Pieseň mien

Obsah knihy: Pieseň mien

Strhujúci príbeh dvoch chlapcov, syna hudobného nakladateľa a geniálneho huslistu z poľskej židovskej rodiny, ktorí počas vojny vyrastajú spolu v Londýne.
„Nikdy never hudobníkovi, keď rozpráva o láske,“ vystríha Martina Simmondsa otec. Jeho rada prichádza neskoro. Martin – zakomplexovaný, samotársky chlapec, už stihol podľahnúť šarmu Dovidla Rapoporta, nadaného poľského huslistu, ktorého rodičia tesne pred vypuknutím vojny zveria do opatery rodine Simmondsovcov. Chlapci vyrastajú ako bratia, no v deň svojho dlho pripravovaného debutu Dovidl bez stopy zmizne. Po dlhých štyridsiatich rokoch Martin nečakane narazí na stopu po svojom nezvestnom priateľovi.

Román Normana Lebrechta je strhujúcim rozprávaním o chlapčenskom dospievaní, o hudbe, láske a závisti, o moci, ktorú má hudobný génius nad svojimi obdivovateľmi. Autor vykresľuje atmosféru vojnového Londýna, letecké útoky a najmä nezávideniahodnú existenciu židovských utečencov.

Pred očami čitateľa ožívajú obrazy bombardovaného mesta a sivý svet, ktorý povstal z jeho popola. Židovská otázka a láska k hudbe, zdanlivo dve rozdielne témy, sa v rozprávaní prepoja do pôsobivej románovej fresky.

Z anglického originálu The Song of Names (Headline Book Publishing, Londýn 2002) preložila Zdenka Buntová.

Odkazy

• Pieseň mien
• Blesková súťaž o Pieseň mien

Ukážky z knihy

Náš vzťah sa dá opísať iba ako spojenie dvoch polovíc nedeliteľného celku. Trávili sme spolu viac času ako bratia, ale puto, čo nás spájalo, nebolo súrodenecké. Chýbalo medzi nami hašterenie, neodmysliteľné súperenie o rodičovskú lásku. A už vôbec medzi nami nešlo, ako by sa možno niekto domnieval, o homosexuálnu náklonnosť. V kúpeľni sme sa síce mlátili mokrými uterákmi, behali po chodbe úplne nahí, a nemali sme väčšiu radosť, ako keď sme vyplašili ľakavú Florrie – tá s jačaním unikala po mokrej cestičke, čo sme za sebou nechávali. Vydávali sme neslušné zvuky a uťahovali si zo svojho akné a chudých lýtok. Dovidlovi končatiny postupne zosilneli a pokryli sa výraznými čiernymi chlpmi, mne zatiaľ nohy a ruky zostali ďalšie dva potupné roky chlapčensky tenké a nezarastené. Poznal som jeho telo ako svoje vlastné, ale nepamätám sa, že by som po ňom niekedy zatúžil, a v pudovo sexuálnom zmysle už vôbec nie. To, čo živilo náš vzťah, nebola ani láska, ani túžba, ale svornosť.