Život jedna báseň

Čítanie knihy Život jedna báseň bolo ako navštíviť Klišéland, ktorý som však opúšťala so skvelými zážitkami a s úsmevom na tvári. Ťažko sa mi opisuje, čo všetko som si pri otáčaní strán tejto knihy myslela. Väčšinou som totiž iba vypla a nechala sa unášať príbehom.

Aby ste ma pochopili správne, tu sú moje body, prečo by mala byť kniha o ničom:

1. Sťahovanie do nového mesta.

2. Smrť rodičov.

3. Študentka sa zabuchne do učiteľa angličtiny a nemôžu spolu byť, pretože je to proti všetkým pravidlám.

4. Obaja na to prídu až po skvelom rande a ako inak, tesne pred prvou hodinou.

5. Láska na prvý pohľad.

6. Ona aj on majú za sebou nie príliš peknú minulosť, ktorá ich neustále doháňa.

4. Syndróm dokonalosti hlavného hrdinu.

Takto by som mohla menovať ďalej...

Lenže potom sú tu aj body, prečo sa mi kniha páčila:

1. Slamovanie – napriek ohranej zápletke, autorka vniesla do príbehu niečo originálne.

2. Mega dobre, úžasne, rýchlo, brutálne sa to čítalo.

3. Fakt dobre sa mi to čítalo.

4. Knihu som zhltla behom štyroch hodín.

5. Oddýchla som si od školy a na nič nemyslela.

Už chápete, prečo mám z toho také rozporuplné pocity? Stalo sa vám niekedy, že ste čítali knihu, v ktorej ste jasne vnímali negatívne stránky, ale aj tak vás neskutočne bavila?

Lake sa spolu s bratom a mamou presťahuje po náhlej smrti otca do iného mesta. Samozrejme, že v dome oproti býva dokonalý chalan Will s malým bratom, o ktorého sa stará, odkedy im zomreli rodičia. Robí všetko preto, aby utiahol školu a domácnosť... a prácu. Dvadsaťjedenročný učiteľ angličtiny? To by mohli poslať učiť rovno mňa! Ale nie, príde mi to dosť divné. Ja ešte furt bývam doma, spím s macíkmi a elektrické prístroje, ako je práčka alebo vysávač, ma neznášajú. Čo by som asi tak robila sama s bratom? O týždeň by sme sa museli presťahovať k babke, lebo by nás pravdepodobne vytopil náš sused, ktorý nemá sifón, a telka by mi začala dávať elektrické šoky.

Tak to chodí u mňa.

Ale u Willa v dome vyzerá všetko perfektne. Trochu mu závidím poriadok a toľko ochotných a príjemných susedov.

Čo som si napríklad všimla pri viacerých názoroch iných čitateľov, bol častý plač. Priznám sa, že pri čítaní som mala slzy na krajíčku iba raz – asi som sa už vopred obrnila voči tomu, čo ma čakalo. No aj tak to bola poriadna emočná jazda. Autorka vie presne, ako podať šťastné aj smutné scény niekoľkými vetami. V knihe nebola takmer žiadna vata, všetko sa odohrávalo postupne a veľmi rýchlo, nedokázala som si povedať: „Tak... pri tejto kapitole nadnes končím.“ Je to taký ucelený príbeh, že ho jednoducho musíte dočítať na jeden šup, inak vám nedá spať.

Užila som si scény, hádky a udobrovanie postáv. Dejovú líniu ťahali hlavne Lake a Will (zbožňujem to meno), ale občas sa tu mihli aj vedľajšie postavy. Kel a Caulder boli také malé šidlá, furt niečo vystrájali, na čom sa nedalo nesmiať. Vážna téma bola nadľahčená humorom a vtipnými scénami, slamovanie ma zaujalo, aj keď ma dojímalo menej ako naše postavy, a vôbec mi nevadilo, že kniha obsahovala iba minimum opisov a silnú stránku predstavovali skôr dialógy postáv spolu s ich konaním. Niekedy si potrebujete pri čítaní od fantasy oddýchnuť, vypnúť mozog a iba si užívať, že čítate. Príbeh si ma získal, ale psychicky ma nezničil, čo by som teraz nezvládla, stačí, že ma ničí škola. Pre mňa to bola príjemná oddychovka a ponúkla mi presne to, čo som potrebovala.

Zhrnutie: Ak si odmyslíte tú očividnú klišé zápletku, zistíte, že je to vlastne super kniha, ktorú si musíte prečítať. Colleen vie písať a mám tušenie, že aj keby pozbierala do knihy ešte viac obohraných tém, stále by som jej dielo zbožňovala a užívala si každé jedno slovo. Toto nie je ani náhodou prípad ako s knihou Wait for you, ktorá ma zničila v zlom slova zmysle. Znechutila mi čítanie, pretože autorka si tam pozbierala všetko klišé, ale nevedela, ako ho spracovať tak, aby čitateľ neohŕňal nosom. Colleen je presný opak a za to by zrejme mala dostať medailu.

Recenzoval: Majka Danihelová
http://lyn-von-nightlight.blogspot.sk/2014/11/zivot-jedna-basen-preco-je-to-vlastne.html

Dnes už má dievča osemnásť, končí strednú školu a ocitne sa v novej životnej situácii: otec umrel a matka aj mladší brat potrebujú jej pomoc. Navonok pôsobí pokojne a vyrovnane, no v skutočnosti trpí a stráca nádej v budúcnosť.

Celá rodina sa z finančných dôvodov presťahuje na druhý koniec krajiny, do Michiganu. Tu sa Layken zoznámi s príťažlivým dvadsaťjedenročným susedom Willom s veľkou vášňou pre slam poetry, slamovanie. Aj on sa stará o mladšieho súrodenca. Veľmi skoro sa medzi nimi vytvorí mocné puto a Laykenin život odrazu dostáva novú iskru.

Po nádhernom prvom rande mladý pár čaká ohromujúce zistenie. Musia sa vyrovnať nielen so silami, ktoré ich k sebe priťahujú, ale najmä s tými, ktoré ich chcú od seba odtrhnúť.

Ďalší úder nedá na seba dlho čakať, ale tentoraz sa Layken nemieni vzdať tak ľahko. A keď chýbajú obyčajné slová, svoje city možno najlepšie vyjadriť veršami...

Prišla mi krásna menšia a tenšia knižka, čo od nej len očakávať ? Obálka sa mi zapáčila hneď ako som ju videla. Spojenie mojich obľúbených farieb modrej opony a fialového textu krásne vystihuje knihu. Videli ste zahraničnú obálku, alebo českú ? Grafik sa so slovenskou obálkou pekne pohral. Najviac sa mi na nej asi zapáčil text básne jeden milión päťdesiatjedentisíc dvesto minút.

Pocity po prvých 50 stránkach by som vyjadrila citoslovcom ''hmmm''. Nevedela som čo si o tom myslieť. Láska je neskutočný cit, ale aby rozkvitla takto po jednom stretnutí ? No neskôr to začínalo naberať pocity citosloviec ''ahhh'',  ''waaaw'' a ''juuuj''. Keď si niekedy myslíte, že pokračovať nestojí za tú snahu. Keď si myslíte, že ďalej to už nebude lepšie, sa zrazu všetko zlepší.

Ako som spomínala Život jedna báseň nemá zvlášť veľký rozsah a práve preto sa mi zdalo akoby všetko akosi rýchlo vzniklo a zároveň zaniklo. Akoby som ju čítala pár minút. A akoby tam nebolo toľko citov ako som chcela nájsť. Akoby niekde chýbali. Asi existujú city kde po jednom rande viete, že je to ten pravý, ale aj tak by som im dopriala trošku viac spoznania predtým ako o ňom Layke zistila to zaujímavé a nečakané zistenie.

Ak autor pokazí, či nevytvorí dosť dobré postavy, všetko tým hasne. Colleen akosi vždy trafí klinec po hlavičke a vždy mi prinesie, to na čo mám práve chuť. Napríklad Layken zbožňujem, pretože aj keď plače tak sa vie aj poriadne naštvať a vynadať ! Konečne je tu hlavná hrdinka, ktorá sa mi pozdáva o trošku viac ako ostatné. Tak ako ona je skvelá aj jej rodina, hlavne malý braček. Skvelý chlap tu nesmie chýbať a v tomto príbehu jeho rolu zastáva skvelý sexi sused Will.

Značným pozitívom tejto knihy je výskyt krásnych kreatívnych básní, ktoré pohladia dušu. Autorka tu spomína slam (slamovanie), čo je v podstate recitovanie svojich básní pred publikom (v tomto prípade v klube). Škoda, že takéto niečo nefunguje u nás.

Pomaly ma začína škrieť, že skoro každá hlavná postava musí mať smutnú minulosť a skúsenosti so smrťou. Chápem, že vďaka tomu súcitíme s hrdinom a graduje to príbeh, ale dalo by sa to aj inak.Takisto nechápem zmysel písať ďalšie časti tejto knihy. Možno budú ďalšie diely taktiež dobré, ale momentálne si myslím, že pokračovanie nie je potrebné.

Recenzoval: Nikee
http://pareidolicgirl.blogspot.sk/2014_11_01_archive.html

Mladá Layken by bola typickou tínedžerkou s obľúbenou chlapčenskou skupinou, postavením v hierarchii strednej školy a kopou kamarátok. Všetkému by nebolo inak, keby dievčaťu nezomrel otec. S mamou a malým bratom sa zrazu sťahujú do ďalekého mesta kvôli finančnej situácii. Ona však musí opustiť svoj doterajší život. Jej nový sused je ale milý, inteligentný, pohľadný a v jej veku. Nové mesto sa jej už nezdá také zlé a navzájom si padnú si do oka. 

Znie vám to ako klišé? Dodávam, že v podaní úspešnej a obľúbenej Colleen Hoover, ktorá vie svojim jednoduchým štýlom a vydarenými emotívnymi prvkami zaujať tisíce čitateľov.

Will, ktorý býva oproti neváha a Layken pozve na rande. Spolu navštívia bar, v ktorom je špecialitou práve slamovanie, čo nie je obyčajné recitovanie poézie, ale dávanie najavo svoje emócie a pocity so zvýrazňovaním určitých slov. 

Na druhý deň však pre oboch čaká zistenie, ktoré ich životy oddelí a Layken musí dennodenne čeliť tomu, čo ju napĺňa a onedlho je nútená vstať z ostatných pádov. Zvládne to však?

„Kela vyložím pred školou. Z oblohy sa znova sype sneh. Dúfam, že Will mal pravdu a čoskoro prestane. Neznášam sneh. Neznášam Michigan.“

K Životu jedna báseň som nepristupovala so žiadnymi očakávaniami, pretože som akosi tým dobrým slovám na autorkinu Beznádejnú neverila (napriek tomu, že som ju nečítala) a ostatne ma nijak nezaujala, a tak som si chcela svoje dojmy overiť na vlastnej koži. Colleeno prvotné dielo sa mi ale videlo hlavne vďaka slamovaniu a ubratím romantiky (aj keď tam troška bola) zaujímavejšie,  a inak tomu nebolo ani po prečítaní. 

Súvetia knihy sú písané ľahkým, jednoduchým, svižným a povedala by som, že miestami i sympatickým štýlom. Takým autorka stvorila opisy, postavy či dialógy veľmi prirodzené a knižka sa tak svojim spôsobom čítala sama. 

Naozaj jedinečným prvkom, ktorý knihe dodal grády bola už spomínaná slam poetry. Napriek tomu, že nie som ktovieaký milovník a vôbec čitateľ poézie, táto, hoci v písanej forme do tohto diela zapadala ako skladačka, dodala jej osobité čaro a pomedzi neviazaný text ma tieto verše naozaj vedeli zaujať. 

Kapitoly sa nezačínali len obyčajným číslom, ktoré nájdeme vo väčšine kníh. Robili im spoločnosť trefné citácie piesní zrejme autorkinej obľúbenej hudobnej skupiny The Avett Brothers, ktoré vedeli začiatku dňa či novej myšlienky dodať úplne iný rozmer a čiernobiele čítanie zafarbiť svetlými odtieňmi.

„Bum bum

Bum bum

Bum bum

Počujete to?

To je tlkot vášho srdca.

Bol prvý októbrový deň a mala som na sebe modrý sveter – ten, čo som si kúpila v Dilliard’s. S dvojitým lemom a dierkami na rukávoch, cez ktoré sa dajú prestrčiť prsty, keď mi je zima a nemám chuť na rukavice. Povedal si mi, že keď ho mám na sebe, moje oči sú ako odraz hviezd v oceáne. V ten večer si mi sľúbil, že ma budeš ľúbiť navždy...

A či

Si to dodržal?“

Možno sa vám bude zdať, že k jednoduchému štýlu patria do dvojice i priemerné charaktery. Z hľadiska character-buildingu možno áno, ale zrejme práve kvôli tomu mi vedeli utkvieť v pamäti ešte dlho po prečítaní. Každý aktér totižto reagoval čisto prirodzene a vďaka svojim zlým vlastnostiam stále pôsobili ako ľudia - nedokonalé smrteľné bytosti. Boli nimi nepochybne dvojica Layken a Willa – rovnaká, ale pritom totálne odlišná. Alebo ich malí súrodenci Caulder a Kel, ktorí mi svojím "zlatíčkovským" správaním vedeli vyčariť úsmev na tvári, a možno i práve oni dodávali na zvláštnosti príbehu.

Život jedna báseň je naozaj skvelou prvotinou i úvodným dielom trilógie a som si istá, že nás autorka vo zvyšných dieloch poriadne prekvapí a emočne vyžmýka. Okrem svojej dramatickej a citlivej atmosféry a vydarených postáv môže pre niektorých kniha znamenať ďalší klišé príbeh podľa pomerne známej osnovy, ale som si istá, že počas čítania na všetky predsudky zabudnete a sám príbeh vás prinúti obľúbiť si ho.

Ja sama som ho mala vďaka naturálnemu písanému slovu i možno väčším písmenám prečítaný za necelý deň a z natešenia som mu hneď dala plné hodnotenie. Až potom, keď som písala túto recenziu som si uvedomila, že mi tam čosi chýbalo a bol podobný ostatným dielam, ale to nemení nič na tom, že som si knižku náramne užila a čosi vo mne aj zanechala.

Recenzoval: Zuzana Ľudviková
http://infinity-of-books.blogspot.sk/2015/01/emotivny-svizny-jednoduchy-pribeh-ktory.html