Kým sa nerozlúčim

Obsah knihy: Kým sa nerozlúčim

V júni 2011 sa Susan Spencerová-Wendelová dozvedela, že trpí nevyliečiteľnou chorobou, amyotrofickou laterálnou sklerózou (ALS), známou aj ako Louova Gehrigova choroba, ktorá systematicky ničí nervy svalov. Mala štyridsaťštyri rokov, milujúceho manžela a tri deti. Zostával jej jediný rok života. Rozhodla sa, že ho prežije najlepšie, ako sa dá.
Zanechala milovanú novinársku prácu a všetok čas venovala rodine. V altánku v záhrade za domom sa často stretávala s priateľmi. Podnikla sedem výletov so siedmimi najdôležitejšími ľuďmi svojho života. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu cestovala na Yukon, do Maďarska, na Bahamy, Cyprus. Pre najmladšieho syna a celú rodinu zorganizovala plávanie s delfínom a dospievajúcu dcéru Marinu zobrala do newyorského obchodu Kleinfeld Bridal, aby ju prvý a posledný raz videla v svadobných šatách.
A napísala túto knihu. Už nedokázala chodiť ani dvíhať ruky, a tak ju napísala na iPade, darčeku od kolegov z novín, pravým palcom, ktorý si ešte vedela ovládať.
A predsa kniha Kým sa nerozlúčim nie je naplnená hnevom ani trpkosťou. Miestami je smutná – inak to ani byť nemôže –, ale zároveň plná Susaninho optimizmu, čistej radosti zo života a zmyslu pre humor. Je to kniha o živote, nie o smrti.
Kniha Kým sa nerozlúčim je nielen nezabudnuteľným darom autorky svojim milovaným, úprimným a vrúcnym záznamom ich posledných spoločne prežitých chvíľ, ale aj výzvou nám všetkým. Pripomína, že každý deň je lepší, ak ho prežijeme s radosťou.

Z anglického originálu Until I Say Good-Bye (HarperCollins
Publishers, New York 2013) preložila Jana Melcerová.
Verše preložil Daniel Hevier.

Odkazy

• Blesková súťaž o knihu Kým sa nerozlúčim

Ukážky z knihy

Už som pomaly aj zabudla na náš rozhovor, keď o pár dní prišla za mnou Marina a sadla si na ruku, ako má vo zvyku. Upravila mi neposlušný prameň vlasov. Ako to len mám rada!
„Fakt si chcem dať v New Yorku niečo vytetovať,“ ozvala sa Marina.
Ó bože! Čo som to len porobila?
„Modrú nevädzu na členok.“
Usmievala sa, ale tušila som, že to myslí vážne.
„A prečo, zlatko?“
„Lebo je to symbol ALS.“
Tipujem, že si predsa len niečo vyhľadáva v slovníku. A vie.
Samozrejme, je to predsa bystré dievča. Nemôžem ju chrániť. Pozná moju diagnózu, vie, akú mám budúcnosť. Vie, že sa to nedá liečiť. Aj to, že sa blíži koniec.
A chce, aby som jej ostala nablízku. Aby som bola s ňou, navždy pod kožou.
Skoro ma dostala. Naozaj.
Kým nezasiahol John a jeho triezvy názor: „Žiadne tetovanie, Susan. Panebože, veď má štrnásť.“