Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín

Ak ma už trochu poznáte, viete, že pri čítaní sa najviac zameriavam na postavy a milujem na nich každý detail, ktorý vie autor vytvoriť. A preto chcem túto recenziu začať opisom hlavnej postavy a postupne sa dostaneme k deju.

Pobozkal som Katrinu,“ povedal Hassan a vtedy Colin položil ceruzku a obrátil sa v kresle k Hassanovi. „Čo, koho?“

„Tie slová spolu nedávajú veľký zmysel,“ napodobnil ho Hassan.

„Na pery?“ pýtal sa ďalej Colin.

„Nie, ty debil, na zvierač jej očnej zreničky. Áno, na pery.“

Takže hlavnou postavou je Colin Singleton. Čo ma pri otvorení knihy prekvapilo bolo to, že kniha je písaná v tretej osobe, čo nie je osobne môj obľúbený štýl, pretože niektorí autori sa s ním nevedia dobre zosobniť  a potom mi chýba väčší náhľad do psychiky postáv. No Green si s ním poradil veľmi dobre. A teraz, aby sme sa trochu presunuli ku Colinovi. Young Adultky majú zaužívané mnohé trendy. Písať o postave, ktorá je sivá myška, rodičia jej zahynuli pri autonehode a neviem, čo všetko. Colin je však celkom normálny. No dobre, jeho sociálny život síce nedosiahol vysokú úroveň a okrem toho je nadané a výnimočné dieťa. Jeho jediným problémom sú baby meno Katherine, ktoré mu nakoniec vždy dajú kopačky. Ó... a aby som nezabudla, bolo ich už devätnásť. Takže môžeme chlapca poľutovať, pretože toto je už vážne smutné. Teraz ma dokonca napadá, čo má Green s tým, že jeho postavy sú jedináčikovia.

Takže, aby sa Colin trochu odpútal od tej bolesti z rozchodu s poslednou Katherine, vyberie sa so svojím tučným kamošom Hassanom (tučný sa nazýva aj sám, takže ho neurážam, aj keď to tak znie) na road trip, ktorý zmení oboch chlapcov a pomôže im v niektorých veciach dospieť. Všeobecne sa mi veľmi páčia knihy na spôsob Charlieho malých tajomstiev – otvorený koniec, pri ktorom si môžete domýšľať, čo bolo ďalej a celkom iná kompozícia, než na akú som zvyknutá, ktorá nemá veľkú akciou nabitú zápletku. Proste rozprávanie postáv o svojich príbehoch. Áno, také knihy mám rada. Ale Poučka akosi nevedela udržať moju pozornosť. Nečítala sa zle, to nie. Len bola od Hviezd a Aljašky dosť odlišná, možno tým, že nebola taká pochmúrna a smutná. Neviem, či by som ju odporúčala niekomu, kto už má prečítané iné Greenovky, pretože táto bola na inej úrovni a nestala sa mojou srdcovkou, no na druhej strane by som ju nenazvala ani slabou. Skôr priemernou.

A mám pocit, že to, čo znamenáš pre iných, sa odvíja od toho, na čom záleží tebe. Takže si iba taký dôležitý, aké dôležité sú veci, na ktorých ti záleží.

Na tejto knihe sa mi veľmi páčili dialógy, pretože mi pripadali také svojské a hlavne použitím slangu vzniklo veľa vtipných situácií, ktoré mi pripomenuli dnešnú dobu a dnešných mladých (asi sa počítam aj ja), no vadilo mi slovo jeblinovsky alebo jeblino, ktoré sa využívalo častokrát, no zároveň to aj po Colinovom a Hassanovom vysvetlení chápem, akurát mi nesedí, pretože si neviem predstaviť, že by som ich používala ja. Plusom je aj viac humoru, úprimne som sa zasmiala na Hassanovi, pretože ten chalan je chodiaci vtip a má ten humor už vrodený. Každý by mal mať takého kamoša, ktorý vám vie do očí povedať pravdu, ale zároveň byť aj dobrou oporou.

V Katherinách som si všimla to, ako chcel Green poukázať na to, ako sa človek môže zmeniť. Na začiatku knihy je taký a taký a na konci je už úplne iný človek. Samozrejme, že Colinovi ostala vášeň v prešmyčkách a humor inteligentných ľudí, ale zabudol na Katheríny a uvedomil si množstvo nových vecí a to všetko mu ponúkol na rýchlo zorganizovaný road trip, ktorý nebol len o ceste, ktorú prekonali, ale hlavne o tom, čo sa im na nej udialo a bolo to fakt zaujímavé, lebo ja mám cestovanie rada. A samozrejme ako už z názvu vyplýva, v knihe je aj veľa matematiky. No tí, čo nie ste v matematike... povedzme... takí dobrí, nebojte sa. Nebudete mať kvôli Greenovi z matiky ešte väčšie nočné mory, ako doteraz.

Užite si čítanie.

Recenzoval: Wanderer
http://wanderer-books.blogspot.sk/2015/04/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html

Tak veľmi som chcela, aby som to našla. Ale zase som bola len sklamaná.

Nie, neberte to tak, že celá kniha je totálne zle a že sa neoplatí. Postavy boli svojské a odlišné a naozaj sympatické. Colin mi síce liezol na nervy tými jeho nepodstatnými a zbytočnými informáciami, ktoré rozprával alebo sa mu vírili hlavou, ale občas mal aj svetlé chvíľky, pri ktorých rozmýšľal ako normálny chalan. Hassan bol naopak vtipný a úplne v pohode. A Lindsey bola tiež celkom fajn. Ale všetky postavy boli zase tak greenovsky divné. Na Greenových knihách sa mi ale páči, že všetky postavy majú svoje typické charakterové črty, ktoré priam bijú do očí.

Určite budete súhlasiť, že nápad tejto knihy je tiež absolútne šialený a originálny. Nemôžete tvrdiť, že nie. Koho by napadlo písať o takýchto veciach? A Greenov štýl písania je tiež veľmi dobrý a číta sa dosť rýchlo. A samozrejme, jeho humor je tiež jeden z tých, pri ktorých sa dosť nasmejete. Pri tejto knihe určite, pretože títo dvaja chlapci zažili naozaj mnoho vtipných situácií. Nechýbajú tu ani pekné a pravdivé myšlienky, s ktorými sa čitateľ občas úplne stotožňuje.

"Človek viní prírodu a osud, ale osud je väčšinou iba ozvenou jeho vlastného charakteru a vášní, chýb a slabostí." 

A teraz k tomu, čo sa mi na knihe nepáčilo. Táto knižka by bola určite o niečo lepšia, nebyť toho hlúpeho slangu, ktorý sem autor úplne zbytočne napchal (slová ako jeblino, vyjebliniť). Do niektorých kníh sa nadávky hodia, ale tie od Johna Greena to určite nie sú. Ten slang mi fakt liezol na nervy. Ďalej tu bola jedna vec, pri ktorej som sa dosť pozastavila. Na jednej strane sa objavila veta: "Nie je to ktoviečo, ale je to domov." Nepripomína vám to náhodou Harryho Pottera 2? Konkrétne scénu keď Ron doviedol Harryho do Brlohu a povedal túto vetu? Lebo mne áno. John, toto moc originálne nebolo.
Podľa mňa sem Green napchal aj zbytočne veľa matiky a totálne nepodstatných informácii o dejinách a možno to bolo dôvodom, že som pri knihe pomaly zaspávala. Koho trápi nejaký František Ferdinand? Dobre, Colin bol proste týmito vecami posadnutý, ale čitateľov to proste baviť nebude. A tiež, koho bude trápiť o tom, kedy má kikiríkať kohút? Chápem, že to chcel autor nejako oživiť, ale takéto veci tomu naozaj nepomohli. Takže ja som sa pri knihe neskutočne veľmi nudila.

"A tých máš naozaj rád. Ľudí, pred ktorými môžeš nahlas uvažovať." 

Nehovorím, že tá kniha bola zlá. Mne sa nepáčila a nesadla mi. Možno nejakých nadšencov dejepisu a matematiky baviť bude. Ale mne tam tie grafy, rovnice a všetko ostatné totálne nedávalo zmysel. Matika proste nie je moja parketa. Možno keby na to autor išiel z iného uhlu pohľadu a napísal ten príbeh trochu inak, možno by ma naozaj uchvátil. Naozaj to vyzeralo sľubne a ja som dosť veľmi dúfala, že sa mi kniha bude páčiť. Je mi to ľúto. Ale Green sa zrejme nikdy nestane jedným s mojich obľúbených autorov. Zrejme mi proste nesadnú jeho podania tých príbehov. Ale ak sa vám aspoň jedna Johnova kniha páčila, tak siahnite aj po tejto, pretože aj táto vás očarí úplne rovnako. Je to ten typický greenovský príbeh, ktorý milujú všetci okrem mňa. U mňa, bohužiaľ, len 2 vločky.

Recenzoval: Naty Chudá
http://world-of-books-by-naty.blogspot.sk/2015/04/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html

Jeho predchádzajúce knihy si získali svet. Aljaška svojou unikátnosťou, Hviezdy svojou emotívnosťou a Mestá geniálnosťou. Predvídateľnosť však bola iná. Autor do nej vložil svoje ďalšie bláznivé nápady, ktoré vytvorili celý príbeh. Už len tá myšlienka s pamätníkom Františka Ferdinanda bola šialená, ale zároveň neopakovateľná. Musím však priznať, že som čakala viac. Predchádzajúce knihy som zhltla a tu som sa občas nudila. Príbeh mal zaujímavú pointu a perfektné spracovanie, ale čosi mi tam chýbalo. Akosi som sa nevedela vžiť do príbehu, aj keď som sa celkom bavila na zážitkoch hrdinov.

Práve hrdinovia boli klasicky "greenovsky" čudní. Colin bol génius, v pohode chalan a dobre premyslená postava. Avšak tá jeho matika a poučka mi celkom dobre pílili nervy. Všetky tie grafy ma neskutočne vytáčali, no akoby som bola na hodine matematiky. Dalo sa to prežiť, ale podobné záležitosti nemám veľmi v láske. Ako postava sa mi Colin celkom páčil, bola vnímavý, sympatický a príjemný. Nebol to superhrdina, ale normálny chalan, čo sa mi pozdávalo. Hassan bol zas totálny exot. Páčili sa mi tie ich doťahovačky a rozprávanie v iných jazykoch. To bolo určite originálne v porovnaní s inými knihami a veľmi sa ma to zaujalo. Lindsay sa mi veľmi pozdávala, strašne šikovná baba, vtipná a človek, s ktorým by som si určite sadla. Postavy teda beriem pozitívne, lebo sa mi vcelku páčili.

Poučka je zvláštna kniha, ale beriem ju viac menej pozitívne. Má skvelý námet, ktorý John Green vynikajúco spracoval a perfektne napísal. Čítanie som si užila, aj keď to nebolo niečo úplne neprekonateľné. Ak máte radi nezvyčajné knihy, ktoré nie sú na dennom poriadku knihomoľa, môžem vám túto knihu odporučiť. Ale ak hľadáte niečo ako Na vine sú hviezdy, tak ste na omyle. Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín je dobrá kniha, ktorú sa oplatí prečítať a môžem ju vrelo odporučiť. Nemáte dosť kníh Johna Greena? Na jeseň vychádza Nech sneží, román na ktorom pracoval s Maureen Johnson a Lauren Myracle. A v roku 2016 sa dočkáme jeho poslednej knihy a to Will Greyson, Will Greyson, ktorú stvoril s Davidom Levithanom! Pekné čítanie! 

Recenzoval: Christine
http://our-universe-of-books.blogspot.sk/2015/04/recenzia-john-green-poucka-o-podstate.html

Ja Johna Greena zbožňujem. Svojimi knihami ma vie dostať a ja mu ich verím. Zbožňujem jeho svojský štýl písania, ktorým je známy a milujem jeho originálne nápady pri ktorých nikdy neviete čo sa stane na ďalšej stránke. Navyše John Green vie skvele pochopiť "tínedžerov". Neodcudzuje nás za naše často hlúpe chyby a unáhlené konania, ale chápe nás a vie sa vžiť do toho aké je to byť mladým. Do svojich kníh pridáva krásne myšlienky, ktoré pridávajú na výnimočnosti príbehu a ja tie myšlienky milujem, pretože sa dá nad nimi zamyslieť a vždy vám niečo dajú. Jeho knihy nie sú dokonalé a nikdy nebudú, ale svojou nedokonalosťou sú o to krásnejšie.

Budúcnosť vymaže všetko, neexistuje žiadna miera slávy ani geniality, ktorá by človeku umožnila prekročiť vlastné zabudnutie.

Kniha o dvoch bláznivých chalanoch z čoho jeden je geniálny žid a druhý tučný arab, ktorý miluje sudkyňu Judy je Greenova klasika. Aj keď zároveň mi príde niečim odlišná od jeho predchádzajúcich kníh. Neviem v čom, ale hádam na to raz prídem... Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín je skvelá originálna kniha. Neviem kde John Green chodí na tieto nápady, pretože často iba krútim hlavou nad tým čo všetko dokáže povymýšľať. Táto kniha je skrátka bláznivá a šialená. Veď už len ten názov knihy hovorí, že toto bude niečo iné a zaujímavé.

Mňa na knihe odhliadnuc od všetkej tej bláznivosti a originality dostali aj neskutočne vtipné hlášky, ktoré sú nezabudnuteľné a je nemožné sa na nich nezasmiať. Celý dej knihy sa nesie vo vtipnom duchu a ja mám z toho obrovskú radosť, pretože je skvelé, keď si dokážete pri knihe oddýchnuť a ešte k tomu schuti zasmiať. Naposledy som od Greena čítala Papierové mestá (čo je už celkom pekná doba) a očividne som aj zabudla ako strašne mi chýbal Greenov zmysel pre humor. On vie aj z tragédie spraviť vtipnú komédiu.

Kľúče sa odkiaľsi vynoria, keď sa zmierite s tým, že pocestujete autobusom a Katheriny sa vám zjavujú, keď už pomaly prestávate veriť, že na svete je ešte jedna taká.

Mne boli strašne sympatické postavy knihy. Všetky! Dobre.. takmer všetky... Ale nejdem vám prezrádzať kto mi tam vadil, pretože to pochopíte, keď to budete čítať. Čo sa týka hlavného hrdinu Colina toho som si obľúbila. Colin je totižto zázračné dieťa čo znamená, že čítať vedel už v dvoch rokoch a vedel si zapamätať všetko čo ho zaujalo (menšia poznámka... jeho zaujímalo všetko). Avšak Colin mal strach, pretože len málo zázračných detí sa dokáže stať plnohodnotným géniom. Bál sa, že je už odpísaný a že ako zázračné dieťa nestojí za nič. Navyše ho trápili všetky Katheriny od ktorých dostal kopačky... Colin bol zlatý chalan. Aj keď si nedôveroval a podľa mňa by mu nechýbalo troška viac sebavedomia bol celkom zábavný a milý. Nevadil mi a bavilo ma čítať jeho myšlienky.

Myslím, že Boh kašle na to, či mám alebo nemám psa, alebo či žena nosí šortky. Ale myslím, že nekašle na to, či si dobrý človek.

Colinov najlepší kamarát. Tučný, arabský chalan Hassan, tak to je už iná šálka kávy. Je šialený, všetko, ale naozaj všetko berie s humorom a všetko obracia na srandu. Aj vo chvíľkach kedy by mal byť na dne sa smeje ako zmyslov zbavený. Aj keď vo svojom živote má nejaké tie komplexy, nebránia mu v tom aby si užíval života. Hassan je skvelá postava, ktorú si zamilujete a budete zbožňovať jeho vtipné poznámky.

Ja som si knihu maximálne užila. Čítanie tejto knihy bola jedna veľká jazda! John Green ma zasa nesklamal a ja ostávam jeho verným fanúšikom. Som rada, že som si túto knihu prečítala a už sa veľmi teším, keď u nás vyjde jeho kniha Will Grayson, Will Grayson. Vyjsť by mala 1.2.2016, ale verím, že ten čas ubehne rýchlejšie než si vieme predstaviť. Čo sa týka Poučky o podstate predvídateľnosti Katherín, tak ja knihu môžem len a len odporúčať!

Recenzoval: Kristy Drážovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2015/04/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html?m=0

Potom som čítala aj Kam zmizla Aljaška, čo mi prišla ako absolútne úžasná kniha a netuším ako by som ju ohodnotila teraz. Čítala som aj Papierové mestá, viacmenej nedávno, a tie ma veľmi sklamali. Práve od nich som očakávala, že si ma získajú, prišiel mi to ako najlepší nápad pre knihu, a nakoniec to dopadlo katastrofálne. A preto som sa aj do Poučky o podstate predvídateľnosti Katherín (odteraz ďalej iba Katherín, lebo je to fakt neskutočne dlhý názov a ja som fakt neskutočne lenivý človek) púšťala s istou rezervou. A možno aj to prispelo k tomu, že sa mi Katheriny páčili. 

Človek si nepamätá čo sa stalo. Naopak, platí, že to, čo si pamätá sa stáva tým, čo sa stalo. 

Katheriny ma vážne milo prekvapili. Neviem, po Papierových mestách som vážne nemala skoro žiadne očakávania, a už od začiatku mi bolo jasné, že toto bude o niečom inom. Papierové mestá boli skvelé svojím nápadom a samými myšlienkami, tu to presne tak nebolo. Katheriny mali síce originálny nápad, ale neprekypovali toľkými myšlienkami a o to to vyznelo lepšie, reálnejšie a mala som oveľa menší problém dostať sa do príbehu a začítať sa. 

Pri Katherinách som si prešla rôznymi fázami. Zo začiatku som ku knihe nemala žiadny vzťah, pozerala som sa na ne dosť skepticky. Potom zmienka o road tripe a už som prevracala oči a zatvárala pomaly knihu. Obávala som sa, že sa to vlastne zvrhne na jedno veľké klišé a jeden veľký boj: ja vs. Katheriny. Našťastie, Bohu vďaka za to, nestalo sa tak. Z myšlienky road tripu Green ľahko upustil - proste ako to v skutočnosti býva. Do niečoho sa pustíš, niečo sa stane a nepokračuješ v tom. V tomto momente si ma začala kniha získavať.
Ďalším neskutočným plusom knihy, boli autorove poznámky pod čiarou. Fakt skvelé. Bavila som sa na nich asi úplne najviac. Tie sa Greenovi vážne podarili a úplne ozvláštnili tento aj tak zaujímavý príbeh (nemyslela som si, že to zrovna pri tejto greenovke poviem).

V tomto priestore sa môžete stať kýmkoľvek. Iba tým nie, kým ste už boli. 

Colin bol skvelá postava. Tá jeho tvorba prešmyčiek (anagramov) a celkovo, náhodné hovorenie zaujímavých faktov, získal si ma. Najskôr som na to všetko kukala iba veľmi skepticky, ako mohol už chodiť s 19timi Katherinami, ale ako to autor pomaly vysvetľoval, bolo to pochopiteľnejšie. A jeho slovník. Spolu s Hassanom, najlepším kamarátom, som sa na ich hláškach fakt niekedy dokázala od srdca zasmiať. Greenovi sa podarilo vytvoriť medzi nimi úžasný priateľský vzťah, ktorý síce nebol perfektný - dokázali sa pohádať- ale zároveň si aj dokázali odpustiť, čo pri ozajstných priateľov už tak býva.
Ďalšou postavou bola Lindsey a asi sa z nej stala moja najobľúbenejšia babská postava od Greena. Správala sa prirodzene, a dokázala som sa s ňou stotožniť. Bola milá, mala svoje chyby, a takisto ako Colin si ich aspoň časom uvedomili, ale nezmenili sa veľmi, lebo to sú ich vlastnosti, takí sú, tak sa chovajú.

Budúcnosť nemožno zastaviť.                      

Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín bolo pre mňa nečakane príjemným prekvapením,  ktorého som si myslela, že sa už pri Greenovi nedočkám. Takže, ak ste aj vy ostali sklamaní po Papierových mestách a možno ste aj napriek tomu stále Greena nezavrhli, vyhrnite sa do Katherín, ktoré boli vo výsledku vážne skvelé a geniálne. A dokonca mi ani matematika nevadila - a to je už čo povedať, keďže sa to viacmenej rieši princípom kvadratických funkcii a tie ja hate-ujem na plnej čiare.

Recenzoval: Maggie
http://abouteverythingforeveryone.blogspot.sk/2015/04/john-green-poucka-o-podstate.html

Ako zázračné dieťa, ktoré vedelo čítať už v troch rokoch, si do detailu pamätá na vzťah s každou jednou. A predsa cíti, že všetky jeho vedomosti akosi nestačia na to, aby bol šťastný. Túži niečo znamenať, zapísať sa do histórie, aby si ho ľudia pamätali... A tak po deväťnástich skúsenostiach ako zberač kopačiek začne pracovať na vzorci, ktorý by predvídal priebeh vzťahu a jeho koniec.

Zronený Colin po kopačkách, ktoré schytal od Katherine XIX. sa vydá s jeho verným a vtipným kamarátom Hassanom na road trip - teda na cestu autom všade a zároveň nikam. Colin usilovne zdokonaľuje svoju poučku, v hlave neustále tvori prešmyčky zo slov (čo je podľa mňa hrozne zbytočná vec, veď z toho vznikajú aj tak nezmysly) a počas pobytu v jednom mestečku spoznáva nových ľudí. Vďaka nim zisťuje, že ako bývalé zázračné dieťa, je predsa len ešte veľa toho, čo sa musí naučiť...

"Ale knihy mal vždy. Knihy sú najkrajnejším prípadom zberačov kopačiek: odložte ich a počkajú na vás aj celú večnosť, venujte im pozornosť a vždy vám lásku opätujú." str. 130

Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín (ďalej ma pri písaní bude zachraňovať skratka Poppk-a) je moja tretia skúsenosť s knihami Johna Greena. Zároveň som si pri nej uvedomila pár dôležitých vecí, ktoré súvisia s jeho tvorbou. Prvá bola, že som sa prestala zaoberať tým, aké sú si jeho knihy podobné. Je fakt, že používa veľmi podobné postavy, občas aj situácie, motívy príbehov... dobre, keď to takto vymenúvam, môže to znieť trochu desivo, ale naozaj som to prestala brať ako mínus. Čo na tom záleží, keď sú mi jeho postavy aj tak vždy sympatické a dokážu si ma získať?

"Osobne si myslím, že všetka tá túžba vyniknúť, honba za tým, aby bol človek iný ako ostatní, je proste trápna. Ja chcem plávať životom nepozorovane, pretože len čo sa do niečoho veľkého zahryzneš, utopíš sa. Čím významnejšia a väčšia vec, tým horšie sa ti žije. Len sa pozri, aký mizerný život majú slávni ľudia." -Lindsey, str. 112

Veľmi sa mi rátalo, že Colin a Hassan boli v podstate slušní chalani a naozaj dobrí kamaráti. Takisto aj vedľajšie postavy boli fajn, dokonca aj Katheriny. A najlepšie na tom bolo, že tam nebola absolútne žiadna tragédia (ak nerátame, aké tragické je, že jeden človek dostane toľkokrát košom). Čím sa dostávam ku druhému môjmu zisteniu a ním je, že Greenovi pristane oveľa lepšie, keď nepíše o niečom smutnom. Aj keď je príbeh Poppk-y dosť bláznivý, dokážem mu ho uveriť viac, pretože v ňom cítim viac autorovej osobnosti (keďže aj on sám je taký praštený a veselý). A čo je dôležitejšie - viac si viem vychutnať tú jeho ľahkosť písania, jeho talent na vyberanie slov a pekné myšlienky v tom mori vtipných hlášok.

"Takže bol Ovídius dôležitý preto, lebo to bol Ovídius, alebo preto, lebo žil v antickom Ríme?" str. 57

Na Greenových knihách sa mi páči, ako sa zameriava na priateľstvá, v ktorých nechýba jeho svojský humor, ale aj vernosť, že vždy stoja pri sebe a pomôžu si v každej chvíli. Nech je akokoľvek absurdná. Pretože v Poppke sa dostávali naši hrdinovia do naozaj nevyspytateľných situácií. Nechápem, kde na tie hlúposti Green chodí... ale že strašné hlúposti. Ale práve ich strelenosť knihe dodávala šmrnc. Na tomto príbehu ma oslovili aj rozhovory so staršími ľuďmi - škoda, že ich tam nebolo viac.

"Všetko mu to chýbalo aj napriek tomu, hoci sa nič z toho nestalo. Chýbala mu budúcnosť, ktorú si vysníval." str. 125

Aj toto dielo Green niečím ozvláštnil a to tým, že takmer na každej strane použil vysvetlivky. Mali vtipný motív, ale miestami ma pri čítaní rušilo, že som sa často uprostred strany musela pozrieť na jej koniec. Občas sa aj vyskytli malé hluché (a tiež trochu matematické) miesta, ale po dočítaní kniha vo mne zanechala príjemný pocit a zacítila som vďaka nej prísľub leta.

Recenzoval: Aly V.
http://ostrov-stratenych-pribehov.blogspot.sk/2015/05/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html

Kam zmizla Aljaška sa mi síce dosť páčila, ale za to zrejme môže to, že sa Green nebál popisovať v Amerike neexistujúce veci ako fajčenie a pitie... alkoholu. Na vine sú hviezdy bolo pekné, smutné, ale nejaká genialita to nebola. A keďže každý Greena velebí ako Caesara, tak som sa rozhodla, že si prečítam ďalšiu knihu a možno prídem na to, čo na ňom ľudia tak vidia.

Príbeh bol nezvyčajný. Naozaj, veľmi nezvyčajný, veď ako aj všetky Johnove knihy. Colin miluje snáď všetky Katherine pod slnkom a tie všetky Katherine jeho zase nie. Keď sa s ním rozíde devätnásta dievčina, rozhodne sa vydať na road trip spolu s jeho kamoškom Hassanom. Avšak road trip končí hneď na začiatku knihy, keď sa dostanú do istého mestečka s názvom Gutshot, kde si obaja nájdu prácu, kamarátov a svoj nový život.

Knihu som začala čítať s veľkými očakávaniami, keďže ju každý ospevoval a hodnotil pozitívne. Avšak ani po niekoľkých stranách som sa do toho nevedela dostať, preto som knihu aj odložila. Neskôr som sa k nej vrátila a pokračovala, ale dlho mi to nevydržalo. A takto to trvalo až do konca. Neviem vám presne povedať, čo sa mi nepáčilo a čo sa mi páčilo, pretože som sa nedokázala prinútiť toto dielo čítať ani len pol hodinu vkuse a vôbec dávať pozor na to, čo čítam. Absolútne sme si nesadli, ja a táto kniha.

Rozbiehalo sa to veľmi, ale že priveľmi pomaly, a vlastne k tomu rozbehu ani nedošlo. Celá kniha bola len o tom istom, monotónny dej, žiadne zaujímavé odbočky, proste nič. Ako som spomínala, nehovorím, že Greena neznášam, pretože to, čo som od neho už čítala nebolo zlé, len mi tam vždy niečo vadilo. Vždy tam boli neskutočne nudné pasáže, vždy tam boli postavy, s ktorými som sa nedokázala ani len na chvíľu zžiť. Ani tu to nebolo iné, len o niečo vystupňované.

Dej bol o ničom. Bolo to síce písané tým typickým Greenovym štýlom typu samé múdrosti, ale nemyslím len toto. Páčilo sa mi, že to bolo iné. Bolo to naozaj o tej Poučke, ktorú písal Colin. Bolo to o matike, vďaka čomu som sa presvedčila, aká som z nej hlúpa. Malo to kopu vysvetliviek, na ktorých sa dalo parádne zabávať a nenudili ma. Avšak ten dej... Mohla som v pohode prečítať úvod a koniec. Neprišla by som o nič, stále by to bolo to isté, len by som vynechala zopár udalostí, ktoré v celkovom príbehu nič nezmenili.

Čo majú Hazel, Gus, Colin, Hassan, Lindsay a Miles spoločné? Každá postava je od Greena. A každá postava mi nie je nijak blízka. Absolútne som sa s nimi nedokázala stotožniť, nič som voči ním necítila, vôbec som s nimi nesúcitila. Áno, bolo mi ľúto, že sú Gus a Hazel chorí, ale plakala som? Vadilo mi to nejak veľmi? Túžila som knihu vyhodiť? Premýšľala som, prečo je ten svet taký krutý? Absolútne nie. Musím síce priznať, že Miles nebol najhorší, bol zlatý a milý, no ani on nebol jeden z tých, ktorý by ma chytil za srdce. Dobre, Miles sa mi celkom páčil heh. A postavy tu?

Lindsey sa mi istým spôsobom páčila, bola zlatá, nebola hnusná, ale bola celkovo taká nijaká. Rovnako ako aj Hassan, ktorý, musím uznať, bol miestami naozaj vtipný. Hlavne tie jeho cicky.

A Colin? Bol presne niečo podobné ako Miles. Taký chlapčenský, ale dievčenský hrdina. Dáva to logiku? lebo mne hej. Taký, ktorý sa mi nedostal ani pod kožu, ani nikde inde. Absolútne som ho nebrala ako hlavnú postavu, nepremýšľala som nad ním, nezaujímal ma. Akoby som nečítala o nikom. Akoby tam ani nebol. Taký som z neho mala pocit.

V polovici nadišiel ten moment, kedy som to už viac nezvládala. Čítala som snáď každý tretí odsek, lebo ma to absolútne nezaujímalo. Nevedela som sa do toho vôbec dostať, postavy ma nezaujali, nudila som sa a už ani nedúfala, že sa to zlepší.
Síce kniha bola originálna a veľa ľuďom sa páči, ja som z toho nebola ani len zďaleka taká nadšená ako zvyšok sveta. Green mi len potvrdil, že v každej jeho knihe budú pasáže, pri ktorých budem umierať nudou. Páčilo sa mi síce, že to ozvláštnil a nešlo len o obyčajný príbeh, ale ani to tomu u mňa nepomohlo. Z môjho pohľadu najslabšia Greenova kniha, ktorú som ledva ledva dočítala. Skrátka mi nesadla a musela som sa do čítania nútiť. Ale možno raz sa k nej vrátim a skúsim to znovu. Rovnako ako plánujem aj s TFIOS.

Recenzoval: Foxy
http://danybooks.blogspot.sk/2015/05/rc-john-green-poucka-o-podstate.html

Tak či tak, väčšina čitateľov sa zhoduje v tom, že Green jednoducho písať vie. Ja patrím medzi tých, ktorým sa jeho knihy páčia, najmä svojou skutočnosťou, ktorá je práve pre charaktery, ktoré autor vytvára, veľmi príznačná. Preto som v tomto prípade zase raz stavila na meno autora a bola som veľmi zvedavá, o čom vlastne kniha, ktorej názov si stále nie som schopná zapamätať (:D), bude, keďže som si o nej absolútne nič vopred nezisťovala. 

Colin je (podobne ako väčšina hlavných hrdinov z autorových kníh) trochu zvláštny chalan a v podstate je outsiderom. Je nadpriemerne inteligentný, jeho najväčšou záľubou je tvorba slovných prešmyčiek, jeho najväčšou láskou sú dievčatá s menom Katherine a jeho najväčším strachom je, že v živote nedosiahne nič, za čo by si ho ľudia pamätali. 

Avšak Colin si po tom, čo mu posledná Katherine (už devätnásta v poradí) dá kopačky, uvedomí, že to už nie je náhoda a príde na niečo, vďaka čomu by konečne vyslovil svoje Heuréka! Rozhodol sa, že vytvorí poučku, vďaka ktorej sa bude dať predvídať, ako dopadne každý vzťah medzi dvoma ľuďmi. V skratke, ako správny vedec sa rozhodol, že lásku zapíše do grafu. Spolu so svojim najlepším priateľom, ktorý mu chce po poslednom rozchode pomôcť, odídu na roadtrip, kde okrem bezcieľneho cestovania, Colin pracuje na svojej poučke. 

Ako som spomínala už vyššie, John Green jednoznačne písať vie. Má rýchlo čitateľný, jednoduchý štýl písania, vďaka ktorému knihu prečítate za niekoľko hodín, aj napriek tomu, že často si vyberá závažnejšie spoločenské témy. Poučka je však oveľa viac vtipná a nenáročná, takže sa  číta o to ľahšie a rýchlejšie. Jedným slovom by som túto knihu  charakterizovala ako "ztřeštěnú" (musím použiť práve tento český výraz, pretože v slovenčine sa mi stále napodarilo nájsť slovo, ktoré by bolo presným synonymom tohto slova v takom zmysle, aby nepôsobilo urážlivo).

Aj v tejto knihe vytvoril autor absolútne originálne a uveriteľné charaktery postáv, z ktorých každá mala v knihe svoje miesto. Nehovorím len o Colinovi, ale aj o jeho najlepšom priateľovi, ktorý Colinovi pomáhal žiť vo svete "priemerne inteligentných a normálnych" ľudí, o každom obyvateľovi mestečka Gutshot, do ktorého Colin prišiel počas jeho roadtripu, aj o každej z Katherín. 

V knihe sa súčasnosť prelínala s útržkami z minulosti s Katherinami a bežné rozhovory sa striedali s hlbokými, často vedeckými a veľmi odbornými úvahami, takže na nudu absolútne neostával čas. Celá kniha je tak trochu absurdná, ale všetko je v nej zároveň veľmi reálne, takže som jej nemala problém uveriť. Celkovo sa mi kniha páčila, pri jej čítaní som sa pobavila a hodnotím ju veľmi dobrými 4 hviezdičkami. Odporúčam ju jednoznačne fanúšikom JG, ale myslím, že práve táto autorova kniha by mohla byť tou, ktorá by sa mohla zapáčiť aj čitateľom, ktorí sa jeho tvorbe skôr vyhýbajú. 

Recenzoval: Ellie Smith
http://elliesbookverse.blogspot.sk/2015/04/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html

Nie je isté, či si zato môže Colin Singleton, ale všetkým jasné je, že mu bolo súdené byť single. Jediné dievčatá, s ktorými kedy randil a ktoré ho aj priťahovali sa volali Katherine a všetkých devätnásť mu dalo kopačky. Jeho prirodzená genialita môže byť dôvodov všetkých tých rozchodov, ale tak či tak, Colin je stále len chlapec so zlomeným srdcom. Keď sa po Katherine devätnástej zrúti, spolu s kamošom arabského pôvodu s nadváhou a láskou k sudkyni Judy sa za účelom bolestného vyberú na výlet na cestách, no nevedno kam. 

Na všetky Katky sa však zabudnúť nedá a cestu si k ním Colin znova nájde, tentoraz však po svojom. Ako dospieva, začína sa báť, že je ten typ detských géniusov, ktorí sú obdivovaní len do pätnástich a po rokoch sa zaradia medzi obyčajných ľudí a v živote nič nedokážu. Využije teda všetky svoje matematické vedomosti a začne pracovať na poučke, ktorá bude predpovedať dĺžku a presný deň ukončenia vzťahu, a tak sa predíde viacerým nedorozumeniam či zlomeným srdciam. 

Autorom je mnohokrát omieľaný a po celom svete známy John Green, od ktorého sa veľa očakáva. Má totižto svoj špecifický štýl, veľmi originálne postavy a námet a popritom sa aj rád šprtá v detailoch, posolstvách a metaforách. Po niekoľkých knihách to je, samozrejme, skvelé, geniálne a pre niekoho spriaznená knižná duša, ale neskôr, ak v každom jeho diele nachádzate rovnaké myšlienky, idey a pretransformované osoby do iného príbehu, začne vás to jednoducho nudiť.

„Rozišla sa s ním na ôsmy deň dvanásteho mesiaca, iba dvadsaťdva dní pred prvým výročím. Predpoludním obaja skončili strednú, aj keď každý na inej škole, a tka ich Colinovi a Katherinini rodičia, ktorí sa dlhé roky priatelili, zobrali na slávnostný obed. Ale večer mali iba pre seba.“

V Poučke nájdete mnoho podobností s Papierovými mestami ako napríklad roadtrip či mužský hrdina, ale i Colin dokáže byť originálny a to množstvom matematických vsuviek, poznámkami pod čiarou a grafmi, ktoré vyjadrujú jeho usilovnú prácu na poučke. 

Napriek tomu, že som sa akokoľvek snažila, Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som nevedela prísť na chuť. Bola vytvorená podľa známej greenovskej šablóny s napred určenými hláškami a povahovými črtami a nevidela som za nimi nič viac, ako čiernobiele charaktery. Colin bol zaťatý matematikár bez zmyslu pre humor a životom len pre čísla a písmenká. Hassan bol tvrdohlavý vtipkár a nič viac.

Typický humor a reč tínedžerov v knižke pána Zeleného, iste, nesmeli chýbať, pričom dialógy zasa vyzneli prirodzene a realisticky, čo je opäť veľké pozitívum. Naopak, detaily a obraznosti skryté v nich boli určitým spôsobom dobré, ale inokedy mierne rušivé. 

Nechcem povedať, že to všetko je zlé, ak to tak vyznie. Ak po Greenovi siahate prvýkrát alebo vám nenáročnosť a podobnosť vydaní nevadí, zrejme budete mať opačný postoj, ako ja. Keď však svoj čas daným dielam venujete a máte určité očakávania, ak dostanete to isté, čo pred pol rokom od rovnakého autora, je to v podstate rovnaké, akoby ste zas otvorili totožnú knihu. Jeho výtvory mám úprimne rada, ale po nejakom čase ma jeho pozitívny slniečkový štýl začína unúvať. 

„Televízna súťaž KranialKidz pripomenula Colinovi Katherine XIX. Sústredene hľadel pred seba a veľmi sa snažil čo najmenej myslieť. Keď Hollis prehovorila, akoby tým prerušila dlhé ticho spôsobom, ktorým drnčia ranné budíky.“

I don’t know what’s wrong with me, ale kúzlu matematiky som ani vďaka tomuto nevedela prísť na chuť. Jediné šťastie, že to vždy vedel zachrániť dobrý a plynulý štýl písania, neumelý jazyk násťročných a ich dialógy. Možno by mohol tento veľký autor nabudúce skúsiť niečo nové, uňho nepoznané a ak s jeho predchádzajúcou prácou uspel, s týmto aspoň dvakrát toľko.

Recenzoval: Zuzana Ľudviková
http://infinity-of-books.blogspot.sk/2015/05/matika-frantisek-perdinand-green-poucka.html

Na Greenov všade ospevovaný talent v písaní som sa nesmierne tešila. Knihu som začala čítať takmer hneď, no už na začiatku som bola veľmi zmätená - toto je ten Green? Green so skvelými hodnoteniami, sfilmovanými dielami, vynikajúcimi recenziami?

“What matters to you defines your mattering.”

Pekne po poriadku. Z tohto diela som mala zmiešané pocity, a to pretože:

1) Postavy sú prinajmenšom zvláštne....

Ak sú postavy zvláštne, môže to znamenať len dve veci:
a) je to vynikajúce,
b) je to príšerné.

V tomto prípade je pravda niekde celkom inde. Postavy sú jednoducho zvláštne. Nie dobre zvláštne, nie zle zvláštne. Prosto zvláštne. Colin bol detský génius, z ktorého vyrástol mladý chalan - veľmi šikovný, inteligentný, s dobrou pamäťou. Bohužiaľ, génia niekde v procese stratil. A nechce sa s tým zmieriť, lebo celý jeho doterajší život bol viac-menej o jeho výnimočnosti. Druhú, len trošku menšiu časť tvoria Katheriny. Dokopy už devätnásť.

Hassan, Colinov najlepší priateľ, je zďaleka najzaujímavejšou postavou. Je to moslim, ktorý sa na univerzitu nechystá a brzí Colina, keď začne so svojimi prešmyčkami (jeho obľúbená činnosť). Hassan je veľké oživenie inak dosť nudného príbehu. Vtipný element, s trefnými poznámkami. Stretneme sa aj s Lindsey, dievčaťom z Gutshotu, malého mestečka, a jej matkou Hollis. Lindseyini priatelia sú tiež pekné kvietky, hlavne Ten-Druhý-Colin, čo je prezýka pre jej priateľa. 

Nakoniec by som k postavám chcela povedať, že ma príliš nezaujali, nedokázala som sa s nimi stotožniť a ich koniec sa mi mnohokrát zdalo silené. Niečo neklapalo, tak ako malo. Colinova ,,múdrosť/genialita" mi usilovne liezla na nervy, o matematike ani nehovorím. Ja viem, že sa tým autor snažil vytvoriť unikátnu postavu, určite sa mu to aj podarilo, ibaže ja som mu to nezhltla.

2) Dej? Haló, už si tu? To má byť koniec?

Môj názor na priebeh deja je ten, že sa tu skoro nič nedeje. Áno, Colin je zničený a s Hassanom sa vyberú na roadtrip, je tam niekde poľovačka a jedna bitka. A potom je koniec. Ešte i ten je predvídateľný a dostávame sa k nemu slimačím tempom. 

Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín je poskladaná z niekoľkých dramatickejších udalostí pospájaných rôznorodou hmotou. Tá sa väčšinou skladá z Colinových úvah o

a) živote,

b) Katherinách,

c) poučke,

d) túžbe niečo dokázať.

Sem-tam sa mihnú iné postavy, no aj tie mu dávajú pokoj/priestor na jeho zamyslenia a sebaprejavenie, pretože nikdy neviete, čo sa z takéhoto detského génia môže vykľuť. Občas sa dokonca stane i niečo iné, ako napríklad zbieranie histórie o mestečku. Dokonca sa tam mihla aj romantika a nečakané odhalenia na poli tejto neznámej. Samozrejme, nezabúdjme na poučku a jej vývoj.

“Whenever I'm asked what advice I have for young writers, I always say that the first thing is to read, and to read a lot. The second thing is to write. And the third thing, which I think is absolutely vital, is to tell stories and listen closely to the stories you're being told.” 

Ako celok na mňa však dejová línia nezapôsobila, miestami som mala pocit, že sa pridlho nič nedeje, a potom sa autor zasa snaží napchať všetko do posledných dvadsiatich strán. Menej rozvláčnosti, viac akcie - a hlavne menej Colina by pomohlo. Takto sa mi do čítania ani veľmi nechcelo a príbehu sa nedarilo udržať si moju pozornosť.

3) A čo tým chcel autor povedať?

Ehm, tým si stále nie som celkom istá. Isteže mám nejakú ideu, parciálne hlavné myšlienky a tak. Ibaže mám pocit, že táto kniha mala priniesť nejaké posolstvo. Keď si prejdete na GR citáty, väčšina z nich je naozaj krásna a inšpiratívna, prinajmenšom hodná zamyslenia - no k tejto knihe sa mi to celé akosi nehodí a nejde mi to dokopy.

Nemôžem porovnávať s ostatnými jeho dielami, keďže som ich nečítala, no mám pocit, že v čase, keď písal túto knihu, nevedel presne, čo od nej chce. Čo ňou chce povedať. A možno je to len môj pocit, možno moja latka bola nastavená privysoko. Môžem však povedať, že mne osobne kniha príliš nesadla. Presne ako vraví GR, bolo to okej, ale od Greena som čakala naozaj, naozaj viac.

Úplne nakoniec, by som chcela povedať pár slov k prekladu. Som si istá, že dal riadnu námahu, hlavne matematické časti. Páčilo sa mi, ako bola kniha zvládnutá a klobúk dolu si zaslúži aj preklad prešmyčiek, lebo ten dal iste tiež zabrať.

Recenzovala: Simona Štefaniová

http://incredible-books.blogspot.sk/2015/06/john-green-poucka-o-podstate.html

Keď som sa do knihy pustil, vedel že sa mi to bude páčiť. Green-ove knihy sú proste také. Ak prečítate jednu jeho knihu, musíte si hneď od neho prečítať aj inú. Táto kniha je síce podľa mňa slabšia ako Hviezdy a Mestá, ale aj tak sa mi to páčilo. Boli v nej veľmi sympatické postavy, skvelý nápad na príbeh a nieľkokrát aj matematika (čo nie je vôbec plus, ale nechajme to tak). 

V tejto knihe bol zase road-trip, čo mám na Green-ových knihách tiež veľmi rád (vyzerá to ako keby som robil Green-ovi reklamu, ale tie knihy sú fakt dobré! :D). Jednoducho, ak chcete nejakú knihu pri ktorej vypnete a proste len čítate, Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín je skvelá voľba!

Mne neostáva nič, ako knihe dať 4 hviezdičky z piatich, pretože kniha bola trošku slabšia ako som čakal, ale stále to bolo perfektné! :)

Moje hodnotenie: 4/5

Recenzoval: Peter Kucharik

http://vkrajineknih.blogspot.sk/2015/07/poucka-o-podstate-predvidatelnosti.html