Nevypovedané

Pes sa topí. Oči podliate krvou má vytreštené, uši prilepené k hlave. Vbehnem do blata pri brehu a natiahnem sa za ním. Nenechám ťa tu zomrieť.

Po tejto knihe som dlhšie poškuľovala, plánovala som si ju kúpiť.. keď tu zrazu, usmialo sa na mňa šťastie :) Po dlhom prehováraní samej seba som sa odhodlala a napísala som zopár vydavateľstvám s túžbou spolupracovať s nimi. Ako prvé sa mi ozvalo moje milované YOLi a skoro som dostala infarkt, keď som si prečítala, že sa im môj blog páči a radi by to so mnou vyskúšali práve s touto knihou. Po týždni, keď som nemala čas ani žmurkať, som dočítala vtedy rozčítanú knihu a včera som sa konečne pustila do Nevypovedané. A dnes som ju dorazila. Teda vám asi nemusím hovoriť, že tá kniha sa fakt dobre číta.

Rozprávačkou tohto príbehu je Megan, dievča, ktoré z nejakých záhadných príčin nerozpráva. Nie že by bola prirodzene nemá, ale dozvedáme sa, že v jej živote sa stalo niečo hrozné, čo s ňou otriaslo natoľko, že prestala rozprávať, a to najmä preto, aby nevyšlo najavo akési tajomstvo. Od začiatku vieme, že sa to týka Hany, jej najlepšej priateľky, ktorá s ňou už, nevieme prečo, nie je. Megan jej ešte občas napíše list, ale vie, že jej neodpíše. Ja ako prototyp netrpezlivého človeka som sa išla rozkusať. Tak strašne som chcela vedieť, o čo vlastne ide, čo sa to stalo, mala som rôzne tipy, čo by to asi mohlo byť (ktoré sa takmer všetky ukázali nesprávne) a zakaždým, keď som sa dozvedela novú informáciu, ktorá odhaľovala kúsok z tej tajomnej skladačky, bola som nadšená a prekvapená a tipovala som zas niečo iné. A koniec ma aj tak prekvapil, aj keď som zvažovala fakt všetko možné.

“Keď sa mi podarí trochu sa pozbierať, rozhliadnem sa naokolo, ako by som netušila, kde som.”

Megan je dievča, ktorého mi je nesmierne ľúto. Strašne ma mrzí, ako sa trápi, ako sa obviňuje a ani netuším prečo, hnevá ma, že tak veľmi by chcela znova rozprávať, ale to niečo v jej vnútri jej to nedovoľuje. Z jej myšlienkových pochodov a správania je mi jasné, že je to dobré dievča, ktoré je neskutočne zmätené. Chýbajú jej priatelia, chýba jej dobré rodinné zázemie, chýba jej tá správna opora. Spolu s udalosťami v príbehu sa zoznamujeme aj s jej zázemím: matkou, ktorá by tak veľmi chcela byť tou správnou materinskou ženou, ale nedarí sa jej to; so spolužiakmi, ktorí ju trápia, vysmievajú sa jej, nechápu ju; s psychológom, ktorý by jej chcel veľmi pomôcť; a napokon s Jasmin, bezprostredným dievčaťom, ktoré Megan učaruje a dalo by sa povedať, že ju vráti do života.

Tento príbeh je napísaný strašne napínavo. Tým, že nám nie je hneď od začiatku naservírované všetko pekne na podnose nás to núti, aby sme čítali ďalej a ďalej a knihu neodložili, kým sa nedozvieme niečo nové. A keď sa to už dozvieme, musíme vedieť viac :D (pozerám do zápisníka, kde si popri čítaní píšem poznámky a dojmy a je tam veľkým písmom poznačené: „ČO UROBILA???!!!“, tak si viete predstaviť, ako strašne som chcela všetkému prísť na koreň) takže, kniha je tak trochu návyková. Ja som prvú polovicu prečítala včera na návšteve u priateľových rodičov a druhú dnes v čakárni u doktora :D zvyšných 10 minút som rozjímala a hlavou sa mi hemžili jedna myšlienka za druhou. Pretože tých zvratov, tajomstiev a myšlienok je tam neúrekom. Autorka veľmi citlivo rozoberá tému viny, aká dokáže byť zničujúca, ochromujúca, ako dokáže totálne otráviť myseľ aj telo a ako sa do nás dokáže zažrať tak, že sa stáva našou súčasťou. Okrem toho veľmi jemne, nežne načrtáva aj tému sexuality, vyrovnávania sa s ňou, strachu aj očakávania.

“Nemôžem ju pobozkať. V nijakom prípade.”

Príbeh je v niečom výnimočný, v niečom zas dobre známy, mám pocit, že som videla niekoľko filmov s podobnou atmosférou, ale nedokážem si spomenúť na žiaden príbeh, ktorý by riešil tieto dve témy a skončil by sa tak, ako sa skončil tento. Nevravím, že sa mi koniec nepáčil. Páčil. Ale, pristal by mi tam iný. Trošku tragickejší. Menej uponáhľaný, trošku sa mi zdal silený. Ale to je zas len moje mudrovanie duše strateného umelca.

Autorkin štýl je veľmi čítavý, ako som už spomínala, napínavý, nenechá nás chladnými. Megan musíme mať radi. Musíme s ňou cítiť, musíme sa na ňu hnevať, musíme jej držať palce aj ju fackať, aby sa konečne spamätala. Jasmin zas chceme za kamarátku, alebo chceme byť ako ona. Ja som ju v hlave videla úplne zreteľne, cítila som jej vôňu, počula jej hlas, Abbie ju vykreslila úplne dokonale, dovolím si tvrdiť, že lepšie ako hlavnú hrdinku Megan.

Celkový dojem vo mne kniha zanechala nadpriemerne dobrý. Je to oddychové čítanie, ktoré však nie je bezduché, pretože rieši dosť závažné témy. A to sa mi páči. Že som znova získala nové pohľady na niektoré veci, že som prežila nové pocity, že som sa tentokrát mohla vžiť do človeka, ktorý musí žiť s výčitkami svedomia, hanbou a neporozumením. Odporúčam všetkým, ktorí radi odhaľujú tajomstvá, ktorí by občas chceli hovoriť, ale nemôžu a tým, ktorí sa brodia týmto svetom plným nepochopenia a pochybností.

Moje hodnotenie: 4/5

Recenzovala: Zuzana Hnátová
https://zuzankavkrajinezazrakov.wordpress.com/2016/03/21/rc-recenzia-nevypovedane/

Prišla o svoju najlepšiu kamarátku Hanu, ktorá tragicky zomrela. Megan sa s jej smrťou vyrovnáva ťažko (od jej smrti vlastne prestala hovoriť), ale ťažké to je aj pre jej mamu, s ktorou tiež slovne nekomunikuje. Navyše má Megan pocit, že mame svojím narodením zničila život, preto ich vzťah nie je úplne ideálny, aj keď je cítiť, že ju mama má naozaj rada. Megan je samotársky typ, ľudí od seba naozaj odháňa. Povedzme si úprimne, kto by zvládol mať kamaráta, s ktorým by nikdy neprehovoril? Ak ste introvertný typ, ktorý toho veľa nenahovorí, asi by to ideálne priateľstvo nebolo. Teda, je tu ešte jedna možnosť.  Pokiaľ sa radi počúvate, rozprávate veľa a často, tak to nie je taký problém. Presne takéto dievča, Jasmine, nastúpi na ich školu. Zo začiatku sa Jasmine rozpráva so Sadie a skupinkou dievčat, ktoré Megan veľmi nemusia a skôr jej ubližujú (Vlastne ony ubližujú každému, však to poznáte. Klasicky záporné postavy v dievčenskom románe.)  Jasmine sa však začne kamarátiť s Megan, zistí že si rozumejú a stanú sa z nich naozaj dobré priateľky...

A práve tu je problém. Od anotácie som celý čas tŕpla a očakávala nejaké super rozuzlenie, prekvapenie, čo sa vlastne stalo, prečo Megan mlčí, ako skončila Hana... toto bolo jediné, na čo som počas čítania myslela, ale kniha sa na to sústredila minimálne. Oveľa viac tam bol z dejovej aj opisnej časti rozobraný skôr vzťah (kamarátstvo... ehm) Megan a Jasmine, ako samotná záhada s Hanou. Očakávala som skôr nejaký mierne detektívny, možno mierne psycho román, ale toto kniha nespĺňa. Ak očakávate niečo podobné, veľmi po nej nesiahajte. Je pravda, že autorka tam primieša niektoré rozuzlenia a prekvapenia, no skúseného čitateľa nezaskočia takmer vôbec, alebo minimálne.

Aby som však vzala aj to pozitívne (bez toho by to nebola konštruktívna kritika), autorka má pomerne návykový a ľahko čitateľný štýl písania, ktorý mi bol sympatický (zrejme práve vďaka tomu som knihu dočítala do konca). Je vidieť, že sa snažila čitateľa naťahovať a udržiavať v napätí čo najviac, čo sa jej pravdaže darilo. Neodporúčam pre čitateľov so slabými nervami, keďže ako som spomínala, celá záhada s Hanou a to, prečo Megan mlčí sa tam vyrieši behom maximálne desiatich strán. Ale nevadí. Je to taký oddychový dievčenský román so zaujímavým námetom. Práve vďaka tomu námetu som si chcela knihu prečítať, aj keď, po dočítaní som mala zmiešané pocity. Nečudovala by som sa, keby to bola prvotina tejto autorky (dnes mám poriadne kritickú náladu, čo? :D). Bolo v nej, aspoň podľa mňa, viacero vecí, čo skúseného čitateľa mohli vyrušovať. Netvrdím, že sa celý dej mal motať iba okolo lúštenia prečo Megan mlčí, to rozhodne nie. Vlastne tá zápletka s Jasmine sa mi aj páčila, bola spracovaná takým príjemným štýlom. Očakávala som tam však tej záhady trocha viac, a keby aj nie, tak aspoň to mohla autorka spraviť trocha menej predpokladateľné. Alebo to je len tým, že už mám za sebou pomaly stovky kníh, preto je ťažké ma niečím prekvapiť. Páčilo sa mi však, ako to autorka uzavrela. Všetko nakoniec poskladala do kránych puzzlí a výsledný efekt bol celkom fajn.

Megan som si ako postavu aj obľúbila. Bola mi sympatická v podstate od začiatku, možno aj tým že mlčala a svoje myšlienky si nechala pre seba. Obdivujem ju, že sa nenechala určitými ľuďmi rozhodiť, ja by som na nich naozaj nemala nervy a poriadne na nich kričala. Našťastie nebola až taká výbušná povaha, aj keď nahnevať sa tiež dokázala viac než slušne. Práve s tým sa spája jedna z mojich obľúbenejších častí knihy, keď Megan prasknú nervy, aj keď neprehovorí, dá to najavo pohybom ruky. Vďaka tomu som si vedela viac než dobre predstaviť jej hnev. Autorka Megan vykreslila dobre, dala jej takú viac-menej neutrálnu povahu, ktorá väčšine čitateľov relatívne vyhovuje.  Čo sa týka Jasmine, viackrát som mala pocit, že autorka sa viac vyhrala s jej opisom, ako so samotnou Megan. Až tak mi to neprekážalo, Jasmine bola normálne a sympatické dievča, ktoré si človek tiež rýchlo obľúbi.

Ak by som to mala celé zhrnúť, táto kniha sa mi aj páčila. Beriem ju skôr ako takú oddychovku, no nič prelomové, čo by som musela čítať stokrát, že by som si to tak veľmi zamilovala. Kniha mala silnejšie aj slabšie momenty, ale celkovo bola spracovaná dobre. autorkin štýl písania sa mi páčil, vyhovoval mi a stavím sa, že jej niekto poradil aby finálnu zápletku, ktorú vlastne minimálne polovicu knihy nerozvíjala, odhalila na konci a nečakane. Meh.

Recenzovala: Kristína Veselská
http://live-with-books8.webnode.sk/news/nevypovedane-abbie-rushton/

Podľa anotácie sa mi nezdalo, že ide o niečo špeciálne, no aj tak som bola zvedavá, čo na nej všetci vidia, prečo je taká famózna. Nechcela som mať príliš veľké očakávania, aby som nakoniec neostala sklamaná. Ešte na úvod by som chcela poznamenať, že obálka je naozaj vydarená, strašne sa mi páči (na poličke sa vyníma skvelo) a skvelo pasuje ku knihe. Ale viete ako sa hovorí, nesúď knihu podľa obalu. A tak som nesúdila. No aj tak som zostala trošku sklamaná a moja hodnotenie nebude úplne pozitívne.

"Mobilom si nafotíme kopec smiešnych obrázkov. Na jednom má Jasmine neprirodzene rozšírené nozdry."

Musím sa priznať, že som ostala sklamaná a nerozumiem, čo je na knihe také perfektné. Zo začiatku som sa poriadne nudila. Kniha sa ťahala, nič sa nedialo a ja som márne dúfala, že sa to neskôr zmení. Nič také sa nestalo. Keď som sa dostala zhruba do polovice, už som mala naozaj chuť knihu vyhodiť niekam von oknom. Potom to ale prišlo! Konečne. Príbeh sa trošku rozbehol a tak som mohla knihu dočítať bez ujmy na zdraví. Anotácia vyzerá tajomne, čakala som nejakú riadnu zápletku, ale tak nejako mi bolo hneď zo začiatku jasné o čo sa jedná, dokonca som aj predpovedala ako by to mohlo skončiť. No proste ten dej nevyšiel. Nápad, ktorý Abbie kopol bol zaujímavý a rozhodne by sa s ním dalo pracovať. Autorka ho však vôbec nevyužila a celej knihe chýbala nejaká iskra, niečo čo by ju oživilo. 

"Prudko sa nadýchnem, takmer sa rozkašlem. S obrovskou námahou potlačím hlas."

Jediné, čo sa mi páčilo a môžem zhodnotiť pozitívne je postavy. Autorka vykreslila Megan naozaj perfektne. Na jej mieste by som asi nedokázala celý čas nič povedať a uzavrieť sa do seba, ale bol to jej spôsob, akým sa rozhodla so všetkým zmieriť. Bolo zaujímavé ako práve príchod Jasmine všetko začal meniť, ako mala chuť zo seba všetko dostať, no zároveň vedela, že by sa mohlo všetko pokaziť. Aj keď som trošku predpovedala, čo nás bude čakať na konci, predsa len som ostala aj prekvapená ako nakoniec všetko dopadlo a posledné stránky rozhodne považujem za tie najlepšie. Pár krát sa autorka snažila zapôsobiť aj na city, no ja som nemala pocit, že by sa ma až tak dotkla, aj keď som naozaj občas chytala mierne depresívnu náladu. Celú knihu preto hodnotím priemerne. Ako som už spomínala nápad bol naozaj dobrý, aj naše postavy, najmä Meganin charakter bol mimoriadne dobre rozpracovaný, no autorka z neho nevyťažila všetko, čo mohla a ja som sa proste nudila. Nebyť také dobrého konca pravdepodobne by som knihe nedala ani 3 lajky. Pevne verím, že autorka ale ešte príde s nejakým dobrým dielkom, ktoré sa mi zapáči oveľa viac. Talent rozhodne má a bola by škoda, keby ho ďalej nerozvinula. 

Vždy však platí, že 100 ľudí 100 chutí. Aj keď mňa kniha nezaujala, možno vám sa zapáči oveľa viac a užijete si ju. Napríklad Domčo z My world of books  má úplne opačný názor :)

Recenzovala: Veronika Dedíková
http://book-fans.blogspot.sk/2016/03/nevypovedane-abbie-rushtonova.html

Na svete niet človeka, ktorý by neurobil ani jednu chybu. Výčitky sa niekedy stávajú našimi každodennými spoločníkmi a mnohokrát si želáme, aby sme mohli vziať späť uplynutý čas. A keďže to nie je možné, musíme sa so svedomím vysporiadať po svojom.

Megan sa s tým vyrovnáva po svojom. Na duši jej sedí prísne strážené tajomstvo, ktoré jej nedá spávať a dookola ju zaplavuje tými istými výčitkami. Nakoľko sa obáva, že by ju tento skutok mohol očierniť v očiach iných, rozhodla sa, že všetkými svojimi silami zabráni tomu, aby sa táto informácia dostala von. Prestane rozprávať a s okolím komunikuje využívajúc gestá a písomné odkazy. Keď do jej školy nastupuje nová spolužiačka Jasmine, svedomie ju začína škrieť ešte viac. Pripomína jej snáď Jasmine niekoho? Čo ju tak veľmi ťaží na duši, že si doslova zamkla ústa? Aké dôsledky by malo vyzradenie tajomstva?

„Otvorím oči. Ležím v posteli. Nemôžem dýchať. Nedokážem sa pohnúť. Chcem zažať svetlo, ale ruka ma neposlúcha. Prečo sa nemôžem hýbať?
Lebo si slaboška. Chudera.
Z úst mi unikne priškrtený zvuk. Chcem ho zastaviť, ale derie sa mi z hrdla, na jazyk mi stekajú slzy.“

Nevypovedané patrí medzi príbehy, ktoré sa s úvodom, slangovo povedané, nebabrú. Kniha čitateľov nevíta žiadnymi zbytočnými opismi či začiatočnými pasážami, v ktorých by boli predstavené postavy, ale hneď v prvej kapitole prichádza napínavá dramatická scéna, ktorá má veľký potenciál opantať si svoje čitateľské publikum a zanechať v ňom dojem, ktorý ho už udrží v pozornosti počas celej dĺžky príbehu.

„Večer ležím v posteli a hľadím do stropu. Premýšľam, či by nebolo lepšie, keby sa Jasmine skamarátila s niekým iným. Ja nie som vhodná partia. Vždy všetko pokazím. Jasmine, naopak, je výnimočná. Nechcem jej ublížiť. Ako jej to mám vysvetliť? Čo keby som jej napísala anonymný list a varovala ju pred sebou?“

Hoci je príbeh zasadený do stredoškolského prostredia a vďaka tomu zachytáva väčší počet postáv, čitateľ vo vzťahových väzbách nemá žiaden chaos. Nie je to preto, že by autorka svojim knižným charakterom dopriala výbornú profiláciu, no dej a jednotlivé kapitoly v ňom nie sú komplikované či prekombinované.

Po jazykovej stránke vôbec nie je citeľná výrazná úprava či prispôsobenie textu pre cieľovú skupinu. I keď je príbeh prioritne určený mladším čitateľom, v knihe sa nachádza minimum slangu či hovorových výrazov príznačných pre tínedžerov. Túto skutočnosť možno vnímať ako veľké plus v tom prípade, že po knihe siahne i dospelý čitateľ.

Príbeh sa číta pomerne rýchlo a ľahko. I keď sa sem-tam vyskytnú pasáže, v ktorých pozorný či náročný čitateľ vycíti miernu stagnáciu, nie je to nič drastické a odpudzujúce. Autorka nové informácie prezrádza postupne a s rozvahou, následkom čoho je dej neustále pútavý a naďalej svojich čitateľov láka, aby v jeho čítaní pokračovali. Za rýchly postup vpred môže i fakt, že sa v texte zväčša vyskytujú kratšie vety a ani slovná zásoba nie je práve najširšia, no ak sa do úvahy vezme cieľová skupina čitateľov, nemožno túto skutočnosť považovať za negatívum.

Kniha Nevypovedané mňa osobne vcelku prekvapila. Opäť sa tu totiž potvrdilo, že netreba škatuľkovať a vytvárať si očakávania na základe anotácie či edície, v ktorej knižka vyšla. Moderné dievčenské romány mi väčšinou nie sú veľmi po chuti, no uznávam, že tento má akúsi iskru, ktorou môže ohúriť i starších čitateľov. Možno je to práve napätím alebo tajomstvom, ktoré pred spoločnosťou Megan tak starostlivo ukrýva, možno za to môže plynulý dejový spád. Nech je tak či onak, Nevypovedané patrí medzi tie vydarenejšie tínedžerské príbehy.

Recenzovala: Martina Melišková
http://plutonium.sk/2016/nevypovedane-2/

Bojí sa, že by sa o jej tajomstve dozvedel okolitý svet, a tak ho drží hlboko vo svojom vnútri. Keď ale do školy nastúpi nová spolužiačka Jasmine, Megan v sebe nájde opäť chuť žiť. Rada by zasa rozprávala a zdá sa, že Jasmine je ten správny dôvod, prečo začať. No čo ak nájde svoj hlas a zároveň stratí všetko ostatné?

Niektoré knihy vnímam dávnopred ich vydaním. V kalendári mi svieti dátum ich publikovania a vždy sa tohto dňa neviem dočkať. V poslednom čase sa mi však viackrát stalo, že som sa na knihu tešil až príliš a nakoniec som ostal sklamaný. Nevypovedané do tejto kategórie našťastie nepatrí. Preklad knihy som veľmi neregistroval a román mi neskôr padol do oka vďaka netradičnej obálke. 

"Akoby som chcela riskovať, že pravda vyjde najavo. Nie. Budem mlčať. Nikto lepšie neuchová tajomstvo než nemý človek." 

Musím povedať, že ma Abbie Rushtonová veľmi príjemne prekvapila. Zatiaľ čo na prvých stranách vyzeralo Nevypovedané ako úplne obyčajná kniha (a ja som sa potešil, že som zbytočne neočakával niečo výnimočné), o pár kapitol ďalej sa môj pohľad na tento román diametrálne zmenil. Podarilo sa mi vžiť do postavy Megan a čítanie ma začalo baviť. Autorka hlavnú hrdinku vykreslila realisticky a hoci nepoužila veľké množstvo opisov, obľúbil som si ju. Prial som si, aby znovu začala rozprávať, no zároveň som vedel, že by sa mohlo všetko pokaziť. Svojím spôsobom som od polovice knihy s Megan prežíval každý jeden moment... 

Páčilo sa mi, že ma Rushtonová držala až do poslednej chvíle v napätí a dej sa neustále stupňoval. Nehovoriac o závere, ktorý mi doslova vyrazil dych. Nevypovedané je jednou z tých kníh, ktoré túžite, no zároveň nechcete dočítať... Autorke sa totiž podarilo vykresliť dokonalú atmosféru a hoci nepôsobila na city čitateľa, v určitých momentoch vás dokázala rozplakať či vyvolať vo vás smutnú náladu. Pravdupovediac, ostal som šokovaný (v dobrom slova zmysle), pretože som na začiatku vôbec nečakal, že sa niečo podobné z knihy vykľuje. 

"Strácam sa. Už to nevydržím. Nič mi nezostalo, len smútok, žiaľ, muky, hnev, strach."

Čo dodať na záver? Kniha Nevydané disponuje všetkým, čo má mať vydarená young adult kniha. Netvrdím, že bol tento príbeh bezchybný, ale veľmi príjemne ma prekvapil. Tí, ktorí po knihe siahnu, sa môžu tešiť na dramatický príbeh s poriadnou dávkou napätia a štipkou mystiky. Oceňujem najmä originalitu nápadu a spôsob, akým bolo dielo napísané. 

Recenzoval: Dominik Petriska
http://domco-books.blogspot.sk/2016/03/recenzia-nevypovedane-abbie-rushtonova.html

Prikývnem, zvrtnem sa a odchádzam. Nemôžem jej veriť. V jednej chvíli si o mňa robí starosti, a vzápätí ma vymení za niečo zaujímavejšie. Presne ako Hana.

Kniha Nevypovedané je takou staršou novinkou v anglicku, kde vyšla pred rokom a na slovensku je to ešte stále hot new. Je to príbeh o Megan, dievčati, ktoré už dosť dlhý čas neprehovorila. Pretože skrýva niečo zlé, niečo, čo nemôže nikomu povedať - a preto nerozrpáva. Pretože tajomstvá sú niekedy nebezpečné, aby boli vyslovené.

Aspoň tak si myslí Megan.

Najprv začnem s tým, že Megan mi bola sympatickou hlavnou postavou. Bola taká..naozaj reálna. Bola dobrá, no aj zlá. Mala temné tajomstvo. Bola milá k ľuďom, no vedela byť na nich aj zlá. Všetky jej vlastnosti z Megan robili reálnejšiu postavičku za čo musím pochváliť autorku. Druhá hlavná postava, Jasmine, dievča s ktorým sa Megan spozná, bola už o trošku menej reálnejšia pre mňa. Samozrejme, príbeh rozprávala Megan a tak Jasmine nám väčšinu času opisovala ako tú najlepšiu osobu. No obe boli fajn. Čo sa týka Lukea, ten bol taký....no pochopíte, ak si túto knihu prečítate. Naozaj indivíduum :D A čo sa týka tej partičky tých dievčat, Lindsay, Sadie a Grace, to boli pravé Mean Girls :-D

Keď som čítal túto knihu (mimochodom, dočítal som ju pred necelou hodinkou), tak pri stej strane som si vravel, že je to fajn knižôčka, ktorá si tých fajn, priemerných troch hviezdičiek aj zaslúži. Potom prišla dvestá strana. A veľmi, veľmi sa toho stalo. Autorka vytvorila medzi sebou a čitaeľom isté "puto" a keď som dvestú stranu dočítal, bol som si istý, že knihe dám štyri hviedzičky, i keď musím priznať, že ostatné štvor-hviezdičkové knihy sú lepšie než Nevypovedané.

A potom prišiel koniec.

BUM!

A za ten koniec...ten bol proste úžasný! Strašne sa mi páčil.

Ten koniec bol naozaj nádherný. Naozaj, naozaj nádherný. Celú knižku to zakončilo viac než dobre a vylepšilo to tak celý príbeh. 

Každou kapitolou vo vás autorka vzzbuduje pocit, že chcete čím ďalej viac vedieť, čo sa naozaj stalo s Megan a Hanou, jej kamarátkou, ktorá zomrela (toto nie je spoiler). A preto vás drží autorka na ihlách a vy chcete prečítať knihu čo najrýchlejšie, čo sa vám to podarí, pretože knižka je drobná, krátka a je písaná veľkým fontom, ktorý vám ubieha pred očami ako voda. 

Ešte raz sa však musím vrátiť k tej reálnosti knihy. Ona tak veľmi vyzerala reálne! Postavy, príbeh, dej, všetko bolo reálne, akoby ste čítali skutočný príbeh, nie taký, aký si autorka vymyslela. A ešte ten koniec. Síce to bol taký (nepoviem, pretože to by bol sčasti spoiler)...koniec, no aj tak bol veľmi, veľmi reálny. Každý si zaslúžil to, čo si zaslúžiť aj mal.

Správanie postáv bolo tiež reálne, autorka nám nevytvárala skupinky "dobré" a "zlé" postavy. Vytvorila reálne postavy a preto sa každá správala ako dobre, tak i zle. I keď, napríklad, Megan bola dobrá postava, tak nebola čistá ako Snehulienka. Bola proste normálnym dievčaťom. Aha, no ešte, že som skoro zabudol!

...ktorá nerozpráva.

Príbeh mal zaujímavú atmosféru. Nie žeby temnú, alebo pochmúrnu, no niečo na ten spôsobom a to sa mi tiež na knihe páčilo. Príbeh je tiež písaný dvoma formami - jednou, tou normálnou, kde nám hlavná rozrpávačka príbehu, Megan, rozrpáva svoj, musím podotknúť - zaujímavý, príbeh. A potom nájdete niekoľko kapitol, kde sú len listy, ktoré písala Megan. Tie sú tiež veľmi, veľmi zaujímavé. Táto kniha má také svojské, unikátne čaro a aj keď nie je dokonalá, tak vás pustí len vtedy, keď ju dočítate a ešte po nej vám po hlave budú lietať myšlienky o nej. A musím sa priznať - pri tom konci som mal pocit, že sa rozplačem. Bože, ja nikdy neplačem pri knihách. A síce som neplakal ani pri tejto, no mal som v sebe taký ten pocit, ktorý predchádza plaču. Proste...skvelé. Nie príliš dokonalé, no reálne a skutočné. Ak autorka niečo vydá a bude aspoň taká dobrá ako Nevypovedané, určite si ju prečítam.

Kniha nebola dokonalá, alebo bola reálna, skutočná a naozaj dobrá. 

Megan je hrdinka, ktorá síce nerozpráva, no má na srdci toho veľmi veľa.

A jej príbeh je naozaj zaujímavý.

Nevypovedané nie je síce dokonalý príbeh, no zanechá vo vás pocity, ktoré budete lúštiť ešte niekoľko minút po jej prečítaní.

Síce štyri hviezdičky som dal knihám, ktoré boli lepšie než Nevypovedané, no zasa Nevypovedané by si nezaslúžilo tri. A ani tri a pol. Je to niečo medzi tri a pol a štyri.

Recenzoval: Miloš Biháry
http://universeofwonderfulbooks.blogspot.sk/2016/03/nevypovedane-ked-slova-su-prilis.html

Prvá polovica knihy sa niesla v neskutočne monotónnom duchu. Išla do školy, prišla domov, niekedy šla von, inokedy sa zavrela do izby. Jej myseľ však neustále pracovala a rozmýšľala a to bolo také menšie spestrenie. Ale už som si bola istá, že ak to takto pôjde ďalej, tak tá kniha nedostane viac ako 2 hviezdičky. Postavy boli podľa mňa vyjadrené dosť čiernobielo a nedalo sa do nich vôbec vžiť. A do Megan už vôbec nie. Nech mala akékoľvek silné pocity, tak ja som necítila vôbec nič. Jednoducho mi bolo jedno, či sa trápi alebo je až príliš šťastná. Takisto ma žiadna z postáv nejak extra neočarila, takže o chvíľu ani nebudem vedieť, že kto bol kto. Ale v každom prípade mal tento príbeh niečo, čo ma donútilo čítať ďalej. Zrejme to, ako nás autorka držala v napätí s tým tajomstvom. Ja osobne som naň bola strašne zvedavá. A taktiež bola kniha veľmi dobre napísaná a rýchlo sa čítala. Fakt, prečítala som ju za pár hodín.

Nikto lepšie neuchová tajomstvo než nemý človek. 

V druhej polovici sa však všetko rapidne zlepšilo a celý dej sa otočil o 180°. Kniha začala naberať omnoho rýchlejší spád. Takisto sa do popredia dostali intrigy medzi Megan a jej spolužiačkami a tie tzv. kráľovné školy im začali robiť menšie problémy. Veď viete, ako to chodí. Jasmine to všetko pekne spestrovala svojou ukecanosťou a historkami z  jej starého domova. Páčilo sa mi, že aj vedľajšie postavy mali priestor sa rozvíjať a čitateľ sa o nich mohol čo-to dozvedieť. Autorka takisto ešte viac zámerne pletie to tajomstvo a vy už fakt neviete, čo si myslieť, pretože ste vyčerpali všetky teórie. Na príbehu bolo vidno, že autorka ho mala premyslený a vyhrala sa s ním. Aj keď to mohlo byť aj o niečo lepšie. Podľa mňa je toto však vskutku pekný príbeh o láske, priateľstve, problémoch tínedžerov a jednom hrozivom tajomstve, ktoré ovplyvnilo život obyčajného dievčaťa a zmenilo ho na nepoznanie. Treba povedať, že aj napriek tomu, že som sa nedokázala vžiť do hlavnej postavy, príbeh pôsobil veľmi realisticky a ja som si dokázala všetky situácie živo predstaviť. A na to Rushtonová nepotrebovala nijaké obrovské opisy. A na konci proste prišiel obrovský šok, pretože som naozaj nečakala to, čo sa tam stalo.  Autorka nás jednoducho držala v napätí a keď prišlo k rozuzleniu,  podala nám ho totálne nečakane a ja som jej to zhltla aj s navijakom. Rushtonová na mňa skutočne zapôsobila, aj keď to spočiatku vyzeralo, že toto nebude moja šálka kávy.

Potrebujem to urobiť aj kvôli sebe. Pán Harwell má pravdu. Musím zničiť tú priehradu, aj za cenu, že stratím sama seba. Že možno stratím aj Jasmine. 

Nevypovedané možno nie je majstrovské dielo, ale je to veľmi príjemný a oddychový príbeh s dosť veľkou dávkou napätia. Ešte stále si nie som istá, čo si mám o tejto knihe myslieť. Áno, zo začiatku to vyzeralo ako ďalších 30 podobných príbehov, ale na konci sa to totálne zmenilo a ja som sa nestíhala čudovať. Bavilo ma to. Aj napriek všetkým chybičkám, ma Meganin príbeh bavilo čítať a bavilo ma vidieť, čo sa jej preháňa hlavou. A páčili sa mi aj niektoré jej poznámky, ktoré si pre seba hovorila, keď sa jej ľudia na niečo pýtali. Taktiež to bolo veľmi príjemným spestrením. Každopádne, ak ste zvedaví, tak si knihu prečítajte a sami posúďte, či Nevypovedané naozaj stojí za to.

Recenzovala: Natália Chudá

http://world-of-books-by-naty.blogspot.sk/2016/04/nevypovedane.html

Síce som najprv váhala, či ju neprečítam po anglicky, lebo istý čas bola na nete za štyri eurá, ale následne som sa rozhodla pre slovenské vydanie. No poviem vám jedno, táto kniha nie je nič svetoborné a rozhodne som čakala viac. Príbeh veľmi nudný a čítanie bolo takmer utrpením. Štýl autorky mi veľmi nesadol a môj názor je, že pokazila v celku zaujímavý námet. Ja som od začiatku chcela zistiť, čo Megan tají. No kým som sa k tomu dostala, autorka ma unudila. Záver sa mi páčil, ten beriem ako veľké plus. 

Megan bolo vlastne celkom obyčajné dievča. Zaujímalo ma, čo tajila a nevedela som čo čakať. Čiže spočiatku sa mi veľmi pozdávala. Nie vždy sa mi páčilo, ako konala. Občas by som radšej uvítala viac akcie a možno aj viac odvahy z jej strany. Páčilo sa mi, keď bola veselá a ako ju ovplyvnila Jasmine. Bolo mi jej tiež ľúto, lebo stratila niekoho, na kom jej veľmi záležalo. Jasmine bola asi najsvetlejšou časťou knihy. Ona sa mi páčila. Jej energie, ukecanosť a dobrota, to bolo niečo, čo som čakala, niečo čo bolo jednoducho krásne. Zároveň ich priateľstvo, správali sa ako sestry a boli si blízke, To sa tak od najlepších kamarátok čaká. Iné postavy ma veľmi zaujali, boli popravde dosť nevýrazné. A to už svetlým bodom nebolo.

Nevypovedané je kniha, od ktorej som čakala celkom dosť. No dostala som od nej minimum. Vadil mi hlavne autorkin štýl, ktorý bol neuveriteľne nudný. Jednoducho sa to čítalo zle a mala som veľký problém sa začítať. Takže túto knihu nemôžem odporučiť, pretože ma veľmi nebavila. Druhá polovica bola praktická o ničom, ale druhá sa mi páčila oveľa viac. Prekvapila ma zmena originálnej obálky, ale priznám sa, že príjemne. Naživo tá kresba vyzerá naozaj krásne a v poličke si to vie nájsť svoje miesto. Myslím, že nenáročnému čitateľovi sa táto kniha môže páčiť a má potenciál zaujať. Mne to nesadlo, ale vám určite môže. 

Recenzovala: Kristína Poloncová
http://our-universe-of-books.blogspot.sk/2016/05/recenzia-abbie-rushton-nevypovedane.html

Príbeh je nenáročný, s prvkami napätia, ktoré náročnému čitateľovi nestačia. Hĺbavé myšlienky absentujú, chýbajú momenty prekvapenia, dej je predvídateľný. Niečo sa prihodilo v živote mladej tínedžerky, čo ju prinútilo zavrieť svoj hlas vnútri a žiť len s výčitkami svedomia a vlastnými myšlienkami.

Mlčím.
“Neublížim ti.”
Hovorí vľúdnym tónom, ani ten však nedokáže prinútiť môj hlas, aby sa prejavil.
“Nemusíš sa ničoho báť.”
Ani ho neprekvapuje, že nerozprávam. Akoby to chápal. Hlúposť. Ako by mohol?
“Povieš mi čo sa stalo?”
NIE.
“Nepočula si, že naňho volám?”
Iní ľudia by sa hnevali, on je len zvedavý.
“Je ti niečo?”
Chcem mu odpovedať. Pôsobí milo. Áno, vytisnem to slovo zo seba ako sotva znateľný plamienok. No je tam, zanecháva mi trpkú, zadymenú chuť na jazyku. Porazenecky prikívnem. Určite si myslí, že mi šibe.
Muž si povzdychne, ale nemieni sa tak ľahko vzdať.
“Mám niekoho zavolať?”
Pokrútim hlavou.
Chcem odpovedať. Chcem sa poďakovať, za to, že ma nezasypáva otázkami, ktoré sa mu celkom iste tlačia na jazyk, no muž medzitým zmizne v poraste.

Línia príbehu je jednoliata, Megan nerozpráva, i keď má čitateľ možnosť počuť jej myšlienky, gradácia stagnuje. Úprimne ma vytáčalo jej mlčanie, doslova trápne situácie, ktoré sa odohrávali s ľuďmi v jej okolí, ktorí sa snažili dostať z nej aspoň slovo. Pochopiteľný je dôvod jej mlčania, zrejme aj z lekárskeho hľadiska podobná situácia môže nastať, to čo sa jej však odohrávalo v hlave…
Potrpím si na kvalitnejšie vystavanie príbehu. Toto skôr odporúčam -násť ročným, ktorým je možno podobné konanie bližšie. Predsa len puberta je náročným obdobím nielen pre samotného tínedžera. Tí možno podobnému správaniu pochopia, dokonca ho schvália.
Úprimne povedané, príbeh ma nezaujal. Nebol šokujúci (čítala som šokujúce príbehy, tento k nim nepatrí), prvky vsadené do deja boli jednoduché a plytké (zrazu nastúpila do ročníka nová spolužiačka, ktorá našej Megan pomáha rozviazať jazyk, no je otázne či sa jej to podarí), postavy dostatočne nespracované. Viem si predstaviť, že mladšia generácia – spomínaní tínedžeri – príbeh zhltnú jedným dychom. Mne to nestačilo. Dokonca ma iritovalo poznanie, akým spôsobom sa mladá Megan opäť nájde a čo ju prinúti rozprávať -> jedným slovom, láska, ale… Ako mohlo autorke niečo také napadnúť, pri niektorých scénach, som zvierala stránky knižky a zatínala zuby! Myslím, že zakončenie bolo absolútne nevhodné.

Možno príliš kritické, ale neprišla som si na svoju chuť. Tešila som sa na ďalšiu knihu, ktorú vezmem do rúk a odhalím jej tajomstvo. To zbožňujem, asi ako každý správny knihomoľ.

Odhalenie tajomstva, ktoré v sebe ukrýva Megan je každopádne zaujímavé, ale celému príbehu chýba šmrnc! Šťava! Zimomriavky!

Recenzovala: Martina Kušnieriková

https://www.mojeknihy.com/books/abbie-rushtonova-nevypovedane/