Vydierač

Ukážky z knihy

8. kapitola
V pondelok ráno o deviatej sa v budove Britskej dostihovej komisie rozpútalo hotové peklo.
„Čo sa deje?“ spýtal som sa Nigela Greena, kolegu, ktorý so mnou hliadkoval v Cheltenhame a teraz stál pri hlavnom vchode.
„Netuším,“ povedal. „Viem len toľko, že je vydané komunikačné embargo. Telefonické linky sú zablokované a internet odstavený, domáca sieť aj vonkajšia. Nesmieme používať mobily ani vychádzať von.“
Natiahol ruku, aby som mu odovzdal telefón.
„A môže sa to?“ spochybnil som. „Čo obmedzovanie osobnej slobody?“
„Nikto ťa nenúti vojsť,“ informoval ma Nigel. „Ale ak to raz urobíš, budeš musieť počkať, kým ťa prepustia.“
„Kto?“
„Vedenie. Paul mi oznámil, že zasadá krízový štáb. Vraj sú tu už od siedmej.“
Takéto mimoriadne schôdze sa nekonali často, a už vôbec nie v pondelok zavčas rána.“
„Čo je vo veci?“
„Hovorím, že neviem. Ale čoskoro všetko zistíme. Chudák Crispin splašene behá ako sliepka bez hlavy.“
Tak to musí byť naozaj zlé, keď spanikoval aj vždy flegmatický šéf spravodajstva.
Nigel ešte vždy čakal na môj mobil. Podal som mu ho a on ho odložil do škatule medzi ostatné.
V civilnej sfére som nikdy o takom opatrení nepočul.
Niečo podobné sa dialo v Afganistane, keď zabili vojaka v akcii. Akákoľvek osobná komunikácia s vonkajším svetom bola zakázaná, aby správa neprenikla na verejnosť, kým ministerstvo obrany neinformuje rodinu.
Zomrel tu niekto? Kdeže. To by bolo všade more záchranárov a policajtov.
Čo teda?
Kráčal som do svojej kancelárie a snažil som sa prísť veci na kĺb – čo mohlo spôsobiť taký poplach?
Ako Nigel povedal, čoskoro sa dozvieme. Napriek tomu sa šírili klebety. Bez mailov a telefónov neprebiehalo predpoludnie nijako produktívne. Väčšina zamestnancov sa zhlukovala na chodbách alebo v kuchynkách a trúsili sa reči.
„Podľa mňa šéfovi šiblo,“ vyhlásil jeden z mladších asistentov. „Preplo mu a myslí si, že je znova v armáde.“
„Alebo ho zavraždili,“ zaradoval sa iný.
Všetko znelo nanajvýš nepravdepodobne, no nijaké rozumné vysvetlenie sa neponúkalo.
Trkotanie personálu prerušil vedúci operačného Paul Maldini - o pol dvanástej strčil hlavu do dverí kuchynky.
„Jeff,“ ukázal na mňa. „Do zasadačky. Okamžite.“
Upreli sa na mňa zraky.
„Ja?“ začudoval som sa. „Čo mám priniesť?“
„Nič, len seba,“ povedal. „A švihom.“ Palcom ukázal, aby som ho nasledoval.
Rýchlo som si prstami prečesal vlasy a už som otváral dvere do miestnosti.
Sedelo tam všetkých sedem nevýkonných riaditeľov Britskej dostihovej komisie – ďalšie znamenie, že sa deje niečo mimoriadne. Poznal som ich podľa mien a funkcií, no iba s dvoma z nich som sa predtým stretol osobne. Okrem nich tam bol výkonný riaditeľ Howard Lever a Stephen Kohli, námestník pre sekciu práva, integrity a rizík.
„Á, pán Hinkley,“ privítal ma predseda správnej rady Roger Vincent. „Poďte, prosím, a sadnite si.“ Ukázal na voľnú stoličku po svojej pravici. „Páni, toto je Jeff Hinkley, vyšetrovateľ, ktorého som vám spomínal.“
„Taký mladý?“ pozastavil sa muž na druhom konci stola a veru to neznelo ako kompliment.
„Ale šikovný,“ pochválil ma Neil Wallinger, jeden z riaditeľov, s ktorým som sa už predtým poznal. Poďakoval som mu úsmevom. „Jeff Hinkley má pozoruhodnú fotografickú pamäť a pravdepodobne vie o dostihoch a ľuďoch okolo nich viac než ktokoľvek na svete.“
„Myslíte, že to zvládne?“ obával sa ten z konca stola a zopár kolegov s ním zjavne súhlasilo. „Nikdy som o ňom nepočul.“
„Zato on určite počul o vás,“ zareagoval Neil Wallinger.
Všetky tváre sa obrátili ku mne.
Neil Wallinger povzbudivo kývol hlavou smerom ku mne.
„Voláte sa Ian Tulloch,“ spustil som. „Máte päťdesiatštyri rokov a dva roky ste predsedom tejto správnej rady. Nominovala vás Asociácia návštevníkov dostihov. Strednú školu ste navštevovali v Harrowe, boli ste vedúcim samosprávy internátu West Acre. Po štúdiu matematiky na Balliol College v Oxforde ste nastúpili ako ekonóm do firmy Tweedale a Vaughan, kde ste teraz generálnym riaditeľom. Spravujete dve menšie charity: Fond boja proti rakovine pomenovaný po Petrovi Walshovi, synovi vášho priateľa, ktorý pred štyrmi rokmi ako šestnásťročný zomrel na lymfóm, a Pony klub so sídlom v Dorkingu, kde bývate s manželkou Rebeccou a dvoma dcérami v tínedžerskom veku, volajú sa Sian a Valerie. Záujem o dostihy vo vás vzbudil strýko, keď vás ako dieťa vodil do Fontwell Parku, kde sa neskôr stal riaditeľom. V súčasnosti vlastníte päť koní, tri z nich trénujú u Duncana Johnsona v Lambourne a dva u Richarda Younga v Nether Wallope. Volajú sa Highlighter, Cruise Reception, Paperclip, Nobis a Annual Return. V tejto sezóne ste zaznamenali dve víťazstvá – v januári vyhral Nobis preteky nováčikov v Newbury a ďalšie víťazstvo dosiahol minulý týždeň vo Warwicku Highlander. Porazil ostatných o desať dĺžok v dostihoch novicov na dve míle, kurz dvanásť k jednej.“
Zmĺkol som.
Deväť párov očí na mňa zízalo ako na zjavenie.
Rozhodol som sa zamlčať, že pán Tulloch je sem-tam svojej žene neverný s istou dámou, s ktorou sa sporadicky stýka, keď je v „služobne“ v Londýne.
„Aj o nás toľko vie?“ spýtal sa Roger Vincent s nervóznym smiechom.
„Predpokladám, že áno,“ povedal Howard Lever. „Možno ešte viac. Aj veci, ktoré by ste možno ani nechceli zverejniť.“
Mnohí sa zamrvili a čosi si navzájom šepkali. Majú sa čoho obávať, pomyslel som si. Málokto z nás je bez poškvrny, a o prítomných to platilo dvojnásobne. Kým ich menovali do funkcií, bol som neoficiálne požiadaný, aby som preveril ich minulosť – vrátane Iana Tullocha.
„Páni,“ vyžiadal si pozornosť Roger Vincent, „tak súhlasíme?“
Všetci prikývli. Aj Ian Tulloch.
„Dobre.“ Vincent sa obrátil ku mne. „Jeff, záležitosť, o ktorej budeme hovoriť, je prísne dôverná. Nikomu sa o nej nesmiete zmieniť, rozumiete?“
„Iste,“ odvetil som.
„V hre je budúcnosť dostihového športu,“ ozval sa Howard Lever. Všetko to znelo príšerne melodramaticky, ale tváril sa smrteľne vážne. „Niekto sa snaží podkopať autoritu komisie a vydierať nás.“
„Informovali ste políciu?“ spýtal som sa.
„Nie,“ odsekol Roger Vincent, „máme zákaz.“
„Treba to urobiť,“ namietal som. „Vydieranie je vážny zločin.“
„Pán Hinkley,“ povedal riaditeľ, ktorý sedel po Tullochovej ľavici, „rozhodujúce slovo má vedenie. Vy ste len vykonávateľ.“
Bill Ripley mal štyridsať aj čosi, a hoci oficiálne bol nezávislý člen správnej rady Britskej dostihovej komisie, všeobecne sa vedelo, že v podstate kope za Džokejský klub.
Jeho starý otec, škótsky gróf, bol popredným funkcionárom klubu, a jeho otec tiež. Rodinné korene by sa hádam dali vystopovať až do roku 1750, keď organizáciu založili šľachtici a džentlmeni.
Podľa knihy Kto je kto bol poisťovacím maklérom, ale v skutočnosti sa ktovieako v práci nepretrhol. Väčšinu času a dedičstva investoval do slušného množstva koní, ktoré vlastnil. Pretekali prevažne v rovinových dostihoch.
Pozrel som naňho ponad stôl a on môj pohľad opätoval cez okuliare v korytnačom ráme.
„Nemôžete ma nútiť porušovať zákon,“ oponoval som.
„Britská dostihová komisia vykonáva dohľad skôr na základe konsenzu než právneho štatútu,“ rýchlo zareagoval Howard Lever v snahe upokojiť situáciu. „Ak stratí verejnosť dôveru v naše schopnosti, prídeme o kredit.“
„Čo vlastne spôsobilo celý tento rozruch?“ spýtal som sa.
Roger Vincent si vzdychol. „Všetky kone na Cheltenhamskom festivale skončili s pozitívnym testom.“
„Čože?!“ žasol som. „Všetky?!“
Prikývol. „Takmer. V priebehu štyroch dní kontrolovali štyridsaťšesť koní. Výsledky boli vždy pozitívne. Ukázali prítomnosť zakázaného metylfenidátu – vrátane prvých dvoch v behu o Zlatý pohár.“
Nečudo, že Crispin Larson pobehoval celé predpoludnie ako sliepka bez hlavy.
„Zrejme nejaká chyba v testovaní,“ skúsil som.
„Nie,“ protestoval Stephen Kohli. „Strávil som celý víkend v laboratóriu, ktoré nám v piatok oznámilo tú zničujúcu správu. Každý z nás sa nazdával, že ide o omyl, ale nie. Vzorky odobrali a spracovali korektne, dodatková kontaminácia je vylúčená. Analýzy prešli krížovou kontrolou. Testovanie bolo v poriadku. Jediný záver znie – štyridsaťšesť koní bolo nadopovaných.“
„Neuveriteľné,“ žasol som.
„Áno, a to ešte nie je všetko,“ povedal Roger Vincent. „Dostali sme list.“
Podal mi kus papiera.

Do rúk Rogera Vincenta, generálneho riaditeľa Britskej dostihovej komisie

Pri čítaní týchto riadkov už budete vedieť, ako som si zažartoval v Cheltenhame. Môžete si byť istý, že to kedykoľvek urobím znova – možno už budúci víkend v Ascote. Veľmi ľahko zmarím vaše pokusy očistiť britský dostihový šport od dopingu.
Prestanem sa zabávať a navždy zmiznem, len ak mi zaplatíte. Stačí päť miliónov libier. Nie je to až tak veľa. Podľa vašich údajov zarába toto odvetvie tri a pol miliardy ročne.
Ak sa spojíte s políciou, zničím akúkoľvek dôveru v tento šport. Odradím tipujúcich a celá brandža skrachuje. Tak ŽIADNA POLÍCIA, berte na vedomie.
Súhlas publikujte v spoločenskej rubrike Timesov. Uverejnite tam takýto inzerát: Van Gogh prijal Leonardovu ponuku na sobáš.

„Chcete povedať, že toto je originál?“ spýtal som sa s istou dávkou zúfalstva.
Previnilo na mňa pozrel.
„A dali ste ho kolovať?“
Prikývol.
„Zbláznili ste sa?“ hneval som sa. „Zničili ste akúkoľvek možnosť odobrať odtlačky. Kde je obálka? Smiem ju vidieť?“
„Nebudeme informovať políciu.“ Roger Vincent bol neoblomný. „Nemôžeme riskovať.“
„V konečnom dôsledku to aj tak bude nevyhnutné,“ upozornil som. Podľa mňa čím skôr, tým lepšie.
„Možno, ale chceli sme, aby ste najprv ticho a nenápadne vypátrali, kto je autorom listu a ako sa mu podarilo nadopovať v Cheltenhame toľko koní. Zatiaľ podáme inzerát.“
„Hádam mu len nechcete zaplatiť?“ Poobzeral som sa po zúfalých tvárach okolo stola. Väčšina očí sa vyhýbala môjmu pohľadu. „Kde máte záruku, že nebude žiadať ďalšie peniaze – o rok, o mesiac, dokonca o týždeň? Čo potom?“
„Nemáme inú alternatívu,“ vzdychol si Howard Lever.
„Isteže máte,“ naliehal som. „Ignorujte ho, alebo mu odkážte, nech si trhne nohou