Jedna noc lásky

Ukážky z knihy

„V prvom rade si nájdem muža,“ vyhlásila Cassandra Belmontová, ovdovená lady Pagetová. Stála pri okne v obývačke v dome, ktorý si prenajala na Portman Street v Londýne. Dom bol zariadený, ale nábytok vrátane kobercov a závesov pamätal lepšie časy. Možno zariadenie pamätalo lepšie časy už pred desiatimi rokmi. Pôsobilo veľmi ošarpane, čo zodpovedalo situácii lady Pagetovej.
„Chcete sa vydať?“ zvolala ohromene jej spoločníčka Alice Haytorová.
Cassandra sa opovržlivo uškrnula, upierala unavený pohľad na ženu, ktorá práve prechádzala po ulici, držiac za ruku chlapčeka, ktorý buď nechcel, aby ho držali za ruku, alebo nechcel, aby sa náhlili. Je to jeho matka? Opatrovateľka? Aj tak na tom nezáležalo. Vzdorujúci chlapec ani jeho duševné rozpoloženie ju teraz nezaujímali. Mala dosť vlastných starostí.
„To rozhodne nie,“ odpovedala na otázku spoločníčky. „Okrem toho by som si musela nájsť nejakého blázna.“
„Blázna?“
Cassandra sa usmiala, no nebol to šťastný úsmev ani sa neobrátila k Alice. Žena s dieťaťom zmizli z dohľadu. Opačným smerom sa náhlil džentlmen a mračil sa na zem pod svojimi nohami. Zrejme meškal na nejaké stretnutie a jeho život bezpochyby závisel od toho, aby tam došiel načas. Možno mal pravdu. A možno sa mýlil.
„Iba blázon by sa so mnou oženil,“ vysvetlila. „Nie, rozhodne nehľadám muža na to, aby sa stal mojím manželom, Alice.“
„Ach, Cassie,“ ustarostene vzdychla jej spoločníčka, „iste nemáte na mysli...“ Nedokončila vetu a ani to nebolo treba. Cassandra mohla mať na mysli iba jedno.
„Veru myslím, Alice,“ Cassandra sa obrátila a pozrela na ňu pobaveným posmešným pohľadom. Alice zvierala opierky stoličky a predkláňala sa, akoby chcela vstať, no neurobila to. „Si zhrozená?“
„Keď sme sa rozhodli prísť do Londýna,“ poznamenala Alice, „chceli ste si hľadať zamestnanie. Obe sme ho chceli hľadať. Aj Mary.“
„Nebol to veľmi realistický plán, čo?“ Cassandra sa zasmiala, no neznelo to veľmi pobavene. „Nikto netúži prijať gazdinú a kuchárku, ktorá má malú dcéru, ale nikdy nebola vydatá. A keby som napísala odporúčací list, asi by som tým Mary veľmi nepomohla, však? Prepáč, Alice, no zrejme sa nenájde veľa ľudí, ktorí by túžili prijať za guvernantku štyridsaťročnú ženu, keď je naporúdzi dosť mladších. Mrzí ma, že som to vyslovila nahlas, ale mladosť je teraz prvoradá. Keď som bola malá, bola si mi skvelou guvernantkou, a odkedy som dospela, bola si skvelou spoločníčkou a priateľkou. Ale tvoj vek hrá proti tebe. Pokiaľ ide o mňa, ak nejako nezamaskujem svoju totožnosť, čo by mi veľmi nepomohlo, keby prišiel čas vyrukovať s odporúčaniami, na trhu práce aj na akomkoľvek inom trhu som odsúdená na neúspech. Predpokladám, že nikto nebude chcieť prijať do zamestnania vrahyňu, čo zabila manžela sekerou“
„Cassie!“ zvolala jej bývalá guvernantka a ruka jej vyletela k ústam. „Tak o sebe nesmiete hovoriť. Ani len zo žartu.“
Cassandra sa nezdalo, že by žartovala. Ale napriek tomu sa zasmiala.
„Ľudia radi preháňajú, nemyslíš?“ nadhodila. „A pridávajú nové a nové klamstvá. Polovica sveta tomu verí, Alice – pretože je zábavné veriť takej absurdnosti. Ľudia budú predo mnou utekať s krikom, len čo vyjdem na ulicu. Budem si musieť nájsť smelého chlapa.“
„Ach, Cassie,“ Alice sa zaliali oči slzami, „bola by som rada, keby ste ne...“
„Pokúsila som sa zarobiť majetok hazardnými hrami,“ pokračovala Cassandra a odratúvala na prstoch, akoby mali prísť ďalšie pokusy. „Keby som nemala trochu šťastia, bola by som od stola odišla ešte chudobnejšia, než som bola. A tak som zhrabla výhru a utekala. Pochopila som, že nemám nervy na to, aby sa zo mňa stala hazardná hráčka, a už vôbec nemám na to schopnosti. Okrem toho mi bolo pod tým vdovským závojom naozaj horúco a zopár ľudí sa otvorene pokúšalo odhaliť, kto som.“
Vystrčila druhý prst, ale nemala čo dodať. Nič iné neskúšala, lebo nijaká iná možnosť neexistovala. Okrem jednej.
„Ak nebudem môcť na budúci týždeň zaplatiť nájomné,“ vysvetľovala, „ocitneme sa na ulici, Alice, to by bolo mrzuté.“
Opäť sa zasmiala.
„Možno by ste sa mali znova obrátiť na svojho brata, Cassie,“ navrhla Alice. „Určite bude...“
„Už som sa na Wesleyho obrátila,“ pripomenula jej Cassandra rázne. „Požiadala som ho o prístrešie, kým nájdem spôsob, ako žiť nezávisle. A vieš, čo mi odpovedal? Vraj ho to veľmi mrzí, rád by mi pomohol, ale odchádza na potulky po Škótsku so skupinou priateľov, a tí by boli sklamaní, keby na poslednú chvíľu odriekol účasť. Kam konkrétne do Škótska by som mala vyslať svoju žiadosť, Alice? A mala by som ho tentoraz prosiť poníženejšie? Prosiť nielen vo svojom mene, ale aj za teba, Mary a Belindu? Aha, áno, aj v tvojom mene, Roger. Myslel si, že som na teba zabudla?“
Veľký huňatý pes neurčitej rasy vstal z ležoviska pri kozube a dokrivkal k nej. Poškrabkala ho za jedným uchom – druhé mu chýbalo. Kríval, pretože mu od kolena chýbala jedna noha. Pozrel na ňu jedným zdravým okom a šťastne dychčal. Vždy pôsobil neupravene, hoci srsť mal čistú a každý deň ho kefovali. Cassandra ho aj teraz postrapatila oboma rukami.
„A nešla by som za Wesleym, ani keby bol v Londýne,“ vyhlásila, keď si pes ľahol k jej nohám a spokojne si položil hlavu medzi laby. Znova sa obrátila k oknu a klopkala prstami po podobločnici. „Nie, musím si nájsť chlapa. Bohatého chlapa. Veľmi bohatého. Aby nás vydržiaval. Nebude to nijaká charita, Alice. Bude to zamestnanie a ja mu za tie peniaze poskytnem veľkú hodnotu.“
V hlase jej znelo silné opovrhnutie, hoci nebolo jasné, či bolo určené tomu neznámemu džentlmenovi, ktorý sa stane jej ochrancom, alebo jej samej. Deväť rokov bola manželkou, ale nikdy nebola milenkou.
A teraz sa ňou stane.
„Ach,“ vzdychla Alice nešťastne, „skutočne sme dospeli tak ďaleko? To nedopustím. Musí existovať iné riešenie. Ja to naozaj nedopustím. Najmä ak jedným z dôvodov je to, že sa cítite povinná postarať sa o mňa.“
Cassandra sledovala pohľadom starý koč, ktorý sa trmácal popod jej okno – kočiš vyzeral rovnako starý ako koč.
„Takže ty to nedopustíš?“ spýtala sa. „Nemôžeš mi v tom zabrániť, Alice. Časy, keď som bola Cassandra a ty slečna Haytorová, dávno pominuli. Zostalo mi veľmi málo. Takmer nijaké peniaze, nijaká povesť. Za múrmi tohto domu nemám priateľov ani priateľky, nijakých príbuzných, ktorí by sa mi náhlili pomôcť. Ale mám čosi, čo mi zabezpečí príjem a vráti nám do života pocit istoty. Som krásna. A príťažlivá.“
Za iných okolností by tá samochvála vyznela neodpustiteľne domýšľavo. Ale ona ju vyslovila skôr posmešne. Hoci to bola pravda, nemala právo byť namyslená. Svoju krásu mohla skôr preklínať. V osemnástich rokoch si ňou získala bohatého manžela. Počas deviatich rokov manželstva jej zaistila nespočetné množstvo obdivovateľov. Ale nakoniec jej priniesla väčšiu mizériu, než si vedela predstaviť. Najvyšší čas, aby krásu využila vo svoj prospech – aby získala peniaze na nájomné, na jedlo a oblečenie, a ešte pár šestákov navyše na horšie časy.
Nie pár šestákov. Veľa šestákov. Čo tam po horších časoch! Ona a jej priateľky budú žiť v prepychu. Bola si tým istá. Muž, ktorý zaplatí za jej služby, bude draho platiť – alebo sa bude dívať, ako mu ju preberie iný.
Nezáležalo na tom, že má dvadsaťosem rokov. Vyzerá lepšie než v osemnástich. Na správnych miestach pribrala a jej tvár, ktorú mala v osemnástich rokoch peknú, časom ešte väčšmi opeknela do klasickej krásy. Vlasy medenej farby jej za tie roky nestmavli ani nestratili lesk. A už nebola naivné mladé dievča. Teraz už vedela, čo poteší mužov. V tejto chvíli je v Londýne určite džentlmen, ktorý bude ochotný obetovať aj majetok, len aby ju dostal, a kúpi si exkluzívne právo na jej služby. V skutočnosti takých džentlmenov bolo iste viac, ale ona si vyberie iba jedného. A ten džentlmen teraz určite prahne po zmyselnej rozkoši z toho, že ju má, hoci to ani nevie.
Bude po nej túžiť viac, než v živote po niekom alebo niečom túžil.
Nenávidela mužov.
„Cassie,“ ozvala sa Alice – Cassandra obrátila hlavu a spýtavo na ňu pozrela, „nemáme tu nijakých známych. Ako sa chcete zoznámiť s urodzeným mužom?“
Hovorila víťazoslávne, akoby chcela, aby tá úloha bola beznádejná – čo bezpochyby chcela.
„Ešte vždy som predsa lady Pagetová, nie?“ vyhlásila. „Vdova po barónovi! A ešte vždy mám fajnové šaty a doplnky, ktoré mi Nigel nakúpil, i keď možno už vyšli z módy. A je spoločenská sezóna, Alice. V meste sú všetci dôležití ľudia a každý deň sa konajú večierky, bály, soirée, pikniky či iné spoločenské podujatia. Nebude ťažké navštíviť aj tie najveľkolepejšie.“
„Bez pozvánky?“ Alice sa zamračila.
„Zabudla si,“ podotkla Cassandra, „ako všetky hostiteľky túžia, aby na ich večierku bolo čo najviac hostí. Nečakám, že ma pošlú preč odo dverí, do ktorých sa rozhodnem vstúpiť. Odvážne vojdem hlavným vchodom. Stačí, keď vojdem raz – na môj účel to poslúži. Dnes popoludní sa spolu pôjdeme prejsť do Hyde Parku, Alice – samozrejme, vtedy, keď tam chodí čo najviac ľudí. Počasie je dobré a objaví sa tam celá smotánka, aby videla a videli aj ju. Oblečiem si čierne šaty a čierny čepiec so závojom. Predpokladám, že ma poznajú skôr podľa povesti než podľa tváre – už je to dobrých pár rokov, čo som tu bola naposledy. Ale zatiaľ radšej neriskujem, lepšie bude, keď ma nespoznajú hneď.“
Alice si vzdychla, oprela sa na stoličke, iba krútila hlavou.
„Dovoľte, aby som vo vašom mene napísala pokojný, zmierlivý list lordovi Pagetovi,“ navrhla. „Nemal právo vyhnať vás z Carmel Housu, Cassie, keď sa tam rok po otcovej smrti rozhodol nasťahovať. Podmienky vašej manželskej zmluvy boli jasné. V prípade manželovej smrti ste mali dostať vdovský dom. A slušnú finančnú zábezpeku. Aj štedré výnosy z majetku. A za ten rok, čo tam býval, ste nedostali nič, hoci ste mu neraz písali a spytovali sa, kedy sa právne otázky vyriešia. Možno tomu jednoducho nerozumel.“
„Nemá zmysel obrátiť sa naňho,“ odvetila Cassandra. „Bruce mi dal jasne najavo, že moju slobodu považuje za dostatočnú výmenu za všetko ostatné. Zo smrti jeho otca ma neobvinili, lebo neboli nijaké dôkazy, že som ho zabila. Ale sudca alebo porota ma môžu uznať za