Náročné bolo aj vrátiť sa ku knihe späť, keď som ju už raz položila. Preto som aj nahnevaná, že som ju nechala len tak ležať aj týždeň, pretože by som z nej mala oveľa lepší dojem, ak by som ju prečítala hneď naraz. Áno, na jednu stranu za to môže škola a nekonečné učenie, ktoré ma privádza k depresiám, našťastie menej závažným ako tým, o akých sa v knihe píše, ale to stále nie je výhovorka. Jednoducho ma príbeh nijako nelákal čítať ho ďalej.
To sa však zmenilo, keď hrdinka začala objavovať novšie a novšie skutočnosti, pretože sa celý príbeh akoby zrýchlil a zmenil.  Keď ma prvotný nezáujem prešiel, fakt som sa dokázala do príbehu ponoriť a nevedela som nájsť cestu späť na hladinu. Už to nebolo zdĺhavé oplakávanie, ale rýchly sled udalostí, zhoršenie vzťahov, ignorovanie okolitého sveta. Celé to akoby stúpalo až k istému bodu, kedy si hrdinka uvedomila, čo sa to deje.
Ďalšia vec, ktorá mi vadila bol romantický vzťah. Nebol prepracovaný a voči hlavnému príbehu bol naozaj len niečo vedľajšie, čo mi inokedy nevadí, no tu to nebolo zvládnuté práve najlepšie. Autorka si nenašla ten správny pomer hlavného deja voči romantickej zápletke. Ak sa chcela viac zamerať na svoju tému, mala trochu okresať vzťah dvoch zaľúbencov. Ak sa chcela zamerať na vzťah rovnako ako na tému, tak tam mala napísať viac než len nejaké štyri scény s hrdinami. Bolo to zvláštne. Mala som pocit, že sa naozaj videli tak trikrát a na ten štvrtý si už povedali ako sa milujú. Síce preháňam, no naozaj to takto vyzeralo. Nevidela som tam žiaden vývoj ich vzťahu a nevedela som ani, kedy vôbec boli priatelia, keďže si len hovorili hnusné veci.
Už keď som sa dostala k postavám, tak prečo ich rovno nerozviť.

"Dostala si do vienka kopu kameňov, tak si si ich krásne vyleštila a spravila z nich náhrdelník. Meg dostala šnúru perál a obesila sa na nej."

Cody je taká neosobná postava. Akosi som sa s ňou nevedela vžiť, pretože podľa mňa ani neprejavovala city. Buď len po niekom štekala či monotónne opisovala čo sa dialo. Síce som pochopila, že to autorka urobila naschvál, ale nebola som fanúšičkou jej hlavnej hrdinky. Niekedy som s ňou síce súcítila a chápala som ju, no väčšinou som len čítala čo ma na srdci a nijak zvlášť ma nezaujímala.

Na druhú stranu Meg, jej najlepšia a mŕtva priateľka, bola zaujímavo vykreslená a je mi ľúto, že sme nemali tú možnosť spoznať ju aspoň pomocou zopár strán. Autorka síce predostrela čitateľovi, aký život Meg viedla, čo urobila, a ako sa správala, akosi mi to však nestačilo.
Čo sa týka ostatných postáv, všetci tam boli len do počtu. Páčilo sa mi ale, že Gayle nepridávala samé nové postavy a mohla som si zvyknúť na tie existujúce. Na druhú stranu však len dopĺňali príbeh tým, že každý nejako pomohol a obohatil dej, aby sa posunul ďalej. Nijaká vzťahová hodnota sa nekonala. Teda až na Bena, ktorý sa mi z celej knihy zapáčil asi najviac, aj keď mi veľmi pripomínal Adama z Ak zostanem. Mala som pocit, akoby som čítala úplne o tej istej postave.
Celkovo to bola naozaj zaujímavá kniha, ktorá ma spočiatku neoslovila, no akonáhle som sa poriadne začítala, už som sa nevedela odtrhnúť. Páčila sa mi málo spomínaná téma so samovraždou a hlavne to, čo za ňou stálo. Miestami som mala až zimomriavky. Nebola to proste smutná kniha typu John Green, ktorú si ma čitateľ užiť a potom si nad ňou poplakať. Bolo to niečo podobné ako Hovor!. Niečo, čo sa vám snaží povedať o probléme, ktorý existuje medzi mladými a mal by sa riešiť. Naozaj vám toto dielo odporúčam a dúfam, že vás osloví rovnako, ako mňa.

"Samovražda pripomína dvere, cez ktoré sa nemožno vrátiť."

Recenzovala: Denisa Lesniaková
http://danybooks.blogspot.sk/2016/11/rc-gayle-forman-bola-som-tu.html

Ja sama som si zamilovala jej kniha Iba jeden deň a Iba jeden rok. Tak isto ma za srdce chytila kniha Ak zostanem, no už menej som bola nadšená z jej pokračovania. Tento titul považujem za jednu z najhorších kníh a naozaj som po nej zostala sklamaná. Aj napriek tomu som sa ale rozhodla dať šancu jej ďalšiemu titulu. Asi nikoho neprekvapí, že autorka siahla po depresívne téme, no poňala ju po svojom. Anotácia ma zaujala už po prvom prečítaní, ale nechcela som si sľubovať veľa, keďže sa nejedná presne o to pravé orechové pre mňa. Musím priznať, že po dočítaní na mňa doľahli rôzne pocity a ešte teraz si nie som úplne istá, aké čo vo mne Gayle vlastne vyvolala.

"Meg ma často pozývala na návštevu, no zakaždým som odmietla: tvrdila som, že mám veľa práce a nemôžem si dovoliť cestovať. Neklamala som, no nepovedala som jej pravý dôvod."

Čo by ste robili, keby ste sa zrazu jedného dňa dozvedeli, že vaša najlepšia priateľka je mŕtva? Tá najviac energická, veselá, živá osoba, ktorá sama spáchala samovraždu? Cody to nevie pochopiť, nikdy sa jej priateľka nesťažovala, nehovorila o žiadnych problémoch.  Cody vŕta hlavou milión otázok, na ktoré chce poznať odpoveď a tak sa sama vydáva na cestu, na ktorej spoznáva aká je vlastne pravda. A my môžme túto jej cestu prežívať s ňou. Téma je naozaj zaujímavá. Na prvý dojem môže pôsobiť morbídne a poviete si, že takéto niečo by ste čítať nechceli, ale nenechajte sa odradiť hneď na začiatku. Autorka sa rozhodla poukázať práve na fakt, že aj keď si niekedy myslíme, že niekoho poznáme, môže to byť úplne inak. A tak to bolo aj s Megan. Len málo ľudí vedelo, čo ju trápi. Páčilo sa mi, ako autorka postupne predostiera na scénu jednotlivé fakty, tajomstvá, všetko sa postupne komplikuje a zamotáva a z jednoduchého príbehu sa razom stáva bláznivá jazda. Najviac som sa bála práve toho, že sa budem nudiť. Pri podobných témach je niekedy veľmi ťažké udržať si čitateľovu pozornosť, vymyslieť na toľko zaujímavé udalosti a scény, no Gayle sa to podarilo. Ani na chvíľku som sa nenudila a len málokedy som vedela niečo predpovedať a predvídať.

"To som však nemala robiť. V jeho zvraštenej tvári sa zračí zmes hnevu a viny, ktorú dôverne poznám. Každý deň ju totiž vidím v zrkadle."

Čo bolo pre mňa asi najzaujímavejšie bola kombinácia vážnych scén s vtipnejšími. Možno by ste predpokladali, že sa bude jednať len o depresívne pasáže a smútok na vás bude sršať z každej strany. Sprvu to napadlo aj mňa, ale už pár stranách ma autorka presvedčila, že ona si to napíše po svojom a hodí nejakú vtipnú poznámku tam, kde ona bude chcieť. Aj toto hodnotím ako pozitívny fakt, keďže kniha bola oveľa zaujímavejšia a pútavejšia. Občas sa mi ale zdalo, že autorka až príliš tlačila na pílu. Keď som sa dostala na poslednú stránku, zostala som poriadne zmätená z príbehu, ktorý som dostala. Kým som si pospájala jednotivé skutočnosti dokopy a vyvodila si záver, chvíľku mi to trvalo a určite by som to spravila iným spôsobom ako autorka. Samotný zvrat ma prekvapil a aj keď s ním možno nebudete súhlasiť (ani ja som si nebola istá, či zrovna TOTO som chcela), predsa len mal isté čaro. 

Na prvý pohľad sa jedná o útlu knižku, ktorej anotácia ani zďaleka nevystihuje príbeh, ktorý dostanete. Ako som už spomínala, ja sama som stále trochu otrasená a zmätená a pár dní mi asi potrvá, kým mi tento príbeh prestane behať po rozume. Autorka využila svoju schopnosť dokonale sa vcítiť do postáv a vykresliť ich ako realistické postavy, siahla po neokukanej téme, ktorú poňala po svojom, príbeh mala vymyslený od začiatku až po koniec. Aj napriek tomu predsa len som si po dočítaní nepovedala, že by to bolo až také skvelé, že by ma to zdvihlo zo stoličky a mala som chuť hneď si dať re-reading. Nie je to však chyba autorky, ale skôr môj subjektívny postoj.

Nakoniec som sa rozhodla, že dám štyri lajky, práve pre dôvody spomínané vyššie. Aj napriek tomu vám ale tento titul odporúčam, aby ste si samy vytvorili názor :). 

Recenzovala: Veronika Dedíková

https://book-fans.blogspot.sk/2016/10/bola-som-tu-gayle-formanova.html