Čierny havran

Obsah knihy: Čierny havran

Najčítanejšieho a najkontroverznejšieho ukrajinského spisovateľa Vasyľa Škľara (1951) nazýva kritika otcom ukrajinského bestselleru. Treba však zdôrazniť, že Škľar si nevyberá ľahké ani komerčné témy, chce a vie sa popasovať s príbehmi, ktoré si vyžadujú seriózne naštudovanie histórie a dôkladnú prácu pri výstavbe sujetu. Autor mnohých kníh však šokoval ukrajinskú verejnosť zatiaľ posledným svojím románom Čierny havran. Hoci spisovateľa kritika chválila za majstrovsky opísaný príbeh atamana Čierneho havrana a mladučkej Tiny, zároveň sa naňho zosypala hromada výčitiek – od obvinení z antisemitizmu až po podnecovanie nenávisti k Rusom, ktorých v románe nazýva Kacapmi či Moskaľmi. Kto však pozorne číta, zistí, že príbeh atamana bojujúceho proti okupantom a zároveň prežívajúceho najväčšiu lásku svojho života je predovšetkým majstrovským objektívnym obrazom istého úseku dejín, ktorý sa mal navždy vymazať z ľudskej pamäti.

Z ukrajinského originálu Vasyľ Škľar: Zalyšenec Čornyj Voron
(Vydavnyctvo Klub simejnoho dozvilľa, Charkov 2010) preložil Vladimír Čerevka.
Verše prebásnila, doslov napísala a vysvetlivky zostavila Nataša Ďurinová.

Odkazy

• ČIERNY HAVRAN

Ukážky z knihy

Prekročili sme prah a zdvihli sme zrak nahor, kde bývajú sväté obrazy, aby sme sa prežehnali a poďakovali sa domu za prijatie, ale ikony tam neboli. Keď domáca zbadala naše rozpaky, vysvetlila nám: – Zavítali ste k Židom a my ikony nemáme. Boha treba nosiť v srdci, ináč ho môžu ukradnúť.
Hneď som si spomenul na Jevdosiino proroctvo a na prísne nariadenie rytierov Rádu ruky svätého Jána: nenocovať pod židovskou strechou.
– Ak ma neohrdnete, podajte mi dieťa, – akoby uhádla moje myšlienky. – A vy sa vyzlečte. Volám sa Eva.
– Pani Eva, čím sa vám odvďačíme? – spýtal som sa, už zvyknutý na to, že v tomto kraji dobro stojí peniaze.
– Odpracujete si to. Mám jednu dôležitú prácu.
– Prácu? – začudoval som sa. – Ale... len ak to nebude nadlho, my sme, pani Eva, na úteku.
– Vidím. Aj ja patrím k prenasledovanému národu, preto s vami súcitím. A najmä s tým maličkým. – Vzala Jarka na ruky. – Nebojte sa, robota bude trvať len chvíľočku. Potrebujem zarezať sliepku, nám to viera zakazuje. Ak to, pravdaže, zvládnete.
– To istotne zvládnem... – Nezdržal som sa úsmevu: keby ste, pani Eva, vedeli, koľko „sliepok“ moja ruka zarezala, sotva by ste ma pustili do svojho domu.