Sklenené telá

Za autorskou dvojicou vystupujúcou pod pseudonymom Erik Axl Sund sa ukrývajú Jerker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist, ktorí okrem písania, experimentujú s filmom, umením a hudbou. Absolvovali turné s elektropunkovou kapelou I love you baby! Photo is by Akademibokhandeln AB.

Autori sľubovali napätie, príbeh ladený umením, drsný úvodný triler trilógie s názvom Melanchólia. Ja som však to pravé drsné napätie, ktoré vás hlbšie posadí do kresla, či medzi vankúše na posteli, postrádala. Veľmi krátke kapitoly, časté striedanie postáv pôsobili mätočne a vytrhávali ma z deja. Knihu som namiesto dychtivého otvárania, častokrát unudene zatvárala. Postavy boli vykreslené príliš povrchne, žiaden protagonista sa nestal mojim obľúbencom, o nikoho som sa nebála. Mnohokrát som netušila o ktorej postave čítam, nakoľko autori nešťastne použili viacero mien znejúcich (pre mňa) podobne – Hurtig, Holger, Hunger, Isaak, Ivo – a zbytočne navodzovali zmätok v deji. Mätočne nepôsobili len postavy, ale aj opisované situácie, v ktorých som sa akosi strácala.

Ako niekedy knihám vyčítame siahodlhé opisy, tu mi práve tie opisy chýbali. Viac by som pochopila úmysel autorov, a upriamila by som svoju pozornosť  správnym smerom. Myšlienky by mi nelietali sem a tam ako splašený roj múch. Úmysel zaujať tu zrejme z ich strany bol, nakoľko leitomotív je veľmi zaujímavý a sofistikovaný, ale spracovaný slabo a povrchne. Autori sa akosi nesnažili preniknúť do hĺbky príbehu, nevťahovali ma do deja – poznáte to, keď sa vnoríte medzi písmená a vety hltáte jednu za druhou okolitá prítomnosť prestáva existovať, ste len vy a kniha…

Celým príbehom sa tiahol podtón drog, alkoholu a omamných látok a následne eufórie z nich. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že takými stavmi autori počas písania sami prechádzali. Oni akoby, mňa ako čitateľa, ani nechceli vtiahnuť do príbehu, pretože keď ma už-už jemne obmotali pavučinkami záujmu, pretrhli niť koncom kapitoly. A nie, nebolo to v prospech očakávania a vyvolania napätie, práve naopak, v tomto prípade to vyznelo arogantne a častokrát ma to znechutilo pokračovať v čítaní.

Ja severských autorov zbožňujem a nedám si na nich dopustiť. A j tomuto páru som dala šancu, už tretíkrát. Prvotinou pre mňa bola samozrejme silno propagovaná kniha Havranie dievča, neskôr som sa pustila do pokračovania trilógie druhou časťou s názvom Plameň túžby. Ukončenie trilógie, knihou Pýtiine pokyny, ma však už vôbec nelákalo. Dúfala som, že sa ich autorský štýl zmenil, zlepšil, vyšperkoval. Áno, majú svoj osobitý štýl, ktorý mňa akosi neoslovil. Ja potrebujem mať pocit, že autora zaujímam, že ma chce prekvapiť, vábiť, konfrontovať ma s vysvetleniami na moje neustále sa vynárajúce otázky, hádať sa o pravde. Korunovanými autormi, ktorí týmito vlastnosťami svoje knihy obdarúvajú sú Jo nesbø, Karin Fossum, Henning Mankell, dokonca dvojica autorov píšuca pod pseudonymom Lars Kepler, či dvojica Cilla a Rolf Börjlindovci, či iní. Všetko skvelí autori so skvelými knihami, ponúkajú zaujímavé námety, ktoré vás nenásytne uchopia, vyrazia dych a pustia až dlho-dlho potom, ako knihu odložíte do poličky.

Priznám sa, že som sa v tejto tematickej oblasti kníh ešte nestretla s takou, ktorá by ma tak nudila a do ktorej dočítania sa mi nechcelo. Mrzí ma to, ja chcem dať každej knihe šancu a hľadám tam pozitíva, tu ma však viac vecí iritovalo ako vábilo.

Pri čítaní knihy je to ako s ľuďmi – budujeme si medzi sebou vzťah, ktorý sa upevňuje. Kniha si ma postupne získava a ja si k nej postupne vytváram vzťah. V tomto prípade si so mnou kniha vzťah budovať ‘nechcela’, bola akási neosobná a chladná, nevťahovala ma do svojich tajov, zákutí a postupných odhaľovaní.

Výborný námet mohli autori radšej dôkladnejšie prepracovať, nezapodievať sa hromadením strán (niektoré kapitoly boli absolútne zbytočné, kedy sme sa dozvedeli len čo v danej chvíli ktorý protagonista robí a vôbec to nezapadalo do deja, len nepodstatne miatlo). Mala som pocit akoby autori s čitateľom hrali hru “Hádaj na čo myslím”. Predpokladali, že si domyslím niečo medzi riadkami, čo naznačili, takmer som to uchopila, avšak nedokázali ma udržať tou plytkosťou myšlienok v eufórii, že som pochopila nenapísané a odhalila nejaký tajný kód. Pretože nič podobné sa nedialo. A ja som opäť sklamane čakala na nejaké vyvrcholenie a nie len opakujúce sa čítanie temnoty, opojenia z drog a ohlušujúcej nechutnej hudby – umenia, ako to autori nazývajú. Nezachránila to ani tretia tretina knihy, kedy na scénu nastupuje rozuzľovanie deja a postupné odhaľovanie pravdy. Tá ma nešokovala, pretože k danému protagonistovi som nemala vytvorený vzťah, dokonca mi bola ukradnutá smrť ústrednej postavy – čo inak za tento úkon pripisujem autorom tiež hrubé mínus.

Je to subjektívny názor, knihe som dala šancu, bohužiaľ ma sklamala. Autorská dvojica musí ešte veľa popracovať, aby sa vypracovala na kvalitných autorov, ktorých knihy zaradím medzi svoje must-to-have.

Popravde, nemohla som sa dočkať, kedy začnem čítať ďalšiu knihu, a to by sa pri kvalitnom titule nemalo stať!

Autorská dvojica to nemohla v závere knihy vystihnúť lepšie. Presne to vystihuje moje pocity, aj keď v inom zmysle, ako to pôvodne bolo z ich strany myslené.

“I never would have started if I’d known

that it’d end this way.

But funny thing, I’m not at all sad

that it stopped this way.”

Recenzovala: Martina Javorková
https://www.mojeknihy.com/books/erik-axl-sund-sklenene-tela/